Pár krát za zimu vycestujem niekam na lyže opáčiť napadnutý sneh a trochu vypadnúť z každodennej rutiny. Tento rok to tak trochu neplánovane vyšlo na Žiarsku dolinu. Týždeň pred výjazdom boli všetky ubytká beznádejne plné, trochu nám hrozila podlaha na Térinke v
Aj tento rok sa konalo naše Tatranské sústredenie. V nasledujúcom článku sú postrehy a zopár fotografií pre vykreslenie atmošky tak ako to videla naša Omladina. 😉 Denník mladého tatranského lezca Je pondelok – 8:00. Ešte v polospánku nastupujem do vlaku na Hlavnej
Hodnotenie ciest je viacmennej subjektívna vec. Niekto postaví cestu, spraví prvý voľný prelez, nahodí klasu. Potom sa čaká na druhý prelez, potvrdenie klasy – prípadná korekcia, tretí prelez …. takto nejako by to malo byť 😊. Sú však lezecké oblasti
Klasika, dohodnúť spolulezca, vybrať termín, počasie, zladiť opušťáky, zvoliť destináciu a hor sa na dobrodružstvo. Tentokrát sme chceli niečo komornejšie, kde nebudú davy a ja som chcel aj niečo kde som ešte nebol. Zvolil som preto destináciu – Priedhorie. Možno
Snehu je tento január málo. Túto skutočnosť pozná asi každý kto lyžuje a sleduje aktuálne počasie. Vo všetkých našich horách dlhodobo svieti lavínová 1 s výstrahou: „Snehová pokrývka je tvrdá a zľadovatená, hrozí veľké riziko pošmyknutia sa !!!!! Vo vyšších
Ticho. Len v diaľke počuť fičanie vetra. Mám málo kyslíku, pľúca zase nestíhajú. Nohou vykopávam ďalší schod v skoro štyridsať stupňovom svahu. Lyžiarka klesne pod váhou a zastaví ju len tvrdá vrstva. „Vystriedam Ťa?“ kričí mi za chrbtom Majko. „Ešte nie“ odpovedám a dvíham
