Okolo 9:30 miestneho času sme sa stretli pred obecným úradom v Borinke v počte 8ks dychtivých nováčikov, 2ks energických inštruktorov a 2ks sprievodnej Marekovej rodiny.
Peťo rozdelil materiál podľa potreby a mohli sme sa vydať na Pajštún. Mala dôjsť aj Natália, ale asi zaspala, tak sme vyrazili bez nej. Vedúci nastolili vražedné tempo, takže sme sa na 500 metroch natiahli na asi 100-metrovú skupinu. Po chvíli však zastali. Potešili sme sa, že nás čakajú no nebolo to tak. Peťovi volala Natália. Zistili sme, že naozaj zaspala, avšak nie doma, ale po ceste, za volantom. Na šťastie sa nič vážne nestalo, iba pokrčený nárazník a oškreté zvodidlo. Peťo, ako správny vodca a hrdina, rozhodol sa ísť na pomoc dámě v nesnázích, zveril nám svoj batoh a hore sme pokračovali bez neho.
Hore nás čakala čerstvo vychladená skalka a pár kôpok srnčích bobkov rovno pod ňou. Kým sa Peťo vrátil, rozbalili sme laná, Fonzy nám povedal niečo o viazaní sedáku a hruďáku a my sme sa poslušne naväzovali.
Pre všetkých je to asi známa vec ale mne nedá nespomenúť Marekove zvodné termotričko, ktorého hrejivé vlastnosti mu všetci ticho závidíme.
Následne sme sa rozdelili na dve družstvá, každému inštruktorovi pripadlo pár nádejí slovenského horolezectva a začali sme sa liepať na steny.
Ja (Jakub Letovanec) som bol v tábore Fonzy a tak môžem čestne prehlásiť, že sme natiahli Fábikovu stienku (vraj 4, ale keďže nám prsty primŕzali ku skale a nemali sme v nich žiadny cit, ako morálnu útechu pridávame k štvorke aspoň jedno plusko) a vytopíkovali sme si Štvorkový komín (prekvapivo 4), ktorý sme si následne zlanili. Tu sa síce vyskytli nejaké problémy s prúsikom, keďže sa hore zakusol, a nie a nie povoliť, ale s dostatkom skúseností, materiálu a prehovárania sa nám všetky problémy podarilo prekonať.
V Peťovom tábore sa tiež ťahali a liezli cesty v čiernom sektore a popri tom dával Peťo lekcie z nedeštruktívneho istenia, teda rozprával o čokoch a friendoch a veciach s tým súvisiacich. Fonzy nám tiež ukázal nejaký ten čok a ako ho správne založiť. Bohužiaľ, nemal k dispozícii takú učebnicovú špárku ako Peťo a po pár trhnutiach čoku (v ktorom Fonzy sedel) hrana špárky povolila. Našťastie sa situácia odohrávala na zemi a tak sa Fonzy len zviezol na zem, pričom ho od hrany chodníka a zrázu do lesa delilo celkom solídnych 30cm.
Na záver zopakoval Peťo svoju výživnú prednášku aj nám z Fonzyho družstva, a keďže sa nám už pomaly zvečerilo a začalo jemne mrholiť, našich statočných vedúcich sme odmenili búrlivým potleskom, zbalili sme svoje saky-paky a utekali domov.
Chcel by som sa za všetkých poďakovať Peťovi a Fonzymu za skvelú akciu, veľa sme sa naučili, dobre sme sa zabavili, príjemne sme premrzli a tešíme sa na budúce.
Držím vám palce a prajem veľa zdaru vo vašich budúcich inštruktorských kariérach 😉
Autor textu: Jakub Leto Letovanec
Foto: Jakub Leto Letovanec, Peter Kalafut
Na parádu!
S Fonzíkem sme si riekli letmo do uška, že by sme sa na ten výcvik chceli pozrieť z iného uhla pohľadu. Keďže nie sme oficiálny inštruktori, čo som nováčikom aj zdôraznil, boli sme milo prekvapený, koľko ľudí nabralo odvahu ísť do niečoho takto drsného (9 kúskov). Vytiahli sme ich do prvého, fest riadne chladného dňa tejto jesene, v nedeľu o 9:30. Ja som chcel ísť už o 7:30 (však ma trocha poznáte). Zvíťazila lenivosť. Vďaka Allahovi! Ukázali celému HKF, že vedia potlačiť a preniesť sa cez svoju komfortnú zónu. Napriek neplánovanej udalosti, keď som musel na nedefinovaný čas odísť, zoskupili sa okolo Fonzíka a počúvali jeho slová a riadili sa jeho pokynmi. Tento zážitok u Fonziho vyvolal obrovskú chuť k tomu prečo sme sa dneska na to dali. Aby sme si overili, či chceme svoju úroveň vedomostí zvýšiť a následne odovzdávať ďalším nováčikom oficiálne, ako inštruktori skalného lezenia!
Ďakujeme vám!
Peter&Fonzi