Predsavzatie byť každý druhý týždeň v Tatrách poctivo plním. Nijako inak to nebolo ani víkend 18-20.12.2015.
V utorok mi bolo dané avízo nech sa dám dokopy a urobím si voľno na víkend. Zimné lezenie v Tatrách je tu… Nakupujem materiál mačky, cepíny, návleky, pálenka. Predsa investícia do seba je tá najlepšia nie? Asi to tá mama myslela inak…
V piatok vyzerám kuriéra, majstri ma už čakajú na parkovisku. Odrazu vidím GLS auto, počas behu kričím na šéfa, že si beriem mimoriadne voľno a už sedím v aute smer: Radio Expres, Žilina, Liptovský Mikuláš, Tatranská Javorina. V BA som sa zaprisahal, že nepijem. Nebudem o 0300am stávať rozbitý. Nebudem! Moju vôľu zlomila v LM fľaša rumu :-(. Naše totiž budúce rangerky tak vraveli, že učili ich: Horolezci musia piť. Neviem kde na tie kraviny prišli…
Večer sa niesol v duchu príjemnej atmosfére, ochutnávania miestneho herbára, striedmej pijatiky a tmavočervenej farby…
0330am stávam na poschodovej posteli, za ktorú ďakujem neznámemu sponzorovi. Telefón nájdem na kašu rozbitý. Na kašu nájdem ešte Fonzyho, ktorý bol tak natočený v spacáku sťa jaternica!
Na otázku: Fonzy prečo si spal na zemi? Tak vieš keď ste mi už kúpili tu karimatku….
O 0530am sme sa dali dokopy a šliapali z Lysej Poľany Bielovodskou dolinou. Náš plán bola Hrubá veža. Svieže 4 hodiny zľadovatelím chodníkom nám ubiehali nekonečne. Pocit nechcenia u nás neskutočne pretrvával. Zmenili sme plán na najbližší vrchol ktorý uvidíme. A hľa, Skorušniak (1804m) jak oči! Z diaľky vyberáme žliabok, predierame sa polomom a už stojíme pod vytečeným ľadom, ktorý však na našu smolu bol ako blato.
Vybrali sme cepíny a nejakým zvláštnym mixom sme to obliezli. Dostali sme sa konečne do žľabu, ktorý ako všetko v ten deň prišlo ako nekonečné. Lezecky to nebolo náročné sem tam pasáž s ľadom a stromami, ktoré pôsobili ako dry toolove preteky. Tieto krátke úseky nám robili deň. Po 3 hodinách sme vyšli na hrebeň a ako by udrelo nebeským kladivom sa rozostúpila obloha, žeby aj Mojžiš závidel. Inverzia ako vyšitá sa prelievala z jednej doliny do druhej. Tatranské divadlo a my máme lístky v prvom rade. Potľapkávame sa, chválime, ale hlavne vyskakujeme od radosti z krásneho dňa. Čas sa krátil a začali sme zostupovať cez Vyšné Skorušnícke sedlo. Cesta dole Žabiou Bielovodskou dolinou nám ubiehala aj vďaku brodeniu pomaly. No niekde v diaľke sme cítili chuť dobre natočeného Kamzíka! o 0345pm sme prišli na parkovisko v Lysej Polane dali kávičku, cigaretku a išli na vlak do Tatranskej Lomnice. Cesta domou ako celý víkend nekonečná!
Ďakujem Tomášovi Havlíkovi, kuriérovi GLS a šéfovi, že konajú operatívne!
kto: Tomáš Havlík, Peter Kalafut, Jakub Fonzy Mucha
čo: Skorušniaky (1804m)
Autor textu: Peter Kalafut
Foto: Tomáš Havlík, Jakub Fonzy Mucha