Mučenie. Týmto slovom sa dá opísať časový interval medzi príjazdom z Tatier a odjazdu do Tatier. Tento krát ideme netradične. Dve dvojky, dve doliny…
Na Bielej vode nás Igor s Haike vyhadzujú a my (Kalafi, Rozbuch) bleskovým tempom šliapeme smer Brnča. Pred každým záťahom v Tatrách si stanovím ciele, ktoré potrebujem splniť, aby ma posunuli o krok vpred.
Tento víkend nasledovné:
- Overiť si či sa mi zlepšuje kondička
- Trafiť cestu čo som ešte neliezol
- Natiahnuť si niečo nové
- Bivakovať po holým nebom aj v sťažených podmienkach
- Prežiť z 20€
Kondičku si musím pochváliť. Výlety do Karpát cez pracovný týždeň sa osvedčili a Brnču sme spravili za príjemných 1:45. Ani som sa moc nezadýchal. Andrej mal občas nábeh na bronchitídu, ale dal to parádne. Ruksaky sme mali naložené vrátane vonkajších spacákov a karimatiek a jedla na dva dni.
Po príchode sme utužovali vzťahy s colníkmi z východu, ktorí tam mali niečo ako tím building. Samozrejme pri všetkej po čestnosti a triezvou hlavou. Prvé spanie na heliporte pred chatou v milión hviezdičkovom hoteli stálo za to. Teplúčko v páperáčiku model Kysučan až som sa odkopával.
Raňajkujeme za 6€. Upozorňujem na zmenu: v cene ubytovania sú už aj raňajky, ktoré vydávajú už od 06:30. Túto zmenu nedokážem objektívne zhodnotiť negatívne ani pozitívne. Na jednej strane je fajn sa dobre najesť, na druhú stranu zase strácate možnosť voľby a keď ste napríklad bezlepkovec na výber nemáte. Taktiež nie každému vyhovuje jesť skoro ráno pred poriadnym nástupom. A keď si teda zbalíte lepeňáky zo sebou ešte dostanete poj… povedané od personálu chaty. Subjektívne nepovažujem túto zmenu za pozitívnu a vyhnúť sa jej dá neubytovaním sa na chate.
Na sobotu sme plánovali cestu Južný pilier na Kozí štít- Féher, Lehotský (V,III,III). Táto cesta síce nie je skvost, ale bola moja prvá a rozhodol som sa dávať si ju každú novú sezónu. Za hodinku sme už stanuli na vrchole a bili sa do hrude. Zostupovali sme klasicky „choďákom“ cez Východnu Koziu štrbinu späť na nástup.
Ďalšiu cestu Rozbuch vybral Južným rebrom na západnú Žeruchu (IV,III). V popise znelo: Cez ťažšiu vstupnú stienku, priamo pilierom až na vrchol. Hmm, pozerám na to a v celku tomu verím, ani ten erárny friend nevzbudzuje vo mne dôveru. Presne tuším, kde budem mať problém. Leziem ta a fakt! Problém. Keď som v takejto zapeklitej situácii nastupuje boj s hlavou. Ten pozostáva kladením otázok, kde vám musí stále vychádzať odpoveď Áno:
- No tak Peter! Však je to IV preliezol si aj horšie veci
- Ten erárny friend meter pod tebou je isto tutovka
- V Tatrách sa nepadá!
- Nie je to loker!
- Máš super priliehavú gumu na lezkách!
Väčšinou mi tieto seba-otázky pomôžu, avšak teraz ani Bohovi! No spomenul som si na to, čo som si stanovil ako cieľ pred nedávnom.
Keď chceš liezť pekné veci, musíš nemať porazenecké reči!
Zabralo to! Nohy držia. Bojím sa. Šijací stroj ako v továrni na textil v Kambodži. Rozbuch má z toho bohovskú zábavu. Preleziete za stienku, kde ste nevideli a kurevsky dúfate, že keď je to IV niečo tam bude, ale hovno…. Zakladám sadu vklínencov do škáry. Môj obľúbený trik. Nádych, výdych naučím sa znova liezť a už trielim hore. Ani len nedoliezam celú dĺžku lana a Rozbuch kričí: Prší. A ono fakt, ani som si nevšimol. Prehadzujem repku cez hrot, režem na požadovanú dĺžku (Petzl Spatha odporúčam). Zriadim zlaňák a trielim dole. Keď sa rýchlo pobalíme, už aj dopršalo. No všemožne sa to tu točí ako len v Tatrách vie. Ideme na chatu…
Dávame pivko, jedlo, pivko a rozmýšľame čo s načatým dňom. Len tak si leňoškáme, upratujeme terasu po hosťoch a ako sa blíži k večeru, skladáme si veci pod balvanom. Keď máme nachystaný pelech, rozhodneme sa ísť pozrieť jednu športovku. Hodinová prechádzka bez ničoho. Na chatu čo by kameňom dohodil a zrazu len vidím ako Rozbuch padá zo skaly, jeho telo sa šúcha, kotrmelcuje po stene, driape sa rukami. Rúti sa na snehové pole. Uvedomujem si: ak naň neskočí rozbije sa o kamene pod stenou. Ak však bude snehové pole zmrznuté, naberie ešte väčšiu rýchlosť a ja môžem akurát tak volať 18 300. Odráža sa do steny na sneh. Sneh je mäkký a po pár metroch sa mu podarí zastaviť. Potrhaný, zašpinený, poudieraný ale živý. Tento krát. Nič mu nehovorím. Mlčíme. V tichosti schádzame až k plesu. Medzi zurčaním potoku počuť len Andrejove uvedomenie tejto hlúposti.
Naštastie si to odniesla len noha a rameno. Zajtrajšie plány padajú. My ideme spať pod balvan a ráno budeme hľadať odvoz na Bielu vodu.
Pod balvanom prší. Nad Beliankami udierajú blesky. Nádherná scenéria. Dopĺňajú a umocňujú príbeh tohto dňa, ktorý skončil šťastne, ale nemusel….
Resumé:
Kto: Rozbuch, Kalafi
Kedy: 18.6.2016
Kde: Dolina Zeleného plesa
Čo: Južný pilier na Kozí štít (V, III, III) os team (1hod)
Autor: Peter Kalafut
Foto: Andrej Rozboril, Peter Kalafut
Poďakovanie patrí Bohu a chatárovi z Brnčalky Tomášovi Petríkovi za transport do Starého Smokovca