Počasie na tohtoročnej klubovej Zbojničke nebolo isté. Pesimisti si brali len veci na zimnú turistiku, ale my sme verili a vzali sme si aj zakladačky. No a ukázalo sa to ako veľmi dobrý nápad. Síce sa liezť nedalo, ale aspoň sme si zatrénovali a vyniesli sme na chatu pár kíl navyše.
S Dadou a Tomášom T. sme prišli do Smokovca, kde sme sa stretli s Haike, Dankou a Peťom O. a o šiestej sme už pelášili z Hrebienka. Medveďa sme nestretli, mesiac svietil ako oči Braňa Mojseja pri regáli s destilátmi a v kombinácii s poletujúcim snehom vytváral horskú idylku. Tesne pred dverami sme dobehli Lili s Lukášom, vďaka ktorým sme do chaty už nevstúpili triezvi. S pribúdajúcimi hodinami pribúdali aj členovia klubu a ruch v jedálni až kým sa Majova súpiska a večer nenaplnili.
Ráno bolo veľmi lenivé. V noci totiž prisnežilo a nikomu sa nechcelo vstať. Tým sa rozplynuli naše nádeje na lezenie, ale neprekážalo to až tak, keďže sme mali záložný plán. Väčšina účastníkov sa vydala smerom na priečne sedlo a odtiaľ na Téryho chatu. V Priečnom sme sa ale s Dadou, Lili a Lukášom odpojili a zabočili sme po hrebeni na Širokú vežu. Na to už sme ale potrebovali mačky a cepíny. S nimi to však išlo prakticky bez problémov.
Počasie sme mali premenlivé, ale väčšinou bola hmla. To bolo trochu smutné. Keď sme vyšli hore, ani sa nám nechcelo ísť na koniec hrebeňovitého vrcholu. Ale povedali sme si, že ešte chvíľku počkáme, dáme čajík, hádam sa to zmení. Lukyho nos totiž cítil dobré počasie a keďže sme mali čas, dali sme tomuto prenosnému meteorologickému aparátu šancu. Ako sme tak popíjali, kus mraku odfúklo, a my sme si všimli drevený kôl na konci vrcholu. Tak reku poďme aspoň k nemu. A tam to prišlo!
Mraky sa rozostúpili a my sme mohli koukat na ty panoramata. Bodaj by nie, za ty peníze táto! Vstúpili do nás asi nejaké euforické drogy a boli sme ako vo vytržení. Kvôli tomuto to robíme! Tento pocit ma napĺňal a kvôli takýmto chvíľam chcem byť v Tatrách navždy.
Mraky sa ďalej prevaľovali a po chvíli bol vrchol opäť v hmle. Tak sme sa dali na zostup. Tam sa ale opäť rozjasnilo a dokonalejšie to ani nemohlo byť. Výhľad na priečne sedlo, do oboch studených dolín, na Lomničák a aj do Podtatranskej kotliny. No bomba. Cesta na chatu bola nekonečná, ale plní dojmov sme sa nemohli na nič sťažovať 🙂
Na chatu sme došli celkom skoro, časom sme sa zasa všetci nazbierali a zábava trvala opäť do skorých ranných hodín.
V nedeľu sa už nikomu moc nechcelo ostávať hore a okrem našej údernej štvorky sa všetci pobrali preč. My sme sa vybrali žľabom cez Studené sedlo na Východnú vysokú. Bohužiaľ, v polovici žľabu sme sa museli otočiť, Bolo tam príliš veľa ľadu a vzhľadom na našu výbavu a skúsenosti sme sa rozhodli otočiť. Na chate sme ešte buchli po horci, na zapitie krásneho víkendu a utekali sme domov.
Za organizáciu by som chcel v mene všetkých poďakovať Majovi, bolo to super.
Pripájam aj foto od ostatných výprav…
Tak zasa niekedy!
Text: Leto
Foto: Leto, Igi, Luky, Majo
Členovia výpravy:
Marián Beňo, Igor Marks, Haike Ivaničová, Andrej Rozboril, Peter Oceľ, Daniela Arpová, Pavol Griač, Daniela Pellerová, Jakub Letovanec, Peter Kelečín, Martin Krajčí, Emília Rigdová, Dušan Baník, Tahssain Amir, Sandra Dvorská, Lukáš Čeman, Lili Wienkova, Martin Sládeček, Tomáš Tatranský, Karolína Králiková
