Tak ako v živote, aj v lezení sú prvé lásky, ktoré sa nám navždy vryjú pod kožu. Prvé nesmelé dotyky na slnkom vyhriatej žule, prvé pytle a zostupy dolinou zo zvesenou hlavou, prvé neisté free sóla, keď srdce presviedča hlavu, že to pôjde…Volovka! Potom sú životné lásky- určujúce to, kým si a kam kráčaš večnosťou…Galérka! A napokon sú osudové lásky, do ktorých náručia zablúdime vždy, keď nevieme kam ísť a ktoré sa tiahnu celým našim životom. Kde som prežil daždivé bivaky, kde som si vyskúšal motať sa 4 hodiny hore dolinou so 60kg vynáškou, kde som bol prvýkrát v Tatrách so svojou Zuzkou už ako pár. Kde som častokrát hral tú fascinujúcu hru, v ktorej jedna chyba znamená koniec, kde som poliezol pár pekných ciest a napokon kde som sa pred 10timi rokmi druhýkrát narodil…Proste Veľká Studená dolina.
Preto aj v termíne konania klubovej akcie na Zbojničke mierime s Jankom Kianičkom do týchto miest. Ubytko sme si nerezervovali na chate, ušetrené peniaze sa zídu a zážitky z bivakoch tiež. Predpoveď počasia hodne neistá, ale tentokrát akosi cítime, že musíme ísť… Ono nakoniec, vždycky sa dačo dá. Všetko vsádzame na jednu kartu, žiadny zimný matroš, len polobotky, lezky a veci na leto. Do Smokovca prichádzame už štvrtok večer a v ústrety očakávanej víchrici kráčame hore. Vietor nie je až tak silný, ale pre istotu zabivakujeme už v strede doliny, v časti kde leží bouldrovo – skalkársky sektor El Diablo. Chvíľku trvalo, kým sme v tej tme, daždi a vetre bivak našli, ale potom už veselo zaliezame do spacákov. Celú noc fučí, prší, trochu sneží a bohužiaľ všetko od severu, kde bivak nie je moc chránený. Ráno kolo 0 st. a počasie premenlivé, skala mokrá a tak celý deň trávime lezením v sektore El Diablo. Je tam pár skalkársky odistených ciest tak do 14m. Klasa poctivejšia, skala striedavo mokrá, striedavo menej vlhká, keď ju vietor vyfúka. Občas vykukne slnko, občas príde snehová prehánka. Na skalky by ma v tom počasí nikto nedostal z teplej postele, ale tu sme v horách. Citujúc Maroša Č.: „ Ozajstná sloboda lieta vo vetre, ktorému dobrovoľne nastavíš svoju tvár“. Hodne pekná bola jedna previsnutá hrana/stienka za 7+/8-, kde sme to v daných podmienkach museli seriózne nacvičiť. Ale prvým ostrým som sa v tom celkom prešiel, tak ťažko tomu dať vyššiu klasu.
Hlavne, že sme sa do večera trochu zabavili a postupne sa aj počasie umúdrilo. S Jankom sme sa zhodli, že z daných stien bude leziteľná vzhľadom na podmienky asi len Strelecká veža, kde sme si vytipovali 3 cesty v pravej časti. Uvidíme koľko stihneme. Za súmraku sa romantickým chodníčkom lemovaným zlatistou trávou presúvame do vyššieho bivaku, asi 20minút od chaty. Že sa ďalší deň po lezení zbehneme aj trochu socializovať, keď už tam máme klubovú akciu. Predpoveď na ďalší deň má byť vraj celkom dobrá a to že bude kosa, akosi patrí k horám. Spokojní zaspávame a tešíme sa na zajtrajšie lezenie. V sobotu ráno sa zobudíme do serióznych Vianoc. Pre romantika Perinbaba roztiahla perinu, pre pesimistu všade biele sračky a pre realistu proste nakydalo… Je nám jasné, že tu hore sme skončili. Túžba zaliezť si je silnejšia ako chuť unášať sa romantickými vibráciami hôr a preto, hoc neradi, opúšťame Tatry a mierime na skalky.
Cestou dole sa ešte stavíme na Zbojničke pozdraviť HKF a dať si jedno rozlúčkové orosené. Večer prichádzame na Kaľamárku a do tmy stíhame ešte tri cesty. Robíme malý ohník, opekáme, popíjame pivko. Hviezdy svietia, nikde nikoho, totálna pohoda. Už len gitara chýba. Ráno opäť zbehneme na spodné skaly. Chladno, trochu vlhko, žiadny ľudia, len jesenné ticho, skala a my. Tak akosi si predstavujem ideálne skalky…Jano sa na pohodu rozlieza po cestovateľskom lete v 6tkách, 7mičkách a ja si na záver druhým pokusom zvesím pytel z pred 4rokov v Erike 8+…Zrak mi skĺzne aj do vedľajších ciest- Belica, Proklamácia atď, len už je čas ísť za rodinkou. Nabudúce.
Babie leto napokon prišlo hore ďalší víkend. Bratislava- Volovka-Bratislava sólo za 14hodín. „ The mountains are calling and I must go“ (John Muir). Ale to je už iný príbeh….