Za všetkým hľadaj ženu. Aj tento príbeh začína tým, že sa mi plány zo dňa na deň rozsypali ako domček z karát. Bez ženy má človek zrazu kopu voľného času a nevie čo s ním. Preto som sa ozval Rasťovi, či nejde na bike. Stretli sme sa v pondelok po práci na úpätí malých Karpát a cestou som sa ho vypytoval na jeho plány na víkend. Rasťo vraví, že plány má, že idú s Peťom na Matterhorn. Ja reku fasa, kopce mám rád, zimu mám rád, čo by sa tak asi mohlo nepodariť? V utorok som potvrdil, že sa na tento super trip pridám. Štvrtok večer sa na FB rozprúdila debata čo všetko si treba zbaliť a mne tak napadlo, že by som si ten Matterhorn mohol trochu pogoogliť. A ako to už s googlom býva, ak vám pri menšej bolesti hlavy povie, že máte prinajmenšom nádor v treťom štádiu, tak sa pri googlení Matterhornu dozviete, že je to najsmrteľnejší kopec v Európe (percentuálne na počet výstupov) a siedmy na svete. Len tak mimochodom, Everest je desiaty a Matterhorn predbehli len kopce ako Anapurna, K2 či Nanga Parbat.
Ďalej sa dozvedáte, že na vrchol vedú dve normálky. Jedna zo Švajčiarska začínajúca od chaty Hörnli a pokračujúca rovnomenným hrebeňom, ktorá je síce ľahšia ale dlhšia a nebezpečnejšia, kvôli padajúcim kameňom a tiež je ťažšia na orientáciu. Druhá cesta vedie z juhu z talianskej strany a volá sa Liongrat. Je kratšia, lepšia na orientáciu, je na juhu, takže v nej nie je taká zima a má len jednu malú nevýhodu. Je to horolezecký terén obtiažnosti 3+/4-.
Stretávame sa v Petržalke v piatok o pol piatej, nakladáme auto a vyrážame. Všetci traja sme sa pobalili dosť veľkoryso. Štvrtý by sa už nezmestil. Oktávka combi je po strop plná. Vyrážame. Chalanov sa v aute pýtam aký je plán, ktorú cestu chcú ísť, kedy a ako. Dozvedám sa, že uvidíme podľa počasia, kondícii, podmienok a podobne, že plán ešte doladíme po ceste. Rasťo má vytlačené nejaké fotky Matterhornu a ja som rád, že som si nemusel nič študovať a chalani vedia do čoho idú. Smejú sa, že mi vlastne budú robiť guidov. Asi 200km za Viedňou sa len tak zo zvedavosti pýtam, kde dnes spíme. Zisťujem, že to ešte nevieme, tak ďaleko plán nemyslel, ale že môžeme niekde pred Švajčiarskou hranicou stokovať, alebo využiť Peťove hotelové body a zadarminko spať v nejakom hoteli v Mníchove. Zisťujem, že slovo „plán“ má pre Rasťa s Peťom úplne iný význam ako pre mňa.
Pred Salzburgom nás zastihne hustý lejak a preto padá rozhodnutie, že spíme v hoteli. Cez mobil bookujeme Holiday Inn za body a o dve hodiny si ako správni horolezci líhame v dvojposchodovom apartmáne. Ráno vstávame, vyrážame okolo siedmej, ideme cez celé Švajčiarsko, prechádzame horským priechodom Sv. Bernarda (2473m) a o štvrtej parkujeme auto v doline Aosta, pod Gran Paradiso.
Ukazuje sa, že chalani predsa len mali aký taký plán a pred výstupom na Matterhorn ideme aklimatizovať. V rezkom tempe vychádzame na chatu Vittorio Emanuele II. (2735m), kde spíme. Zisťujeme, že chata je cenovo dostupná a ľutujeme, že sme si nezajednali raňajky a že sme hore ťahali variče a kuře na paprice, ktoré si za udiveného pohľadu ostatných návštevníkov na terase kuchtíme. Isto nám len závideli. Večer si z fotiek vytlačených na recepcii pozeráme kam to vlastne ideme, nachystáme si všetky veci tak, aby sme sa ráno len obliekli, zobrali batohy, dačo zajedli a mohli vyraziť. Pred spaním sa ešte nelejeme kopou osladených tekutín, dáme si pár partičiek farára a ideme spať.
Budík ráno 4:00 mi nerobí vôbec problém, cítim nadšenie a očakávanie. Na štvôr tisícke som ešte nikdy nebol. Vlastne ani na troj (vlastnými silami), ale však čo budem trocháriť. Popri vstávaní vidím ako Rasťo, ešte v spacáku, tlačí konzervu tuniaka. Na raňajky si dám poriadny kus fajnovej jelenej klobásky a slaninky, opäť veľa sladkého čaju, jednu spoločnú fotku pred recepciou a vyrážame. Predtým sa ešte obaja Rasťa pýtame, či si nemáme dať sedáky, lebo všetci ostatní navôkol ich majú. Obaja dostávame ráznu odpoveď: „NIE!“.
Ešte je tma. Nevyrážame medzi prvými, ale ani poslednými. Pred nami aj za nami sa tiahne dlhý čelovkový had. Ja sa cítim úplne fit, nahodím tempo z predošlého dňa a postupne predbiehame niekoľko skupín, ktoré vyrazili pred nami. Fajne sa mi odgrne jeleňou klobáskou. 5:47 po asi 100 výškových metroch mi Rasťo vraví: „Marian, poď pomalšie…“. S Peťom si tento moment dobre zapamätáme a kto poznáte Rasťa, prezývaného v kruhu najbližších Hrotko, viete, že tu niečo nehrá. Obzriem sa za seba a narátam 14 ľudí, ktorí idú v mojej stope. V duchu sa pousmejem: „heh, banda ceprov, asi majú pocit, že viem čo robím“. Klobáskou sa mi odgrgne druhý krát. Po dvoch hodinách prichádzame na úroveň ľadovca. Rasťo lašuje v batohu, vyberá si toaleťák a my chápeme prečo bol tak zásadne proti sedákom. Za tú chvíľku nás dobiehajú takmer všetky skupiny. Opäť cítim výraznú chuť údeného z raňajok.
Vidíme, že ľadovec je celkom celistvý a drvivá väčšina ľudí si vyberá cestu cez ľad. Meníme náš plán ísť feratou, naväzujeme sa, obúvame mačky a vyrážame po ľadovci aj my. Vonku je sviežich -13, fúka parádny severozápadný vietor a Rasťo po päťdesiaty štvrtý raz nadáva, že mu je zima a že si necíti prsty na nohách. Po pravde, necítim si ich ani ja, ale až tak ma to netrápi. Vo výške 3600m začínam cítiť bolesť hlavy, objavuje sa aj prvá únava a zívanie, všetci sa ťapkajú z nohy na nohu a mne sa opäť grgá klobásou. Od výšky 3800m mi hlava ide prasknúť, sily dochádzajú a chalani vidia, že výšková choroba ma dohnala v plnej sile. Znova cítim klobásu. Pod vrchol vychádzame po piatich hodinách „prechádzky“. Začína krátky lezecký úsek. Ľudí je tu ako v nedeľu na Rysoch a tak nám posledných 40 metrov trvá asi pol hodinu. Vychádzame na vrchol Gran Paradiso 4061m, dávame si high five s Madonou a vraciame sa späť.
Cestou dole už zima ustupuje, slnko začína hriať. Čo však neustupuje, je moja reakcia na riedky vzduch. „Cestou dolu by ti malo byť lepšie a lepšie“, vraví Peťo. Chalani, zdá sa, s výškou problém nemajú. Majú tréning z Gruzínska a Nepálu. Na každého však výšková choroba pôsobí inak a mne s ubúdajúcimi metrami pribúda bolesť hlavy, grganie sa stupňuje a ja si uvedomujem, že je to vlastne taká bežná nedeľa, po tom ako v sobotu večer vypijem 10 pív a 8 borovičiek. Lenže som nevypil. Cestou dole nás takmer všetci obiehajú. Kráčajú rezkým krokom. Ja idem z nohy na nohu, ako pred popravou. Objavujú sa myšlienky typu: „Je to tu už celkom plytké, keby odpadnem a zvalím sa proti svahu, chlapci by ma isto zachytili, po snehu by som sa ďaleko nezošuchol a dole by ma aspoň zobral vrtuľník…“. Našťastie som sa neopustil. Teraz chápem, prečo bolo treba na začiatku šetriť sily. Ľadovec končí, my vyzúvame mačky, ja si dávam ibalgin, posledný, asi desiaty krát sa mi grgá tou nechutnou odpornou hnusnou klobásou a pokračujeme po ľahkom vysokohorskom teréne. Odteraz viem, že pred ťažkou túrou si dávam ľahké raňajky. Peťo vidí, že nie som úplne fit a starostlivo ide za mnou a dáva pozor. Pod 3000m som už ako vymenený. Schádzam úplne bez problémov, sily aj nálada sa vrátili a po výškovej chorobe nie je ani chýru ani slychu. Vraciame sa na chatu a po krátkej prestávke pokračujeme dolu k autu. Pred tým ako vyrazíme si ešte dávame kúpeľ vo vysokohorskom potoku, ktorý tvorí voda prevažne z ľadovca. Aklimatizácia a prvý výstup je úspešne za nami.
Ešte v nedeľu sa presúvame do doliny Cervinia. Tak sa volá aj dedina pod Matterhornom, ktorý taliani volajú Monte Cervino. Padá rozhodnutie, že ideme z talianskej strany, ťažšou cestou Liongrat, pretože chata Hörnli je beznádejne plná a síce by mala byť talianska normálka náročnejšie, ale za to kratšia a ľahšia na orientáciu. Zdá sa nám to rozumnejšie. Ničoho sa nebojíme. Spíme v kempe v dedinke Buisson, z ktorého je výhľad na Matternhorn ako na pohľadnici. Z internetu zisťujeme, že cesta vedie popri chate Abruzzi (2802m), ku ktorej sa dá vyviesť džípom. Plán je si ráno pospať, pobaliť stany, ísť do Cervinie, zobrať taxi na chatu Abruzzi, odtiaľ vyjsť na chatu Carrel (3835m) a odtiaľ na ďalší deň atakovať vrchol. Ako nič. Chalanom vravím, že o vrchol sa asi ani nepokúsim, že mi Gran Paradiso nastavilo zrkadlo mojich síl a im sa vo dvojici aj tak pôjde ľahšie.
Je pondelok ráno. Zobúdzame sa po hlbokom a dobrom spánku, vo veľmi príjemnom kempe v horskom prostredí, kde počuť svišťanie vodopádu. Ja si čítam knižku, Peťo s Rasťom varia raňajky. Dávam si načas. Okolo pol desiatej ma začne Rasťo hnať, že by sme už mali ísť. Do Cervinie prichádzame pred jedenástou a zisťujeme, že taxík na chatu sme už nestihli. Celý harmonogram sa nám rozpadá, z čoho je však Rasťo nešťastný len na okamih, pretože sám uzná, že po výstupe na Gran Paradiso by sme si mohli dať jeden deň rest day. Zajednávame džíp na utorok ráno a túlame sa po uliciach Cervinie. Večer parkujeme na verejnom luxusnom parkovisku vedľa futbalového ihriska. K dispozícii sú aj čisté toi toiky. Stokujeme vedľa auta na kemperských stoličkách a sledujeme tréning mladých futbalistiek. Vidíme prichádzajúci biely Defender (taxi na chatu Abruzzi), z ktorého vystupujú ľudia s neprítomným pohľadom na hranici zrútenia sa. Odchytíme si dvoch týpkov, s ktorými sa dáme do reči. Sú to Poliaci, čo to vo výške 4100m otočili. Je to na nich dosť vidno. Vyzvedáme od nich všetky detaily, trasu, náročnosť a dozvedáme sa viac ako z internetu, z tourist office a zo všetkých možných zdrojov dohromady. Za odmenu im dávam jedno pivko, ktoré so mnou šlo na chatu pod Gran Paradiso. Sú zaň veľmi vďační. Pomaly sa stmieva a my si líhame okolo auta. Nie je to zrovna Holiday Inn, ale taký je život horolezca. Po parkovisku ešte jazdia autá a my sa každým razom obávame, aby nás nejaké neprešlo.
Je pol jedenástej. Pri zaspávaní pozorujeme tmavý majestátny obrys Matterhornu, na ktorom ako svetlušky blikajú čelovky, ktoré ešte stále nedorazili z vrcholu. Minimálne jedna partia to vzdala a ostala asi vo výške 4100m “spať”. Zvyšok sa napriek čierno čiernej tme prediera nocou do útočiska Carrel Hut vo výške 3835m. Celý čas si vravím: „len aby sa žiadna z čeloviek nezačala strmhlav rútiť dole“. Ráno nás budí vrtuľník.
Raňajky, tento raz žiadna klobáska, balenie a ani sa nenazdáme a z kufra Defendera sledujeme dolinu pod nami. Je úžasná. Z chaty Abruzzi (2802m) vyrážame 9:45 pomerne ľahkým chodníkom. Po hodine šlapania začína prvý náročnejší terén. Ideme plytkým kútom. Z kúta vychádzame na strmé pevné kamenné úbočie a po chvíľke kráčame po suti. Objavuje sa prvý lezecký úsek. Je však krátky, pomerne ľahký a nie je exponovaný. Nenavezujeme sa. Vychádzame druhé strmé kamenné úbočie a traverzujeme nechutnú strmú suť do Col de Leone. V 3500m sme za 3 hodiny. Ostáva nám 300 výškových.
Sólujeme druhý pomerne ľahký lezecký úsek a ideme po chodníčku v tentokrát ozaj strmej suti. Každý chybný krok by znamenal asi 800 metrový pád. Prichádzame k ďalšiemu lezeckému úseku, kde usúdime, že by bolo dobré sa istiť. Ja si v hlave vravím, že to vyzerá ízy pízy, ale nebudem hrať hrdinu. Naväzujeme sa na dvojičky, Rasťo ťahá. Mňa začína bolieť hlava. Únavu však necítim. Aklimatizácia pomohla. Rasťo nás doberá. Nebolo to vôbec ízy pízy a bez lana by som sa tam asi posral. Nachádzame prvé fixné lano (hrubé lodné konopné lano), na položenej popraskanej platni. Keby z oboch strán nebola kilometrová stena, platňu by sme prešli bez držania a vzpriamení, úplná brnkačka. Na konci fixného lana však opäť zakladáme reverso a Rasťo to potiahne k ďalšiemu fixnému lanu, ktoré je v položenom kúte. Rasťo chce istiť, mne sa to zdá zbytočné. Nie je to exponované, tak si trúfam. Ťahám tentokrát ja. Chalani ma radšej istia a ja založím dve expresy. Vychádzam ku kolmej miestami až previsnutej stene, kde je ďalšie fixné lano. Zdá sa mi, že sme dosť pomalí, preto navrhujem, že keď už mám naviazané obe laná, potiahnem to ja. V stene musím 2x odsadnúť, pretože expresy sa zakladajú neskutočne zle. V nitoch sú previazané hrubé slučky. Sila by aj bola, ale s dychom v 3700 metroch človek nevybabre. Vyliezam cez hranu, zakladám reverso a doberám Rasťa. Medzi tým mi chlapci kričia: „dober, týpek si to tu sóluje”.
S poza hrany očakávam drsného nabúchaného horolezca, ošľahaného vetrom zimou. Typického bergfuhrera. Tesne sa mýlim. Vykukuje starý pánko v klobúku a kockovanej košeli, len tak na ľahko. Zdravím ho. Prechádza popri mne, akoby sa nechumelilo. Neskôr sa s ním hore odfotíme a o dva dni v dedine sa od neho dozvedáme, že má 61 rokov, že dal Matterhorn naposledy v zime v 92’ a že chodieva aj do Tatier. Na vrchol aj tento krát vyšiel sám a bez lana či istenia.
Prvý za mnou dolieza Rasťo. Celý štand mám úplne zle. Našťastie ho videl iba on. Keby ho vidí niekto z inštruktorov, z HKF ma vyrazia ako poslednú handru. Doberiem Peťa, ktorý si tiež musel odsadnúť a ďalej ťahám. Tentokrát nič nenechávam na náhodu a doberám cez pol loďák. Chalani doliezajú za mnou. Odopnem sa z odsedky a vyjdem asi 2-3 metre sólo, kde zbadám chatu. Prichádza nával eufórie, radosti a úľavy. Chalanom vravím, že sa môžu odopnúť, že už je to choďák a sme pri chate. Tešia sa aj oni. Uvedomujem si, že nemôžem podľahnúť eufórii a musím si ešte dávať veľký pozor. Posledných 30 metrov po chatu Carrel ideme bez istenia a ja vidím prvú hnedú vreckovku. V duchu sa pousmejem: „heh, tu to niekto nezvládol…“. Pravda je však úplne inde. Vreckoviek pribúda a ja s hrôzou zisťujem, že choďák, ktorý som vybral, ide sakramensky blízko priestoru pod latrínou. Hnedá skala sa však dala veľmi tesne obísť a my unavení a zničení vychádzame na chatu. Cesta hore nám trvala 5 hodín a 20 minút. Výhľad je tu neskutočný. Scenéria mohutných ľadovcov je úžasná a človek si uvedomuje, aký je maličký.
Riedky vzduch sa prejavuje v plnej sile. V hlave mi treští, cítim sa opäť ako po najhoršej opici. Chalani hovoria, že sú ok. Po veľmi, ozaj veľmi krátkej porade sa jednohlasne zhodujeme, že ostať spať nechceme a že pokúšať sa na ďalší deň o vrchol s našimi skúsenosťami, praxou a prácou s lanom nemá zmysel a hraničí to s bivakom v 4000m. Dávame si krátku prestávku, doplníme vodu, cukry a vyrážame dole. Uvedomujeme si, že sme v polovici túry. Mačky, cepín, varič a kuře na paprice sme ťahali zbytočne.
Schádzame z chaty. Ja si vyberám náročnejší terén, ďalej od „dna“ latríny. Bez istenia zliezam cestu tak za 4- s pohľadom na ľadovec kilometer podo mnou. A tak si v duchu vravím: „do p*** sk*****, čo by som dal teraz za tie hovná vpravo…“. Ruky sa mi potia aj teraz pri písaní. Prichádza prvé zlaňovanie. Stretávame sa s oproti idúcimi a za nami už nedočkavo čaká partička španielov. Zisťujeme, že aj pri zľaňovaní sme dosť nemotorní a pomalí. Zlaníme asi 5-6 dĺžok. Odvezujeme sa. Prichádzame do Col de Leone. Vraciame sa nechutným traverzom cez strmú suť, kde nechápem ako som ju mohol ráno prejsť. Opäť si v mysli premietam: „keby nie som taký tvrdohlavý k****, mohol som niekde v pohodičke dovolenkovať s priateľkou a nemusel som sa unavený a zničený lopotiť v tomto sk****** traverze“. Španieli sú už ďaleko pred nami. Veľmi opatrne z nohy na nohu schádzame strmé úbočia, zliezame 4-/3+ terén a uvedomujeme si, že cesta hore cez takýto terén je oveľa ľahšia ako smerom dole. Na jednom úseku tečie voda z topiaceho sa snehu. Ráno netiekla. Keby nás tu chytil dážď, neviem ako by sme túto pasáž zišli. Schádzame položený kút a sme späť na relatívne bezpečnom chodníku. Po 4 hodinách prichádzame k chate Abruzzi, kde nás čaká taxík. Zbrklo sa rozhodujeme, že ideme dole. Mali sme radšej ostať spať na chate. Je už však neskoro, vezieme sa. Vraciame sa do kempu, kde si dávame normálnu večeru, horúcu sprchu a ideme úplne odrovnaní spať. Výstup na Matterhorn sme úspešne nezvládli. Chýbali nám skúsenosti s pohybom v teréne, s prácou s lanom a morálka, aby sme si trúfali sólovať trojkový terén. Vravíme si, že treba ísť fast and light a neťahať so sebou všetko možné.
Je streda ráno, zobúdzame sa v polovici dovolenky. Už máme pred sebou len to príjemné. Na pláne je Lago di Garda, kúpanie, lezenie v Arcu, možno dáka malá turistika. Ako správni horolezci čo striedajú Holiday Inn so spaním na parkovisku ideme regenerovať do wellnessu. Bazén aj sauny máme len pre seba. Horúci vzduch nám spraví veľmi dobre a v nás skrsne skvelá myšlienka, že keď už sme tu, mohli by sme sa ísť na ľadovec polyžovať. Opäť veľmi, ozaj veľmi krátka porada a jednohlasný súhlas. Z wellnessu ideme do požičovne lyží, odtiaľ na jedno pivko/čokoládu a ako správni ITčkári, čo sa v lete lyžujú na ľadovci v Zermatte, ustelieme si znova na parkovisku v Cervinii. Ráno sa tlačíme v rade na lanovku s malými drzými deckami, čo majú letnú prípravu a štvrtok trávime na svahu. Nie je to žiadna jarná lyžovačka, hore je ozajstná zima a my jazdíme v terme a páperkách. Užívame si to. Všetci traja sa zhodujeme, že je to najlepšia možná odmena a najlepšia letná dovča, akú sme kedy mali. Poobede sa balíme, vraciame lyže a vyrážame na Lago di Garda.
Piatkové ráno v kempe na Lagu nás zobudí za zvuku kvapiek dopadajúcich na naše stany. Za výdatného dažďa sa balíme a na kávičke zisťujeme, že tlaková níž sa ženie cez polovicu Európy a my nemáme inú možnosť ako sa pobaliť a o dva dni skôr vyraziť domov. Piatok večer prichádzame do Bratislavy. Nášmu dobrodružstvu je koniec. Sme unavení, ubolení, ale spokojní. Sme radi, že máme ešte dva dni na regeneráciu. Úspešne sme na Matterhorn nevystúpili.
Ako to že úspešne? Napriek tomu, že sa nám na vrchol nepodarilo vystúpiť, všetci traja sme sa domov vrátili v jednom kuse, zdraví a šťastní, s kopou nových zážitkov a skúseností. Nikomu sa nič nestalo, vrtuľník po nás nemusel chodiť a tiež sme sa nezapísali do smutnej štatistiky Matterhornu. Nikto zdola nemusel sledovať naše zblúdené svetielka.
Autor: Marián Beňo
Foto: Marián Beňo, Rastislav Táborský
Účastníci: Marián Beňo, Rastislav Táborský, Peter Griač
