Predpoveď letného gýčového víkendu v tatrách s modrou oblohou a minimálnou pravdepodobnosťou zrážok asi nie je tá pravá kulisa pre osamelé horské potulky s nádychom melanchólie a vnímania večnosti vpísanej vetrom, hmlou, zimou a dažďom do tvrdej tatranskej žuly, ale naopak predstavuje stabilné podmienky pre realizáciu lezeckých plánov.
A tak v piatok za súmraku prichádzame s Lacom do bivaku v hornej časti Veľkej Studenej doliny s cieľom poliezť dačo na Širokú vežu. Tentokrát ma zaujala cesta s trochu poetickým názvom-” Neznesiteľná krehkosť bytia” vedúca stredom steny. Pôvodná obtiažnosť 8/8+ zhodená na 8-, tak si vravíme, že by to mohlo ísť. Ráno sa moc neponáhľame vzhľadom na stabilné počasie a tak trochu dospávame rodinno- pracovný spánkový deficit. Pod stenou nahádžeme na seba matroš, zahráme kameň papier nožnice a ako víťaz naliezam do prvej dĺžky. Leziem priamo hore pekným položeným kútom (originál dĺžka ide asi pár metrov vpravo), ktorý mi pripadá prirodzenejší variant. Po 55m som na polici s dvomi starými skobami a štandujem. Sme v mieste, kde sa viacero ciest rozdeľuje, naša pokračuje priamo hore do “srdca” Širokej veže a predstavuje kľúčové miesto. Laco mi necháva všetko nepotrebné na štande a nalieza. Najprv asi 15m terénom kolo 6- pod kútik, kde doprava odbočuje Kollerova cesta. Laco cvakne starú skobku, seknutého frenda a traverzuje doľava pod vytláčajúci blok. Založí 0,5 BD a rozmýšľa ako ďalej..Za rohom vo výlezovom kútiku sa črtá stará skoba so slučkou. Trochu špekuluje a zrazu sa ocitá o 3-4m nižšie. Fialový kamarát podržal. Následne sa mu darí dĺžku skrokovať, nacvakať istenia, urobiť štand a spúšťam ho dole ku sebe. Vyradí mi kroky a trochu v napätí nastupujem do svojho pokusu. Cvakám tú starú skobu s ešte staršou slučkou (nemali sme bohužiaľ nožík, aby sme ju odrezali a vymenili) a fučím vo výleze. Naložiť do slučky sa mi moc nechce, tak nezostáva iné len sa trochu hecnúť. Posledné metre už sú v pohode a cvakám štand, ktorý ešte poistím tutovým čokom.
Laco ma spustí dole a ide aj on skúsiť na PP, čo sa mu relatívne v pohode aj podarí. Následne si ešte danú dĺžku vyleziem ako druholezec už aj s ťažším sedákom, ale trochu zlepším soft, tak nemusím sadnúť. Sme na začiatku nie moc vábne vyzerajúceho komínika a pravdu povediac moc sa mi do toho nechce..ale čo narobíš. Rozbité strmé machové lezenie a miestami aj mokré niekde kolo 6+. Sem tam nejaká stará skobka. Od silnejúceho pocitu neznesiteľnej krehkosti bytia ma oslobodí tutové V-čko, ktoré bijem do pevnej špárky. Nad ním si na pár metroch človek užije klasické komínové lezenie, chrbát zapieram do rozbitej lišajníkovej skaly a nohy, kolená a dlane do platne predo mnou. Ešte malý previštek so skobkou, ktorú zabijem hlbšie do skaly a traverz doľava už v pevnej skale a stojím na štande. Aspoň ten je za odmenu- dobrá exponovaná polička s dobrou skobou a špárami na tutové frendy.
Pred nami posledná lezecká dĺžka. Začiatok nevyzerá moc vábne, no potom sa črtá pekný kútik. Laco cvaká starú skobku a nabouldruje do trošku vyhadzujúceho a miestami vlhkého traverzu doľava. Dve tri nepríjemnejšie tempá kolo 7- a pretlačí to na policu pod kútikom. Mizne mi z dohľadu a o chvíľku štanduje. Len lano sa moc nehýbe- seklo sa v kútiku. Asi pol hodky trvá kým to Laco doberie a môžem liezť. Traverz trochu nepríjemný, výška výhodou no vyššie spomínaný asi 15m kútik je za odmenu. Pekné lezenie v pevnej skale kolo 6+. Sme vo vrchnej časti steny, ktorú už poznám s iných výstupov, tak ešte jedna dlhá ľahká dĺžka a zbytok súbežne fičíme na vrchol..Hore pozerajúc do prevalujúcej sa večernej hmly ma chytá nostalgia a spomienky na všetky tie zážitky spojené so Širokou vežou – prvé poctivé 5tky v Tatrách, free sola z mladosti, nádherné lezenie v Páleníčkovi, či minulo októbrový osamelý bivak na vrchole s fľaškou vína….Moc sa však nezdržujeme bo po šiestich hodinách nás trochu smädí ( voda zostala pod stenou- to ten ultra light style) a tak bežíme dole k veciam a neskôr aj na vytúžené pivko na chate…Nikoho známeho nestretáme, tak sa moc nezdržíme a za súmraku sa vraciame do bivaku. Pokojná noc, vychádza mesiac v splne…
Druhý deň sa budíme už trochu pokrčení, tak minimálne mne sa nič dlhšie nechce, tak vsádzam na istotu- Strelecká veža, Cesta Kútom od plukovníka Polda. Cestu som už liezol niekedy v 2011 a do pamäti sa mi vryli dva perfektné kútové dĺžky v super skale. Bola to pre mňa vtedy prvá cesta od Pálenička a hneď v prvej dĺžke som zistil, čo znamená “Poldova pětka”. Teraz do prvého kútu vyháňam Laca so slovami, že píšu 4+. Realita má bližšie k 7- a navyše sa jedná o perfektné vyrovnané kútové lezenie v znení hesla “kto umí rozpírat, umí lézt”
Nasledujú dve ľahké dlhé dĺžky za 4, ktoré nás privedú pod horný kút. Zase raz perfektné lezenie odistiteľné frendami v pevnej skale. Čo viac si priať.
Sme na hrane steny, už len obísť vrcholový hrebeň kvôli rýchlosti po trávnatom úbočí vpravo a sme na chodníku. Za pár hodín sadáme do auta a opúšťame Tatry. Pekný víkend aj lezenie za nami, ale aj tak sa neviem ubrániť pocitom, že mi tam niečo chýbalo…Niečo intímne, čo príde za pár týždňov. Osamelé jesenné vibrácie hôr….Kde cítim slobodu odletieť tam do tej nekonečnosti, slobodu rozplynúť sa, byť ako planúca svieca, ktorá žiari proti svetlu miliárd hviezd a aj napriek tomu zostáva nedotknutá, pretože nikdy nepredstierala, že je niečím väčším než tým, čím je-obyčajnou sviečkou….
horám zdar
Maťo