Týždeň voľna a.k.a. jaré prázdniny sa bližia a ja rozmýšľam, čo a kam. Uniknúť z pred počítača pred ktorým sedím na meetingoch a z pred ktorého učím deti od novembra vyzerá ako vykúpenie, už len vymyslieť kam a s kým.

Miki vraví, že si vie vybaviť voľno, a tak hľadáme, čo a kde by sme podnikli. Po pár nápadoch za hraicami prichádza nariadenie v podobe povinnej karantény po návrate do zahraničia, a tak je vybraté. Ideme do Tatier. Čo tam? Uvidíme podľa počasia. A tak v sobotu ráno sťahujeme do auta ruksaky, mačky, cepíny, lyže, lavínovky, helmy, sedáky, laná, karabky, šróby…

Deň 1 – Drytool na Čertových zuboch

V Tatrách v sobotu počasie nevyzerá najružovšie, a tak dohadujeme drytool s Brogym a Adamom. Vyrážame na Čertove zuby, kde sme škrabkali skalu už aj minule. Teploty okolo -10 stupňov nás trochu strašia, ale slniečko svieti a keďže sme dve dvojky, snáď sa zahrejeme.

Brogy a Adam vyskúšali aj prvý koniec, a pri nových cestách a zážitkoch nám ani teploty pod nulou nevadia. Obtiažnosti povedať nevieme, no po piatich cestách sa nám už ruky púšťajú aj z cepínov a tak velíme na odchod. Brogy a Adam naspäť do Bratislavy, ja a Miki smerom na Tatry.

Brogy bojuje na prvom konci…

Po ceste pozeráme počasie, hzs, spievodcov, zjazdy a tým, ktorí vedia, že neviem poriadne lyžovať je jasné, že panika vo mne narastá. Čaká ma týždeň s lyžami na nohách.

Večer prichádzame do base campu vo Svite, vybalujeme a dohadujeme budík na 5:00.

Deň 2 – Na Solisko cez Štrbský Štít?

Vstávame za tmy, varíme čaj, balíme sa a presúvame sa na Štrbské pleso. Za cieľ dnešného dňa sme vybrali Štrbský štít. Zjazd má byť jednoduchší, rovnaká výstupová trasa nám dá šancu obzrieť si terén než sa doňho vrhneme zdola. Ja by som najradšej lyže nechala pod štítom, ale nepredbiehajme.

Predpoveď okrem oblakov hlási aj vietor do 25m/s takže pripúšťame možnosť, že sa len prejdeme po doline. Vetrík nás prekvapil už cestou na štrbské pleso, keď na zasneženo-ľadovej ceste zrazu vidíme spadnutý strom. Miki aj napriek skorej rannej hodine zvládol manéver a na parkovisko prichádzame oveľa zobudenejší.

Teplomer v aute hlási -11 stupňov. Vyššie asi teplejšie nebude a tak na seba prihadzujeme vrstvy navyše, a po nesmelom obúvaní začíname šľapať do Mlynickej doliny krátko pred 7:00.

Po chvíľke šlapania v lese stretávame skialpinistov, ktorí idú dole. „Ani tam nechoďte, nad lesom sa to nedá vydržať“. „Dajte si čaj, postojte, počkajte, ono sa to ukľudní, ale nechoďte teraz“. Tak znejú ich rady, a vymrznuté tváre ktoré vidno z pod všetkých vrstiev oblečenia naznačujú, že nám asi teplo nebude.

Poslúchneme, dáme si čaj, ale čakať sa nám nechce, tak po 5 minútach chill pauzy ideme ďalej. Ďalej to už bude iba wind chill. Chalani, čo nás varovali neklamali, a v doline fučí riadne. Keď Mikimu zmrzol úsmev pod vrstvou ľadu, ktorú mal na brade velíme na odchod. V závetrí, kde sme schopní aspoň dať dole pásy si dávame všetky zvyšné vrstvy, pijeme čaj a ja sa v duchu zaprisahávam že najbližšia investícia ide do rukavíc. Najlepších na svete. Taká zima na ruky mi ešte nebola.

Jedna z mála fotiek tohoto dňa

O 10:20 stojíme znovu pod lesom. Vyfúkaní, vymrznutí, ale s chuťou ísť ďalej. Len kam? A tak idú pásy znovu na lyže a my šľapeme po zjazdovke na Predné Solisko.

„Už vidím chatu!“ smejeme sa po hodinke a pol a už teraz mi je jasné, že vtipom o tom, ako sme netrafili na Štrbský štít a prišli na chatu pod Predným Soliskom sa nevyhneme. To nám ale nevadí (to nám vyhovuje!), pijeme čajík, zajedáme ho gumenými Jojo Hrochmi, diskutujeme o tom ako sa tancuje cha-cha(-cha?) a lyžujeme dole s jemnou zachádzkou, pre spestrenie zjazdu obliezaním spadnutého stromu.

Chill na chate pod Soliskom

Vyhladnutí nakúpime v Lidli všetkého trikrát viac ako treba a sme pripravení variť, jesť a tešiť sa na ďalšiu túru.

Deň 3 – Panoramata v Skalnatej doline

Počasie hlási menej obláčikov, Brogy hlási, že bude dokonca teplejšie a tak sa chystáme do skalnatej doliny, pozrieť Huncovský štít, a prípadne skúsiť hrebeňom vyjsť až na Kežmarák. Do zoznamu ranných rituálov okrem varenia čaju a balenia žemličiek (ktoré sme včera zabudli v chladničke, aby im nebola s nami taká zima) sa pridáva ošetrenie omrznutých líc zo včera, a tak na skalnaté kráčam s tejpou na tvári. Asi bola včera naozaj zima…

Teplomer hlási -13 stupňov, a my s frflaním na Brogyho oteplenie a zľadovatelú zjazdovku kráčame na Skalnaté. Teší nás ale bezvetrie a panoramata a tak o pol desiatej máme za sebou prestávku na skalnatom a šľapeme ďalej.

Cestou na Huncovský štít

Ľadová krusta mi robí vrásky aj na polepenej tvári, a tak hľadám kde nechám lyže. Nájdem kameň pod ktorým ich vďačne nechávame, a na mačkách dupkám pomedzi vytŕčajúce kamene smerom hore na Huncovský. Za mnou dupká Miki a s lyžami na chrbte reprezentuje skialpinistickú časť našej dvojice.  

Na vrchole rýchla fotka a utekáme sa skryť do závetria

Na Huncovskom je krásne, ale fučí, a zhodnotíme, že Kežmarák by bol asi časovo trochu natesno, a tak sa vraciame ako sme prišli. Teda ja sa vraciam ako som prišla a Miki lyžuje smerom ku skalnatému plesu. Užívame si slnko a bezvetrie a spomíname na včerajší survival v Mlynickej doline. Zažiť takýto komfort v zime je naozaj za odmenu, vravíme si, a obedujeme želmičky, ktoré sme dnes nezabudli.

Večer tradične dopĺňame energiu lasagnami, vysedávaním v kuchyni a plánujeme ďalší deň. Počasie nemá byť až tak krásne ako dnes, ale nenecháme sa odradiť.

„Hrubá snežná kopa!“ hovorí zrazu Miki a mne to pri aktuálnom levely únavy a pohody príde ako najlepší vtip večera. Je to jasné, ideme tam! (zvážili sme aj podmienky, orientáciu, lavínovku a polohu kopca, žiadne strachy).

Deň 4 – Hľadanie Hrubej Snežnej Kopy

A tak sa na už po tretíkrát ráno presúvame do inej doliny. Počas šľapania na Popradské pleso sa kocháme výhľadmi, s ktorými predpoveď nerátala. Teda my sme s nimi nerátali. Na Popradskom dáme čajík a keksík a pokračujeme. Hrubá snežná kopa je najbližší vrchol na západ od Železnej brány.

Tradičný pohľad pri ceste na Popradské – Patria pri východe slnka 🙂

Tú vidíme už pred z chodníka a opakujeme si názvoslovie tejto krásnej dolinky. Menej skúsená časť lyžiarov (a.k.a Dada) dnes nemá svoj deň, frfle na ľadový sneh, na strmý hang, na lyže… ale čas máme dobrý a tak si o 9:30 dávame prestávku pri Ľadovom plese a s obdivom pozeráme na žľab vedúci z Popradského ľadového štítu.

Šlapeme do Železnej brány a na sneh už kriticky pozeráme obaja. Žľab je celkom strmý a tak kopeme profil. Diskutujeme čo a ako, ako hlboko kopeme, kde sú tak asi tie vrstvy, keď zrazu Miki vravi „Lavína, vypadni!“. A teda nevravel to lavíne ale mne. A nevravel to len tak, ale ma pri tom aj rázne odhodil smerom k stene Východného železného štítu. Ja počas letu v panike pozerám prečo sakra Miki stále stojí na mieste. Pozerám nad nás a po chvíľke vidím, že lavína to nebola, iba väčší kus snehu čo popadal zo steny napravo. Fuh, adrenalín ale stúpol, ale vieme, že to že spadol sneh zo steny vedľa neznamená, že nemáme dorobiť profil. Tak pozeráme, klopkáme a sledujeme vrstvy snehu.

Po 18 údere vidíme prasklinu asi  15 cm pod povrchom, ktorá oddeluje nafúkanú vrstvu od zvyšku. Pri Ďalších úderoch vidíme praskliny aj nižšie a tak zhodnotíme, že je najvyšší čas ísť preč. Sme menej ako 100 metrov pod Železnou bránou a naľavo na nás pozerá Hrubá snežná kopa. Nabudúce, a v lepších podmienkach, vravíme si a po chvíľke už pijeme čaj a tlačíme do seba bagetky na Popradskom plese.

Večer v base campe upratujeme. Zajtra večer totiž príde Brogy a dovezie Peťu, ktorá nám sľúbila zasvätenie do zimného lezenia v Tatrách. Strach sme mali všetci, už keď sme sa jej pýtali, čí nás vezme, ale motivácia vyhrala a zajtra naberie reálnejšie rozmery.

Deň 5 – Restday na ľadoch

Rozhodujeme sa pre oddych od šľapania na lyžiach. Počasie sľubuje sneženie a vietor, ale ľadom na zákrute pod Zamkou to snáď vadiť nebude. A tak po pomalom ráne balíme všetky veci z base campu, a motáme sa pomaly smerom k ľadom.

Ja som ľady liezla predtým dvakrát, a konkrétnejšie išlo o jeden ľad, Veverkáč, vždy na top rope. Miki má o „sezónu“ ľadov za sebou viac, ale počtom vylezených ľadov tiež nie je najskúsenejší. Na prvom konci sme neliezli ešte ani jeden. Pod týmto stresom vykladáme matroš pod ľadom. Vyzerá celkom položene a dokonca sme natrafili na parťákov – tiež nováčikov, čo práve ťahali prvýkrát.

Pod ľadmi to je taká logistika. Obliecť na seba všetko čo mám, v správnom poradí a potom už len mrznúť. Presne tak to robím, a istím Mikiho, ktorý tahá svoj prvý ľadík. Keďže posledné dni bolo okolo -10 stupňov, ľadík nie je v ideálnom stave, padajú z neho koláče ako od Dr. Oetkera a šróby doňho idú asi ako do kameňa. Tak si vravíme, že aj to nám vyhovuje, nemôžeme mať stále dobré podmienky a leziem Mikiho časť ľadu na tope.

Prichádzajú ďalšie dvojice. Povzbudená slovami „veď to má 50 stupňov, to by sa dalo aj zlyžovať“ sa naväzujem na prvý koniec aj ja, a beriem si so sebou 10 šróbov. Odistím to ako v K2! Som pripravená! Až pokým nešróbujem prvý šrób a potrebujem na to obe ruky. Ah jaj. Na konci svojho prvého ľadíku mám na sedáku už len 2 šróby a okrem endorfínov cítim nekonečnú vďaku a obdiv k Mikiho trpezlivosti. Celý mokrý, osnežený a zmrznutý si vylezie aj túto líniu a ideme dole. Od zajtra je plánovanie túry v rukách Peti, a my sa už teraz bojíme a tešíme zároveň. Tak to má byť.

Na parkovisku si nájdeme papuču na aute, tak pokecáme aj s pánmi policajtami a vyrážame do Novej Lesnej za Peťou a Brogym.

Takto začali moje jarné prázdniny.

A ako to bolo s Petrou? Liezli sme? Čo nás naučila, kde sme boli, aké sú základné pravidlá o lezení v zime a čo najradšej jedáva k pivu po túre? Dozviete sa v ďalšom článku!

Jarné prázdniny na lyžiach – časť 1.
Tagy:                    

Pridaj komentár