Prichádzame k Peti do Novej Lesnej. Bytík, ktorý má všetko čo potrebuje. Kuchynku, posteľ, kúpeľňu a radiátor. Keďže každý sme z domu pobrali všetko čo sa dalo, chvíľku si rozdeľujeme kôpky a kútiky v rámci izby.

Pobavíme sa o zážitkoch z minulých dní, a ukazujeme Petre materiál ktorý máme, alebo ktorý by sme chceli mať. Na zajtra (štvrtok) hlásia zlé počasie, pôjdeme iba na ľady, na zákrutu. S Mikim to máme napozerané, ale je nám jasné, že tam bude čo poliezť aj zajtra.

Deň 1 – Ľady na zákrute po druhý krát

Budík o dve hodiny neskôr? Pomalé a príjemné ráno, raňajky, kávička a ideme na to.

„Petraaaa, ahoj!“ ozýva sa hlas z chodníku smerom na Hrebienok a my cítime, že sme tu s celebritou. „Poď bližšie alebo povedz kto si!“ odpovedá Peťa, a my sme smejeme a tešíme z náhodného stretnutia s Tigrom a kamarátmi. Na lyžiach predbiehame zopár peších skupiniek, ktoré tiež smerujú na zákrutu. Vyzerá, že si treba ísť chytiť miesto.

Prichádzame k ľadu, ako druhá dvojica – hneď po Lukym Čemanovi s Erikom, ktorí to zo Zámky mali na skok. Peťa nám ukazuje nejaké základné techniky, a aj ostatné dvojky sa snažia (ne)nápadne počúvať. Ide sa liezť. Brogy sa púšťa do ľavej, kolmejšej časti, ja zostávam istiť a Miki s Peťou sa presúvajú vpravo.

Brogy je borec, kolmé ľady sa mu páčia, voľnejšie kúsky si s jemným upozornením hodil na ističa, no keďže helmy fungujú, istič (a.k.a ja) istí ďalej a dúfa, že Brogy už doupratoval. Túto časť skúsim na tope a snažíme sa nejak rozumne povymieňať s ďalšími dvojicami, ktoré prichádzajú ako keby bol víkend.

Každá dvojka si vylezieme dve cesty, a balíme to. Po takomto počte ľudí má ľadík už viac dier ako ementál, a stáť v rade na lezenie sa nám nechce tiež. Zbehneme na polievku na Zámku a zvezieme sa k autu.

Rýchla zastávka v obchode a už sme doma. Večer nasleduje zložitá otázka. Kam zajtra?

Peťa má nejaké plány, a spomína Furkotskú dolinu. A že tam to ona pozná, tam niečo vylezieme.

„Viete ako sa plánuje túra?“ pýta sa nás večer, a aj keď nejaké tipy by sme mali, radšej sa nechávame poučiť. Následne každý tipujeme, koľko nám bude trvať zajtrajší výkon. Kto prehrá, kupuje pivo. Tipy sú postupne 8 (Miki), 9 (Dada), 9.5 (Brogy) a 10 (Peťa) hodín.

Po mnohonásobnej kontrole počasia, rozdelenia materiálu dávame budík na 5:00 a ukladáme sa spať.

Deň 2  – Furkotská dolina a lezenie zimy po prvýkrát

O 6:40 už šľapeme hore zjazdovkou na Predné Solisko. Povinná časť nástupu, počas ktorej dostávam rozumy o tom, ako sa vlastne správne na tých lyžiach má chodiť, je obzvlášťňovaná miestnym pánom, pracovne Gerlachujom. Tak nazývame ľudí, praktizujúcich tzv. Gerlaching – nastúpanie výšky Gerlachu na ľubovoľnom kopci. Za náš nástup sme ho stretli keď lyžoval dole, potom keď šľapal naspäť hore, a potom znovu dole. Kondičku, aj malý batôžtek, mu môžeme iba závidieť.

Traverz z chaty smerom do Furkotskej doliny trafíme bez zaváhania a už sledujeme pravé steny Solísk. Niekam tam sa chystáme. Kam? To vie len naša inštruktorka Petra.

Pripravení? No nevyzeráme tak..

Ukáže nám žľab, ktorým budeme chcieť zostúpiť a približnú líniu cesty kam by sme chceli ísť. Smerom na Malé Solisko. Úľavu, ktorú ako nelyžiar pociťujem vždy keď pod kopcom môžem nechať lyže strieda malý stres z toho, čo sa ide diať. Ideme liezť. Zimné lezenie v Tatrách. Tak poďme na to.

Sedáky, mačky, cepíny, helmy, čelovky. Do ruksakov balíme laná, čaj a sladkosti, zatiaľ čo Brogy kope profil. Vidíme o niečo stabilnejšie vrstvy ako pred pár dňami v Zlomiskách, uvidíme ako bude vyzerať žľab, ale ten si otestujeme na lane zhora. Teraz ideme liezť.

Ako prvá ide Petra a nalieza cez skalky a trávy po jednom z rebier, ktoré vystupujú z masívu Malého Soliska. Sleduje nás a zisťuje, ako sa v teréne cítime. Pri ďalšom prahu sa už naväzujeme do novovymyslenej kombinácie štyroch lezcov.

Peťa na prvom konci dvojičiek. Za ňou ide na jednom prameni Miki, na druhom ja a na treťom lane za mnou Brogy (ktorého istím ja, keď prídem na štand). Liezť sa dá aj v štvorici. Len to treba vymyslieť a rátať s tým, že to nebude najrýchlejšie. Na úvod do zimného lezenia to ale plne postačí.

Po dvoch „dĺžkach“ sme v snehovom poli v ktorom sa brodíme k ďalším skalám. Petru po technickom úvode vystrieda v kondičnej pasáži ratrak Brogy (ktorý svoje tempo odôvodnil tým, že chcel dobehnúť čas), a pokračujeme v našom výstupe. Nad Kriváňom sa zbiehajú mraky a my zvažujeme, či v túre pokračovať.

Na prvom štande ešte slnečno…

K obláčikom sa pridáva vietor a sneh a inštruktorka Peťa velí na odchod. Rýchlo na rebro vľavo a zlaniť do žľabu. Nájdeme parádny hrot, obhadzujeme repkou, a ako prvého púšťame zlaňovať Mikiho.

Kontrola zlaňovacieho setu! Či sedu?

Má otestovať stabilitu snehu kým bude ešte na lane. Laná sa motajú, takže zlaňovanie trvá podľa Mikiho slov „aspoň hodinu!“. Kontrolujeme zlaňovacie sety aj sedy, a zlaňujeme postupne všetci do žľabu. Ten otestujeme ešte raz, a potom si už veselo, ale opatrne, vykračujeme dole žľabom. Tí lenivejší, ktorým nevadí odmrznutý zadok sa spustia, a o pár minút už balíme veci pri lyžiach pod nástupom.

Koľko Petier vidíme na obrázku?

Pre väčšinu ľudí je to „už len zjazd“, pre mňa začína stres z lyžovania dolinou. Všetko ale zvládneme a po chvíľke už vyzúvame pásy pri chate pod soliskom.

„Boli ste v Bystrej lávke?“ pýta sa nás pán horskáč namiesto už tesne pred zjazdovkou smerom k autu.

„Nie“ odpovedáme.

„A chceli ste?“ pokračuje zdvorilý rozhovor, ktorý sa nám prestáva pozdávať.

„Nie“ zasmejeme sa. Na akú ďalšiu otázku odpovieme takto?

„A sondu ste kopali?“ výsluch neskončil, a my meníme odpoveď. Vysvetlíme že sme kopali popíšeme profil a pokračujeme k autu.

Pri aute stopujeme stopky. Hru o najlepší odhad túry prehráva Peťa, keďže pri aute sme po necelých 9 hodinách. Po márnom hľadaní mäsa pre mäsožravcov z našej posádky sa rozhodujeme že navštívime aj Kaufland v Poprade, tam znovu nakúpime aj to, čo netreba a ešte za svetla sa dovalíme do base campu v Novej Lesnej.

„Takto ísť dole, za svetla. Ja Vás zoberiem zajtra na poriadnu túru“ vraví Petra.

„Takú, že si po nej ani tie svoje kliky nedáš!“ pokračuje, a rešpekt pred zimou a zimným lezením zajtra vo mne len narastá.

Pod Petiným velením varíme večeru a dozvedáme sa ďalšie múdrosti zo zimného lezenia.

„To je tak, s tým snehom. V noci tuhne, cez deň taje“ zopakuje sa zopárkrát za večer. Po nekonečnom prehľadávaní všetkých meteorologických stránok na ďalší deň a stoviek návštev tatry.nfo sa rozhodujeme na zajtra vyskúšať Slavkovskú kopu. Dlhý nástup až nad Vareškové pleso, lezenie Zamkovského komínom a zostup žľabom. Orientácia komínu a žľabu nám vraví, že slniečko budeme môcť maximálne vidieť na hrebeni oproti. Riziko lavín a pocitovú teplotu to ale znižuje a tak začíname tému „koľko bude túra trvať“.

Každému je jasné, že viac ako dnes. Prichádzajú prvé čísla. Najmenej tipuje Brogy (9 hodín), potom Miki s 10 hodinami a na záver ja a Peťa, 11 a 12 hodín. Kedy teda vstávame?

„Tak ako dnes!“ vraví Peťa a na Brogyho tvári vidím výraz „to mi nevychádza“. Ale zjavne sa teda chceme vrátiť „po čelovkách“. Ako „skúseného“ lyžiara ma táto predstava čelovky na hlave, a tmy na zjazde veľmi neteší, ale teraz treba ísť spať a potajomky nastaviť budík o polhodinku skôr. Možno sa nám predsa len podarí prísť dole za svetla.

Deň 3 – Zamkovského komín, Slavkovská kopa

Vstávame o 4:35, varíme kávu, čaj, balíme veci, ktoré sme včera vyvešali, aby sa vyschli. Rána pred túrou sú vlastne takmer identické, a ide iba o to, naučiť sa zoptimalizovať všetky úlohy a vypadnúť čo najskôr. Po týždni balenia a vybalovania sa zlepšujeme, a tak o 6:10 už dupkáme smerom na Hrebienok. Tretíkrát za štyri dni šľapať na Hrebienok nie je top, ale užívame si krásne počasie.

„Dada, toto je tých tvojich NULA oblakov?!“ počúvam počas celého nástupu v takomto počasí…

Ja som večer sľubovala „nula oblakov“ a tak som upozorňovaná aj na najmenší mráčik, ale každopádne slnko pečie a bezvetrie nám zabezpečuje, že pod nástup prichádzame spotení ako keby boli teploty nad nulou.

Brogy dokonca rozmýšľal, že si dá dole lyžiarky a bude plávať kraula. Nevieme zatiaľ, čo tým chcel povedať, ale asi mu bolo teplo. Po necelých troch hodinách na seba pod nástupom obliekame všetko čo sa dá a naväzujeme sa do včera objavenej kombinácie, ktorá sa logi(sti)cky zatiaľ osvedčila.

Peťa nalieza a už od začiatku nám je jasné, že včerajšie istenie sa bolo hračkárskou ukážkou toho, čo sa ide diať dnes. Prvé metre prvej dĺžky sú pod ľadom, a tak sme vďační za dva šróby, ktoré sme zobrali tiež. Nasledujú skalné prahy s výlezom, ktorý nebol zadarmo pre nikoho z nás. Nad prahom síce boli firny „na ktorých sa môžete kľudne aj obesiť“ (ako nám povedala Peťa), no zabrať dali aj tie.

Kým ja istím Peťu, Brogy sa prechádzal aby vygeneroval nejaké teplo, a vedľajším produktom bolo 60 metrové schodisko. Keby mal dlhšie lano, vydupe eskalátor až z chodníka.

Brogy si užíva výbeh, ktorý mu poskytuje 60m lano, ja istím, Miki sa naväzuje…

Závidíme opačnej strane doliny, ktorá sa kúpe v slniečku a my klepeme kosu na prvom štande. V druhej dĺžke nás čaká skalný kútik, kde sa oplatí odložiť cepíny a liezť po skale rukami. Netreba na ne potom ale zabudnúť, lebo o tom, ako sa ocitnete 2 metre nad cepínami a treba sa po ne vrátiť by vám vedel niečo povedať napríklad Miki.

„Lezenie v zime má jediné pravidlo“ zaúča nás Petra. „V zime je zima“ hovorí, a my si potvrdzujeme že teda asi naozaj lezieme zimu aj na nasledujúcich štandoch. Aj keď sa v efektivite práce na štande zlepšujeme, vo štvorici nám ide postup relatívne pomaly a preto po asi polovici cesty Peťa zvolí ústupovú trasu po snehových poliach. Aby sme dobehli čas, ratrak Brogy nasadzuje úderné tempo a po pol hodinke sme v sedielku pod vrcholom Slavkovskej kopy. Vyberáme čaj, na ktorý mali niektorí z nás chuť už od druhého štandu, chrumkáme k nemu na kosť zmrznuté tyčinky a tvárime sa že cítime ako chutia. V skutočnosti nám to je jedno. Sme radi že sme hore, a pred zostupom sa treba trochu posilniť.

Vrcholovka a nechutné panoramata s nenulovou oblačnosťou 🙂

Zostup vedie žľabom, ktorý nám otestovali počas nášho lezenia skialpinisti, takže tentokrát bez skúšky s lanom vykračujeme opatrne smerom dole. Keď sa strmosť žľabu dostane do príjemnejšej úrovne, volíme tobogánový zostup a za pár minút sme so zmrznutými zadkami naspäť pri veciach.

Zostup je pre tretieho v poradí už len vyjazdená bobová dráha

Niektorí s radosťou, niektorí so stresom z najväčšieho výkonu dneška obúvame lyže, a o pol piatej už vyzúvame pri aute. Čelovku som mala pripravenú, no aj dnes sme Petru sklamali a vrátili sme sa za svetla. A aj kliky som si večer dala, takže dúfame, že nás na túru ešte niekedy zoberie aby sme splnili všetky očakávania.

Do obchodu sa vrháme o 5 minúť dvanásť, reps. o 12 minút päť (a o piatej zatvárajú) aby sme uplatnili zaslúžené odmeny zo súťaže v tipovaní dĺžky túry. Nevieme kto presne vyhral a kto prehral ale pivo sme kúpili, a o pol hodinku už tradične vybalujeme všetky mokré veci na sušiak.

Pri večeri padá otázka, čo zajtra? Peťa vraví, že poupratuje a pôjde už pomaly smerom na Moravu. Ja, Miki a Brogy po kontrole počasia hovoríme, že nohy ešte prehovoríme na jednu túru, lebo také bezoblačno, bezvetrie sa len tak v Tatrách nevidí.

Večer trávime tradične debatkami o túre, pocity, pojmy a dojmy sú umocňované parádnou večerou, šalátikom, pivom aj únavou. O pol deviatej hypnotizujem hodinky a teším sa kedy už budem môcť ísť spať. O deviatej to vzdávam a ako prvá zaliezam pod perinu. Chalani ma veľmi rýchlo nasledujú, a keď už Peťa pochopí, že frekventantov za dva dni zničila tak, že spia pri zažnutom svetle, rádiu FM aj napínavých historkách pred pol desiatou, pomaly dopije posledné pivo a tým sa moje spomienky na večer končia.

Deň 4 – Chill out v Tatrách?

Na nedeľu sme naplánovali druhý pokus do Mlynickej doliny. Pred týždňom v nedeľu sme to otočili kvôli hmle, snehu, vetru a teplotám okolo -20. Teraz hlásia bezvetrie, slnko a asi -5 stupňov. To nám vyhovuje! (teda a minule nám to vyhovovalo, ale teraz to myslíme trochu vážnejšie). Podmienky sú krásne, no pri pohľade na nás troch pochybujem či sa nám podarí vyjsť vôbec nad les.

„Ak budete chcieť ísť rýchlejšie, kľudne choďte, ja Vás počkám v doline“ vraví Miki a hovorí, že je dosť unavení. Ja pri schádzaní z prvého poschodia do auta cítim obe kolená, tak si pribaľujem elastický obväz. No a to, že ratrak Brogy dnes nedobieha čas ale ani mňa s Mikim na prvých metroch hovorí, že zimné lezenie nám dalo zabrať. Striedavo kontrolujeme, kto z nás je na tom najhoršie, a či to zvládneme.

Pod Skokom sa mi prestáva dariť ignorovať bolesť v kolene a vravím chalanom, že ja to ďalej asi siliť nechcem. V poradí ôsma túra za ôsmy deň je niečo, za čo som svojim kolenám vďačná, a nezaslúžia si aby som ich týrala nejakým lyžovaním zo Štrbského štítu. A ja im chcem dať čas na oddych a regeneráciu, lebo viem, že ak nedám tak mi to ešte len zrátajú. Vytrepeme sa nad vodopád Skok a otvárame nekonečné zásoby tyčiniek ktoré sme si so sebou brali.

Ako z časopisu..

Chillujeme v doline a pozeráme na nechutne gýčové azúro nad nami. Skoro ako pred týždňom, smejeme sa s Mikim.

„Sub zero bouldering!“ zahlási Miki a začne sa v lyžiarkach lepiť na najbližší šuter. Hľadáme bouldre a užívame si počasie v doline. Stres z túry a lyžovania opadol, už stačí iba prísť dole, nemusíme kontrolovať čas, počasie ani lavíny, stačí kontrolovať svoje emócie pri bouldroch, aby sa ambiciózni okoloidúci skialpinisti príliš nebáli.

Mikiho boulder problem

„Túry treba brať vážne, a netreba ich podceňovať, až kým nie sme naspäť pri aute“ vravíme si, no kedy najbližšie sa bude dať lyžovať Mlynickou dolinou bez trička?

Brogy to tiež poňal vážne…

„Safety first“ zahlásime, keď si na holé telo pripíname pípaky, a ja si predstavujem ako sa vytrepem v lesíku nad Štrbským plesom do snehu bez trička.

„Nie je Vám teplo?“ pýtame sa, ak na nás turisti hádžu priveľmi spýtavé pohľady, a na záverečné metre si slušne obliekame tričká. K autu prídeme niečo pred dvanástou, zbalíme lyže a prezúvame sa.

Traja dementi? Alebo ako si užiť posledný deň jarných prázdnin aj s boľavým kolenom 🙂

V Poprade skočíme na paličku do nosa a burger a už sa rútime smerom na Bratislavu. Tatry nám miznú po pravej strane a ja si v hlave premietam náhodné momenty a udalosti posledného týždňa v horách. Vstávať o piatej, uvariť čaj, zbaliť, šlapať, mrznúť, liezť, zlyžovať naspäť, vybaliť, vysušiť, uvariť, najesť a spať pred desiatou. A znovu.

Za všetky parádne momenty, z ktorých sa len zlomok zmestí do článku ďakujem:

Peti, za to, že bola ochotná venovať čas svojich prázdnin tomu, aby nám ukázala zimné lezenie v Tatrách. Za všetky rady, názory, nápady, pripomienky (nie len) ku lezeniu, za miesto v basecampe v Novej Lesnej a za zážitky, na ktoré nezabudneme.

Mikimu a Brogymu za to, že aj keď jarné prázdniny učiteľov pre ich prácu neznamenajú nič, podarilo sa im upratať si ju tak, že som sa mala s kým túlať po Tatrách celý týždeň.

Text: Dada

Foto: Dada, Brogy, Miki

Jarné prázdniny na lyžiach – časť 2.
Tagy:                

Pridaj komentár