Poznámka: Petin a môj blog vznikali nezávisle na sebe, aby sme ponúkli autentický pohľad od obidvoch reprezentatntov HKF nominovaných na Zamku 2021.
Zima s Adamom – Petrin pohľad na inkriminované udalosti
Organizácia väčších akcií má vždy rôzny charakter. U nás to bolo takto: „kto všetko ide?“ „Ach to je dobrá otázka. Vyzerá, že Sima, Miki, ja, ty od piatka a v sobotu príde Kelečko.“ Najprv to vyzerá na dobrú účasť, no ako sa blížil termín odchodu, postupne klesal aj záujem. Svätá trojica z predchádzajúceho zasvätenia (Dada, Miki, Brogy) to akosi vzdala. Postupne aj Sima a Kelečko. Tak máme romantický víkend, ako mi napísal Adam.
Všetko má svoj uhol pohľadu, tak tu je ten môj:
Pred každým výjazdom sledujem počasie týždeň dopredu, každý deň, každú hodinu, každú minútu…skrátka stále. Bola dobrá až moc dobrá. Nejaké plány mám, no všetko závisí od nováčika Adama. Desítečka pri aute odštartuje jazdu zimného dobrodružstva. Vždy, keď idem dolinou pri svetle mesiaca, bolo to dobré znamenie. Preto aj teraz ma poteší toto magické svetlo prírody, ktoré nás doviedlo až na Zamku.
Pred nami sú tri dni pôsobenia v doline eMeSDé, ako nazval Malú studenú dolinu (MSD) horský vodca, ktorý mal na chate lavínový kurz. V sobotu sme urobili prieskum v MSD, konkrétne v masíve Stredohrotu. Je tu niekoľko možností, no najviac sa nám pozdáva Birkenmajer do Bráničky (ak nevieš, kde to je pozri na mape tatrynfo.sk).
Ranný rituál má každý po svojom, ja káva, Adam jablko (ale Eva mu ho nepodala, či?). V doline pod stenou som sa zase po…., ale línia vyzerá dobre. Pri nástupe sledujeme menšie prachové lavínky (pár milimetrov nového snehu), ktoré sa sypú čiastočne aj našou cestou. Adam tak zažil svoj zimný krst, keď sa v jednej celkom slušne vykúpal. Až na dve dĺžky, bol terén čisto po snehu. OPRAVA, po firnovom snehu a tak nás prekvapilo, že sme liezli skoro šesť hodín. Najviac nás zdržala barikáda vklineného balvanu, pod ktorým bol snehový hríb. Pokúšala som ho prebiť, na mala som pocit, že bojujem s božími mlynmi, tak som ustúpila (v noci sa mi snívalo, že zbieram obrovské dubáky). Obchádzka viedla traverzom cez niekoľko skalných blokov. Podarilo sa a boli sme asi 150 metrov pod Bráničkou. Už nie sú žiadne prekážky dokončiť náš výstup. O jednej sa slníme v Bráničke. Smelý plán pokračovať na Stredohrot padá. Zostupujeme do VéeSDé (Veľká studená dolina). Slnečné lúče, ktoré sú v zime tak vzácne, sú teraz neznesiteľné a máme pocit, že nás chce vyzliecť z kože. V žľabe je stopený sneh na zľadovatenej vrstve, a tak ho celý zostupujeme čelom k svahu. Nemôžeme sa dočkať tieňu. Celkom použitý sme zhodili batohy na chate a dopĺňali do neskorého večera tekutiny a živiny potrebné na ďalší deň.
Cieľ na pondelok sme si napozerali tiež v sobotu. Do sedla nad ohniskom viedla logická línia v dolnej časti steny skalnato snehovým terénom a v hornej čisto snehovým polom až do sedla. Adam mi ešte k tomu vybral nástupový variant komínom. Už o jedenástej sme vegetili na Kope nad ohniskom. Trošku nás strašila nízka oblačnosť, no opäť sme mali super načasovanie a tak sme bez problémov zostúpili do bezpečia.
Doma som spoliehala na to, že v Puškášovi (sprievodca Tatrami pre horolezcov) nájdem daný výstup, ale nič. Nemyslím, že by sa v danej línii ešte nikto neštveral, no nemáme o tom info a ani žiadnu stopu som v ceste nenašla. A ako som ešte v Tatrách sľúbila Adamovi, tak tento výstup sme pomenovali „Adamov komín“ subj. M4. Je to pekný výstup na nedeľu. Prvá dĺžka mix (skala trávy, sneh) a druhá bola ako za odmenu, sneh s dvomi ľadovými prahmi (položené), potom asi 500 metrov do sedla pod ohniskom a hrebeňom na Kopu pod ohniskom.
A na záver….ten nechám na Adama :o).
Petra
Zima s Petrou – Adamov pohľad na inkriminované udalosti
Tak Brogy, Dada a Miki už vedia čo znamená liezť zimu v Tatrách. A čo som ja od inej matere? Nevadí, to doženiem na klubovej Zamke. Ale tá sa nekoná. Po postupnej eliminácii členov, ktorí by sa zúčastnili, sme ostali sami s Petrou. Aj keď partia bude chýbať, stále to znie ako skvelý víkend na bližšie radšej nešpecifikovanom mieste v MSD, kde sa táto akcia väčšinou koná.
Už v piatok začína diskusia o živote, o horách, o lezení, o Tatrách, príhody a skúsenosti ale aj nekonečné srandovanie. Mali sme to dobre rozdelené – Petra to do mňa búši svojou typickou kadenciou 78 slov na jeden nádych a ja počúvam, sem-tam pritakám. A už teraz viem, že skvelý víkend budú slabé slová. Ona to myslí vážne, reálne ma zoberie do vážnych vecí – stále tomu nemôžem uveriť a teším sa čím ďalej tým viac. Je spln, ani obláčika. Na chatu síce prichádzame až vnoci, ale čelovky ostali aj tak v batohu a my sme sa aj tak rozplývali nad majestátnosťou Slavkáču ktorý bol skoro jasnejší než za dňa.
Sobota
Počasie nám neprialo tak sme zvolili takticky venovať úvod víkendu príprave. Do ružova sme sa vyspali a po raňajkách sme šli obzrieť súpera. Petra na nedeľu vybrala Birkenmajerov komín do Bráničky. Tak sa kocháme, diskutujeme o snehu, vetre, aké nástrahy by nás mohli čakať a oveľa viac o tom čo sa v horách robí a nerobí.
Po návrate z prechádzky dolinou ideme obzrieť ľad na zákrute či si niečo nemôžme potrénovať, ale po týždni plusových teplôt utekáme, aby to skôr na nás celé nezhučalo. Tak si skúsim zatĺkať a vytĺkať nejaké skoby a do večera už rozoberáme metodiku a vymýšľame rôzne štandy na povale. Brúsime mačky a zbrane tak, že sa s nimi dajú krájať Petrine kulinárske výtvory (jeden by neveril koľko rôznych vifoniek vyrábajú a s čím všetkým sú kompatibilné).
Večer trávime pri pive, jedným okom sledujeme prezentáciu ktorú majú pripravenú pre lavínový kurz o stôl vedľa, stretávame starých známych a tvoríme nových známych. Ešte si zažijeme nočné vzrúšo, ktoré bude predmetom nejdenej historky, ktorú si povieme inokedy naživo – my o desiatej večer ideme na skoro dobrovoľnú prechádzku po okolitých lesoch. Keďže by nás od Partizánov nikto nerozoznal, po návrate za odmenu popíjame miestne pohostenie, ja chytám gitaru a celá chata spieva tak, že nás počuť až do Popradu.
Na hodinky pozerám o 1:35 vnoci. Petra si ľahá a spúšta asi 20 minútový monológ (niečo o počte jej sobášnych listov) bez ohľadu na to že napr. ja mám v ušiach sluchátka, alebo ostatných 5 ľudí v tej miestnosti spí. 5:30 zvoní budík a ide sa na to.
Neďeľa
Síce menej do ružova vyspatí, ale o to natešenejší ideme po včerajších stopách. O hodinu na to už ťahám z batohu lano v plnej poľnej, naväzujeme sa a ide sa na to. Ja sa snažím spomenúť a opakovať všetko čo do mňa Petra tak úpenlivo tlačila a nevyrobiť prúser. Ale povedzme si pravdu, viac si to užívam. Počasie nám vyšlo – tesne pod nulou, napadlo ani nie centimeter snehu, pofukuje. Ale inak slnko, panoramata a my začíname liezť
Prvé tri dĺžky po snehových poliach, ale už tam niečo zakladá, pre istotu, možno by ani nebolo treba – po tom ako po odmäkku prituhlo ideme krásnym firnom, aj keď už po štyroch. A potom to prichádza, ďalšie dve dĺžky sú lezeckejšie.
Ďalej jedna skalnatá a v druhej sme mali viac ľadov. Tu som mal skúšku ja, keďže akurát v čase keď si zvesela vyšróbovávam šrób v strede riadne kolmého úseku z hora prachovka. Neskôr sa mi Petra priznala, že to už stuhlo trochu aj jej, lebo nebola práve malá a krátka. Ževraj zhora niečo aj kričala, škoda že som mal plné uši snehu. A tak, po chvíli keď som špekuloval ku komu sa majú modliť neveriaci, to ustalo a ja o pár kíl ťažší (chcel som si tento moment zapamätať tak som si nabral trochu za ruksak a do kapucne) pokračujem v kopaní do ľadu.
V ďalšej dĺžke Petra naráža na problém, ktorý neprejdeme. Veľký snehový vankúš. Ale nestrácame chladnú hlavu (fyzicky nemožné v tatranskom vzduchu) a tak traverzujeme po skalách okolo. Poslednú siedmu dĺžku ideme už simultálne, dolez je už len po snehu za odmenu a tak spoza snehového záveja asi po posledných 100 metroch vykukuje VSD. Sadáme na priestrannú “lavičku“, naberáme energiu a kocháme sa takýmito výhľadmi.
Arno tvrdil, že za 4 hodiny v lete, my sme to dali okolo 6 takže podľa mňa úspech. Schádzame do VSD. Pôvodný plan útočiť na Stredohrot ale padá. Na druhej strane najprv hodíme pokus o zlaňák ale nakoniec sa rozhodneme ísť po štyroch, chrbtom k doline a to až skoro úplne dole. Pečie tam slnko ako keby ho za to platili. Ja už idem len v košeli, a takto sa prebojujeme snehovou kašou až dole. Mal som pocit, že sa v tej polohe zaseknem a budem tak chodiť aj do obchodu doma.
Zvládli sme to. Po 10tich hodinách sme späť na chate, jeme a pijeme čokoľvek nám stojí v ceste, hodnotíme dnešnú túru a s úsmevmi na tvári ideme spať oveľa skôr.
Pondelok
Posledný vrchol by mala byť kopa nad Ohniskom. Toto bola túra za odmenu a ťažko sa popisuje, snáď povedia viac fotky. Dve dĺžky sme si zaliezli a v niektorých miestach som si cvičil aj naozaj gymanstické pózy. Počasie ideál. Nakoniec krásny pevný firn, dolez sme sólovali po skalách a ďalej aj ukážka ako to chodí na hrebeni. Vrcholovka a dole o žľab vedľa. Áno možno stručné, ale o to viac zážitkové – krásy hôr v každej podobe. O
A veselý plot-twist na záver vznikol po domácom štúdiu čo sme to vlastne liezli. Správa od Peti: “Vyšli sme do sedla nad ohniskom, ale v Puškášovi som túto líniu nenašla. Mohlo to byť lezené skor, ale nijaké stopy sme nevideli. Takže to nazveme “Adamov komín” a gratulujem k prvovýtupu“
To som si vyslúžil asi tým, že som ju na začiatku presvedčil, začať pri nezaistiteľnom balvane – z vesela komínom namiesto toho aby, sme to logicky obišli po snehu 😊
Pri ceste dole premýšľam, sumarizujem, ukladám. Bez Peti a jej skúseností by som sa do podobných vecí nepustil možno ešte roky. Teším sa že som teda mixy mohol ochutnať a ešte viac z toho, že naozaj zachutili.
Adam
