Sme navždy zodpovední za to, čo sme si skrotili.“ — Antoine de Saint-Exupéry. Za vietor v našich vlasoch, za slnko v tvári, za hviezdne nebo nad hlavou, búrku za chrbtom, drsnú žulu pod rukou….
Je sobota 9hodín ráno a ja sa zoznamujem s Malým princom. Hoci malý chlapec, ale stisk ruky ma poriadny. 10minút naliezam a zliezam, sklepávam a vymýšlam, ale nakoniec s bandaskami sadám do nitu…Zo zeme sa prvá dĺžka zdala byť jednoduchšou záležitosťou. Na prvom konci ma vystrieda Laco, ale ani on na prvýkrát nevymyslí ako preliezť úvodnú previsnutú stienku za 8-. Aspoň sa mu ale podarí nacvaknúť aj druhý nit a tak nasledujúcu hodinku a pol máme o zábavu postarané.
Nakoniec sa každému podarí vymyslieť svoj soft a pri jednom z pokusov sa Lacovi konečne podarí prebiť čisto previsnutú stienku a ľahkým, ale pekným lezením dolezie na prvý štand. Mne sa to už nechce komplikovať, tak to preleziem čisto aspoň na druhom konci..Lacov soft mi moc nesedí, tak trochu krkolomne vyhadzujem pätu až niekde k hlave, silovo pretlačím, ešte dva -tri nepríjemné tempá a držím madlo na hrane. Pekný bouldering, ale za číslom 8 by som mínus skôr vymenil za +. O chvíľku si už užívam perfektnú skalu v druhej šestkovej dĺžke. Asi 20m platnička s jedným nitom, jednou skobou, čo sa hýbe a s pár možnostiami na založenie menších friendov.
Rajbasové lezenie pokračuje aj ďalej, len sa trochu pritvrdilo. Na papieri 7-, ale realita je neúprosnejšia. Laco chvíľku váha ako cvaknúť prvý nit a potom ako od neho odliezť. Ale pomaly sa dostáva aj k chytom a nad druhým nitom sa mi to aspoň zo štandu už zdá byť ľahšie. Pri štvrtom mu však pošmykne noha na lišajníku. tak ho spúšťam na štand, previaže sa a dáva druhý pokus. Úvod už prebehne rýchlejšie ale pri štvrtom nite to ide pomalšie. Podarí sa mu traverznúť doľava na trochu machovú hranu a kolo piateho nitu doliezť na štand.
Naliezam za Lacom do platne, k prvému nitu to ako tak ide, potom ani neviem ako to bouldrovo prebijem nad prvý nit a teším sa, že už som v dobrom. Plynulé lezenie zastaví až spomínaný traverz doľava- žiadne chyty, blbé nohy. Robím na svoj vkus šialené kroky, ale trenie nesklame a za pár minút doleziem hranou na štand. Zase by som subjektívne asi to “mínus” za číslom nahradil pluskom. Alebo možno len netreba byť čaptavý 🙂 Nasleduje kľúčový kútik za 9-, ktorý keď som tade pred dvomi rokmi zlaňoval sa mi zdal, že by nemusel byť až taký ťažký. Posielam dopredu Laca, ktorý ma dnes lepší drive a po pár pokusoch to má skrokované. Kým dáva rest pred ostrým pokusom skúsim si aj ja kroky. V porovnaní s prvou dĺžkou to je celkom jasné, minimum chytov a stupov limituje množstvo spôsobov.. Nastupuje Laco, padá v cruxe, rýchlo stiahne lano a dáva ďalší pokus. Kľúčový je kompaktný platňový kútik. Najprv jemná technika, potom cez dva bočáky nadupať nohy na trenie, pravačkou zalomiť malú lištu, ľavá noha úplný rajbas , fix na pravačke a dynamicky(polodynamicky- záleží od výšky) do madla. Potom už len nohy k rukám a postaviť. Lacovi ďalší pokus vychádza a následne už dolieza platňou za 7-na vrchol. Zo štandu počuť jeho výkrik radosti, ktorý sa ešte pár sekúnd nesie večerným tichom nad dolinou:)
Následne sa aj mne podarí preliezť kútik voľne bez sedenia aspoň na TR..Zostane mi motivácia sa vrátiť po PP prelez, i keď ten traverz v 7-dĺžke bude pre mňa napínavejší ako tento kútik:) Na vrchol hrebeňa natiahnem ešte krátku dĺžku za 5 je vymaľované. Vo vzduchu cítiť večerné vibrácie, tak rýchlo štartujeme osmu a za pol hodky sme pod stenou. Ešte zakývať Malému princovi na rozlúčku a naše kroky pomaly pohltí súmrak..
