V polovici Augusta 2021 sme sa Ema a ja (Leto) vybrali na dovolenku do Slovinska a Chorvátska. V Slovinsku bol náš hlavný cieľ – najvyšší vrch krajiny – Triglav. No a popri tom sme chceli aj trochu poliezť a aj sa trochu okúpať. No a ako to nakoniec dopadlo?
Náš pôvodný plán bol ísť v sobotu skoro ráno pod Triglav a vyšlapať na chatu Dom na Kredarici pod vrcholom. Ďalší deň vstať, udrieť vrchol a ísť dolu. Bohužiaľ, chata bola beznádejne plná a to aj napriek tomu, že má kapacitu vyše 300 miest (!!!). Majú ináč fajn bookingový systém. Tak sme to o deň posunuli a šli sme k jazeru Bohinj. Tam sme sa vybrali na skalu. Našli sme dokonca aj sprievodcu na nete. Okolo jazera milión ľudí, žiadny voľný parking. Nakoniec sme jeden našli, ani sme nevedeli že sme pod skalou. Keď sme to zistili, hneď sme sa vybrali liezť. Keby sme si prečítali lepšie sprievodcu, zaparkovali by sme na parkovisku vyhradenom pre lezcov a nedostali by sme pokutu 😀 ale už vieme. Skalka to bola ináč nie veľká alebo významná, ale keď už tam človek je, je to fajn spestrenie.
Keďže dva kempy, ktoré sú vokolí, boli beznádejne plné, museli sme vymyslieť niečo iné. Našťastie sme v Bohinjskej Bistrici objavili parkovisko pre kemperov, síce bez toaliet, ale veľmi pekné, s veľkými miestami aj pre karavany. Tam sme strávili noc.
Ďalší deň sme si dali skorý budíček a presunuli sme sa na Aljažev dom, z ktorého sme chceli vyraziť na Triglav. Chceli sme sa vydať (vraj) peknou feratou Tominškova pot. Už na parkovisku nás ale upozornili, že cesta je uzavretá, asi kvôli nejakému zosuvu alebo čo (to už sa nám nepodarilo pochopiť z vysvetlenia pána na parkovisku). Čo už. Alternatíva bola len jedna, Pot čez Prag, celkom náročný a strmý turistický chodník s asi 20m časťou zaistenou oceľovým lanom.
Hory sú to krásne, chodník ponúka veľké množstvo krásnych výhľadov a panorám. So zastávkov na dome Valentina Staniča sme sa postupne dopracovali až na Triglavsky dom na Kredarici. Tam sme dali večeru, pivo, Triglavského doktora (neodporúčam piť…) a šli sme spať. Plán bol jasný: východ slnka na vrchole.
Ako sme si zaumienili, tak sme aj vykonali. Budík o pol piatej bol vykúpením z hroznej noci na malej posteli s hlučne spiacimi spolubývajúcimi. Za svitu čeloviek sme sa vydali na cestu. Trasa je takmer celá odistená oceľovými lanami, feratové sety sme mali v pohotovosti, ale nakoniec to nebol náročný terén. No a zvyšok atmosféry už dotvoria fotky.
Z Triglavu sme zbehli naspäť na chatu, dali sme si raňajky (na horskú chatu veľmi biedne) a šup ho dolu. No a zostup už nebol nič moc. Zostúpať 1800 výškových metrov prudkým, miestami suťovým terénom, nám dalo riadne zabrať, svalovicu sme mali ešte 4 dni. Zvyšných 1000 metrov až k hladine chorvátskeho mora za nás odmakal náš Ford Fedor.
Pre horolezcov nudnými časťami dovolenky vás nebudem zaťažovať, more, jedlo, Ožujsko, sladoled… Veď to poznáte.
Čo vás ale ešte môže zaujímať, zastavili sme sa ešte raz liezť, v oblasti Limsky kanal (západné pobrežie Istrie), sektor Šimije. Neliezli sme tu veľa, lebo bolo dosť teplo, slnko svietilo a navyše je to južne orientovaná skala. Aj napriek tomu, myslím, že je to parádna skala s množstvom priehlbiniek, káps a špár. Určite sa sem ešte chcem vrátiť (ale radšej niekedy na jeseň 😀 ). V tomto sektore je dokonca aj niekoľko dvojdĺžok. No a v okolí sú ešte 4 ďalšie sektory.
Na čo by som ale chcel upozorniť, v sprievodcovi Croatia (Boris Čujić) píšu o tom, že sa dá až ku skale dostať autom (2 min peši). Bohužiaľ, nie je to pravda. Cesta je síce prejazdná, ale na jej začiatku je zákaz vjazdu. Auto treba preto nechať pred vstupom do lesa, asi niekde tu, odtiaľ je to zhruba 1,5km peši.
Na Istrii je dosť sektorov, ktoré vyzerajú veľmi pekne. Bohužiaľ, väčšina tých prímorských je otočená na juh, takže spájať to s kúpacou dovolenkou nie vždy vyjde. Na taký jarný/jesenný lezecký roadtrip to ale musí byť paráda. Napríklad ako to spravili Janka s Martinom.
Text a foto: Leto