Aj tento rok sa konalo naše Tatranské sústredenie. V nasledujúcom článku sú postrehy a zopár fotografií pre vykreslenie atmošky tak ako to videla naša Omladina. 😉

základňa

Denník mladého tatranského lezca

Je pondelok – 8:00. Ešte v polospánku nastupujem do vlaku na Hlavnej stanici Bratislave a spolu s Maťom, po dlhšom čase medzi množstvom detí cestujúcich do tábora, nachádzam 2 miesta v kupé pri rodinke púšťajúcej si slovenské šlágre. No čo už, ani tu to nedospím. Akosi som podcenila nočnú službu, a okrem nulového spánku a asi 30 výstupov nemocničnými schodmi hore-dolu, ma dnes čaká ešte 2-3 hodinové šliapanie na Brnčalku. Batohy, môj 40l, Maťov 60l, máme plné, iba asi 3x som bola knock-out-ovaná Maťovou prilbou pripevnenou akosi excetricky. V buse smerom na Bielu vodu konečne na chvíľu zaspávam, no o to ťažšie nasadzujem tempo po čomsi medzi štrkovým a kamenistým chodníkom na Brnčalku. Trochu nás znepokojujú ľudia kráčajúci oproti v pršiplášťoch a miestami sa zbierajúca, miestami rozdeľujúca, oblačnosť nad nami… pridávame do kroku, zvykáme si na váhu batohov a tempo a po hodine aj 50min. sa už vítame s prekvapeným zvyškom výpravy… čakali nás neskôr. Pivo, večera, pivo (v presnom poradí) ma celkom prebralo, takže dokážem zavnímať ešte organizačné pokyny na ďalší deň, socializovať sa pri ďalšom pive, a potom už len s Maťom do minúty zaspávam v našej bunke v hospodárke (štuple do uší boli pre mňa celý pobyt celkom nepotrebné, buď nikto nechrápal, alebo som vždy tak tvrdo spala…alebo som chrápala ja, neviem, nikto sa nesťažoval).

z heliportu

Utorok, už pri zobudení počuť, že vonku prší, okolo 6:40 vstávame na raňajky. Celkom prekvapený z výberu/švédskych stolov si popri raňajách robíme lepeňáky a aby pri odchode neprovokovali, odkladáme ich do vreciek bundy. Dnes je na pláne opakovanie štandov, istiacich techník, prusikovanie a zlaňovanie. Nechtiac som si pri tom vyskúšala aj jeden zo spôsobov spustenia spolulezca, nakoľko sa Maťo pred prusikovaním omylom zle (nie fatálne) naviazal na jedno z lán. Mrholí, je chladno, fúka vietor, a popri tom ako Peťa vysvetľuje štandy ma pod chvíľou strasie. Poobede pridávam ešte ďalšiu vrstvu oblečenia. Porcia polievky na večeru bola pre moje „vyzimené ja“,  úplná záchrana, no z boja so síce výborným, no na mňa príliš veľkým druhým chodom ma už zachraňuje „dojížďák“ Maťo.

Balvan – naviazanie sa na naše špagáty
opakovanie, opakovanie a ešte raz opakovanie

V stredu sa budíme ešte do upršanejšieho počasia ako predchádzajúci deň, takže bez náhlenia raňajkujeme, a až neskôr začíname šlapať k nástupu na Koziu kôpku. Naviažeme sa, začína náš inštruktor – Ďuri, ja leziem druhá, za mnou zbiera istenia Maťo. Druhá dĺžka v rovnakom poradí, prichádzam na problematický úsek piliera: Akosi neviem s mojou dĺžkou nôh dosiahnuť na žiaden stup, skúšam ísť po ceste ako Ďuri… ale tam cesta pre mňa očividne nevedie, skúšam po svojom… Konečne… dostávam sa na pevné nohy, hľadám ďalší chyt, pre ďalší krok, pomaly zaťažím rukou kus skaly, keď zrazu počujem vŕzganie a vidím ako sa ten kus začína pomaly šúchať. Zľaknem sa, no uvedomujem si situáciu, kričím „Kameň!“, (spätne si uvedomujem, že sa aj intuitívne snažím zmeniť trajektóriu zošuchu skaly na pravú stranu piliera, čo najďalej od Maťa) a pri následnom mojom zošuchnutí sa, zvísknem. Potom počuť už len dopad kameňa veľkosti dvier mrazničky. Uvolnil sa ako vrstva grafitu ceruzky pri písaní… plynule, bez varovania. Zhora počuť Ďuriho: „Žijete?“ pozriem dole na Maťa, kričím: „Áno!“, ešte Ďuri kontrolne, „Aj Maťo?“, ešte raz sa pozriem dole, pre istotu, či sa mi to len nezdalo… a nezdalo, je v poriadku, kameň letel našťastie úplne opačnou stranou piliera, kričím opäť: „Áno, aj Maťo“. Vystrašená, leziem ďalej hore, potľapkávam možno zbytočne veľa kameňov, doliezam. Ďalšiu dĺžku ťahá Maťo, ja istím. Na padnutý kameň nemyslím, úplne som ho pri sústredení sa, nechala v druhej dĺžke (doslova). Zvyšok lezenia už prebieha bez ťažkostí, užívame si krásny výhľad, prezúvame sa z lezečiek, schádzame strmým chodníkom dolu ťažší o nové skúsenosti a nový druh opatrnosti. Večer všetci patrične oslavujeme prvú vylezenú tatranskú cestu.

prvá nesmelá dĺžka
do druhej dĺžky „vzhúru k nebesííííím“
vrcholovečka

Štvrtok začína ťažko, včerajšiu oslavu cítim nielen únavou a miernou nevoľnosťou, ale aj nepríjemným točením hlavy cestou k nástupu na ďalšiu cestu – dnes Mereš-Puškáš-Takáč. Z chaty odchádzame okolo 8:00 na nástupe stretávame Peťu s Filipom, ktorí pomaly začínajú liezť. Práve okolo lieta čierna helikoptéra. Nevieme, či niekoho hľadajú, alebo je to nejaký nácvik, no na psychickej pohode to určite nepridáva, Ďuri nám pri príprave ukazuje ako odpovedať, keď potrebujeme, alebo naopak nepotrebujeme pomoc. Akosi cítim, že dnes už budem ťahať dĺžku aj ja, a po Maťom vytiahnutej prvej, prichádzam na rad. V duchu si hovorím: „Založiť vlastné istenia si už skúšala, síce na zemi, ale vieš to!“ Leziem, zakladám istenia, kontrolujem lokre, dávam si trochu načas. Založila som vklinenec, čok, slučku, dokonca aj abalak a frienda. Kričia mi, že mám už len 5metrov lana, no sľúbený borhak akosi nevidím. No nič, ako to vravel Rozbuch? „Čo nemáš, nepotrebuješ.“, zakladám teda štand na vlastnom. Dolieza Maťo a potom Ďuri, ktorý nezvestný borhak na zaštandovanie po ceste aj našiel. Ďalšiu dĺžku kvôli 5kovému kroku ťahá Ďuri, dolieza, štanduje, kričí že istí, no moje modré lano sa akosi nedoťahuje. Asi sa niekde zaseklo, tak lezie Maťo, na jeho doťahujúcom sa zelenom. Po uvoľnení môjho lana zo špáry leziem už aj ja, vyberám istenia, a po chvíli špekulovania v najťažšej časti dĺžky doliezam konečne do štandu. Začíname mať pokročilý čas, teda aspoň vzhľadom k plánu byť o 16:00 na Petinej prednáške na chate, takže zvyšok ťahá už Ďuri. Na vrchole sa dlho nezdržujeme, a pokračujeme celkom vzdušným terénom v lezečkách bez istenia smerom k zlaňáku. Neistená a po celom dni unavená, mám trochu strach a placho, “nenápadne” sa pýtam Ďuriho, či by nám nechcel ukázať aj vedenie na krátkom lane 😀 Pochopil, názorne predviedol a na exponovanom mieste nás trochu poistil. Po nájdení zlaňáku to už šlo minimálne pocitovo, celkom rýchlo, zlaňovali sme 2 dĺžky, v druhej som zlaňovala prvá, takže som si chvíľu vychutnala ticho a kľud tatranskej prírody sama. Teda takmer sama, len v prítomnosti kamzíka, čo si ma všimol až keď som sa za jeho pomoci snažila vyhrať jednu z avizovaných súťaží „Najlepšia fotka s kamzíkom“. Nakoniec sme na chatu prišli až okolo siedmej večer, akurát na večeru, ktorá spolu s teplou sprchou padla tak dobre ako nikdy.

Mereš – Puškáš – Takáč, prvá dĺžka
po kľúčovej dĺžke 😉
bez kabeliek ani na krok!
nekonečné zostupy

V piatok ráno som sa veľmi pohrávala s myšlienkou, že by som si dala v ten deň od lezenia pauzu, no nakoniec som sa rozhodla, že viac budem oddych potrebovať posledný deň – v sobotu a piatok ešte zvládnem. Dnešný plán bol Jastrabia veža. Počas predchádzajúcuch dní bola po väčšine času zahalená v hmle, no dnes to vyzeralo na krajší deň.

počasíčko, bolo aj trochu dramatičnosti

Na nástup sa nám podarilo vyšlapať rýchlo, za necelú hodinu. Ďuri sa kvôli šetreniu času a „subjektívnej nenáročnosti“ rozhodol celú cestu popri nás sólovať, s občasným samostatným doisťovaním, ťakže Maťo ťahal celú cestu. Hneď v druhej dĺžke som si uvedomila, že nie v každej ceste je jednoduchšie ísť ako druholezec. Vzdušnosť cesty, lokre a voľné lano pri zostupových častiach hrebeňa dodávalo lezeniu tejto pomerne ľahkej cesty na vážnosti. Výhľad a ten pocit na konci však stál za to. Na záver dňa, keďže niektorí členovia museli kvôli povinnostiam vonkajšieho sveta odísť predčasne, sme zabsolvovali jednotlivé súťaže. Kvíz, kufrovanie lana a fotku s kamzíkom. Nevyhrala som bohužiaľ ani jednu, no z kvízu a aspoň za úhľadnosť a funkčnosť lana, som získala nejaké tie body. Výhra sa nakoniec rozdelila medzi Filipa a Lukáša, jeden si odniesol HMSku a jeden tričko chaty. Celé sústredenie sme v ten večer/noc oslávili v Báre, kde sme mali doslova živú hudbu. Neznámy ubytovaný vedel zahrať a zaspievať hádam každú pesničku na želanie a takto s gitarou, hudbou, pivom a horcom sme patrične ukončili tatranské sústredenie.

prvá dĺžka hrebeňa z Jastrabieho sedla
na otázku „kam ideme?“ odpovedáme – hentam po hremeni
druhý štand
autorka článku zisťuje, že druholozec to má niekedy ťažšie ako prvolezec
vrchol Jastrabky
súťaž v „kufrovaní“ lana

V sobotu som ja už neliezla, dodržala som si sľub z predchádzajúceho dňa, že si oddýchnem, lebo aj to treba vedieť. Maťo s Ďurim išli liezť Feher-Lehotský na Kozí štít, ja som zatiaľ vyšlapala na Veľkú svišťovku – dole zbehla, a potom svižne na Kopské sedlo, z kadiaľ po chvíľke opaľovania zas rýchlo naspäť k chate. V sobotu bolo počasie úplne krásne, slnečné, čo sa podpísalo aj na chalanoch. Maťov spálený krk skoro splýval s klubovým červeným tričkom HK Firends 😀 . Kura na paprike a deci tatranského čaju bolo dostatočným analgetikom a absencia poopaľovacieho krému až tak nevadila.

panoramata
J pilier na Kozí štít (Féher – Lehotský), 4. štand a Maťko si ho naplno užíva

V nedeľu po raňajkách sme sa pobalili a vybrali k Bielej vode. Bolo celkom načase, nakoľko sa nielen podľa predpovede, ale aj podľa zbierajúcich sa oblakov nad našimi hlavami, schyľovalo k búrke. Rozbuch ešte telefonicky upozornil Kosťu a Mikiho, ktorí už pravdepodobne doliezali vytúženú Weberovku (čakali na ňu celý týždeň). Pred búrkou sme ušli len-tak-tak, prvé kvapky dopadli na kapotu auta asi 5 minút po štarte.

pohodička pri chate, alebo horolezecká zberba okupuje miesto pred chatou (ako vždy)
účastníci zájazdu

Môj dočasný týždňový denník z Tatier by som ukončila Rozbuchovým heslom, v ktorom sa pre mňa niesol skoro celý pobyt: “Nie je ani tak podstatné, či je zážitok dobrý, alebo zlý, dôležité je, že je intenzívny.” 😀 Trochu žartujem, no áno, na jednej strane sú chvíle, keď sa človek na skale bojí, kedy si v duchu vraví, že lezečky už do Tatier nezoberie, no na strane druhej zas radosť z prelezenej cesty, ľudia z ktorými sa o to delí (na skale či večer pri pive) a pocit výnimočnosti z úplne osobitých výhľadov, špecifických zážitkov, ktoré inak ako vylezením nezíska. Je len na ňom čo u neho preváži.

Text : Hana

Foto: Ďuro + od každého niečo

TA3 2021 – letné sústredenie
Tagy:                                            

6 názorov na “TA3 2021 – letné sústredenie

Pridaj komentár