Zvoní budík a ja s radosťou vyskakujem z postele. Juhuuu, sú 4 hodiny ráno, najvyšší, čas vstať, a vyraziť naproti krásam zimného lezenia. Z Brogyho tiež srší nadšenie a vôbec sa nesnaží nájsť dôkaz, že vonku nasnežilo až príliš a že lezenie v týchto podmienkach nemá zmysel.
Sadáme do auta, a po troch minútach jazdy sa rozhodneme, že mne sa predsa len bude šľapať lepšie pokiaľ paličky budem mať so sebou, a nie na apartmáne. Tak si ich teda vezmem. Brogy sa rozhodol po ďalšej polhodine jazdy, že lavínovku určite potrebovať nebudeme, tak si ju pre istotu vôbec nevzal. Ráno to ešte nevedel!
Kávu sme rozhodne nepotrebovali, sme čulí ako rybičky, ale rozhodli sme sa v týchto ťažkých časoch pomôcť tete na pumpe, lebo bez nás by sa o 5tej ráno určite sama nudila. Káva nám výrazne zhoršila náladu a javorový pletenec s pekanovými orechmi bol tiež dosť hnusný. Cieľ začať sľapať pred šiestou sme hravo splnili a tak si o 6:30 obúvame lyže a vrháme sa do krásneho prešľapaného chodníka smerom na Štefáničku.
Brogyho cieľ byť tam najneskôr do hodinky, keďže samému mu to trvá 45 minút bol tiež ľahko dosiahnuteľný, a o 8:15 už sedíme pri Kofolke. Mohli sme ísť síce rovno liezť. Síl máme veľa a zimu skoro necítime, ale podporíme Štefáničku.
Na chate je veľké množstvo lezcov, a všetci na nás s obdivom pozerajú. Naším cieľom je jedna z najľahších ciest v severnej stene Ďumbiera – Baníkov pilier (toto nie je irónia, ak by niečo z vyššie napísaného tak náhodou znelo).
Po krátkej pauze sa už nevieme dočkať kedy sa pustíme do šľapania znovu – a tak, sa rútime s úsmevom na tvári a obiehame všetkých, ktorí sa tiež rozhodli ísť liezť.
Pri prezliekacom kameni sa Brogy rozhodol, že vlastne si ani hruďák nechcel zobrať, a ja som sa rozhodla, že vodu si síce brať plánujeme, ale nakoniec ju potajomky zabudneme.
Obliekame si nejaké vrstvy navyše, nech ich nenechávame len tak pri kameni, a ideme do zostupového žľabu. Je tam teplúčko a bezvetrie. Najväčšie teplo mi je na ruky, a rozmýšľame, že fix, čo tam je odstránime – vôbec sme ho nepotrebovali.
Pilier si obzeráme aj úplne zdola, aj keď nástup je o trošku vyššie, aby sme neprišli o nejaký pekný pohľad na jeho krásu. Jednoducho nachádzame prvý zasnežený nit na zasnežených kameňoch, a s ľahkosťou a nadšením sa hrniem do prvej dĺžky. Ťahať cesty v zime mám najradšej. Je to oveľa istejšie a bezpečnejšie. Postupové nity sú síce sklamaním, no ale cvaknem ich, keď už sú tu.
Prvý štand je tak tutový, že nit rozhodne nepotrebuje doistiť, i keď možností a krásnych špár tam bolo neúrekom. Brogy nalieza do druhej dĺžky a ja ho s trpezlivosťou sledujem z pohodlia a tepla prvého štandu.
Pohltení lezením a krásnym počasím nám voda vôbec nechýba, ba sme priam šťastní, že nás neťaží v batohu! V ďalšej dĺžke cvakám jeden nit, a nachádzam štand, ktorý dýcha históriou. Pri pomyslení naňho som rada že dýcham tiež. Takto vybehneme aj zvyšné dĺžky bez zaváhania, a o 3 hodiny po naviazaní sa na laná už stojíme znovu pri prezliekacom kameni. Paráda. Zimné lezenie má proste svoje čaro. Bezvetrie a pohoda nás nútia dokumentovať situáciu a keď už sme sa dosýtosti pokochali vyberieme naspäť. Materiál starostlivo potriedime, laná krásne skufrujeme a precízne zabalíme do batohov. Dopíjame teplý čajík, a lúčime sa s výhľadom z Ďumbiera. Brogymu sa cestou dole vôbec nelepí sneh na lyže a ja si krásnymi kontrolovanými oblúkmi vychutnávam jazdu.
Zastávku z povinnosti na Štefáničke si moc neužívame, hodíme do seba priemernú polievku a podpriemerný rezeň, a keďže nám už chýba zima, ideme naspäť von.
Konečne nesvieti slnko, a môžeme si užívať jazdu pri svetle čeloviek. Les je krásny, konáre vôbec netrčia do cesty, lyžuje sa ako na čerstvo upravenom svahu a a po krátkej chvíľke sme bez kúska námahy po luxusnom zjazde už znovu pri aute. S ľahkosťou si vyzúvame lyže a sadáme do auta. Bola to krásna túra a je nám obom ľúto že netrvala viac ako týchto trápnych 10 hodín.
Info, ktoré by Vám mohlo pomôcť, pokiaľ by ste cestu išli liezť.
(Ak to z predchádzajúceho textu nebolo jasné, cestu odporúčame, a pre začiatky lezenia zimy je určite dobrou voľbou)
GPS „prezliekacieho kameňa“ – 48.9350936N, 19.6460454E
Fotky , a nákresy:
Brogyho GPS z hodiniek:
https://maps.suunto.com/move/martinbrogyanyi/61be02fee8aea00b6541c90d
Popis cesty:
Zostup 50 metrov východne od prezliekacieho kameňa a pokračuje k Huťkovmu žlabu – dá sa zostupovať, alebo zlaňovať, podľa podmienok. Zlaňáky sú označené roxorami.
Pri druhom zlaňáku je oranžové fixné lano. V pravej časti (pri pohľade z hora) Huťkovho zľabu je posledný zlaňák.
Nástup do cesty nie je úplne od päty piliera ale asi 70 výškových metrov nad týmto miesto. Na pilier sa dá vyjsť viacerými rampami – nám veľmi pomohla táto fotka (Peťo Jaško).
Prvá dĺžka má viacero postupových nitov priamo na pilieri. Štand po 55 metroch, jeden nit a sľučka.
Druhá dĺžka – traverz do prava a ďalej po pilieri doľava. Kľúčové miesto vyistené veľmi bezpečne. Štand jeden nit po 10 metroch v ľahkom teréne pod skalným prahom.
Tretia dĺžka – oblieza vežičku zľava, 3 postupové nity (našli sme jeden), ďalej priamo po hrebeni., štanduje sa o zub.
Štvrtá dĺžka – úzky hrebeň, kadiaľ pustí (ľahšie lezenie ako prvé tri), končí už pri trávnato-skalnatom svahu, oproti končiacemu pilieru nit.
Piata dĺžka – priamo hore až na vrchol, štand = roxor, posledných 10 metrov súbežne.
Popisy dĺžok nám pred lezením upresnil Peťo Jaško, za čo mu naozaj ďakujeme – bez týchto informácií by celé lezenie bolo orientačne oveľa náročnejšie.
Text: Dada
Foto: Brogy, Dada, Peťo Jaško
Popis cesty a pomoc s prípravou: Peťo Jaško
… a aby sme sa vyhli zbytočným nedorozumeniam:
PS: Sme si vedomí, ze liezť bez hruďáku je metodickou chybou, budeme sa snažiť ju neopakovať, rovnako nechceme, aby ju opakoval hocikto iní
PS2: Za každý z nitov sme boli veľmi vďační a cesta naozaj JE vhodná pre začiatočníkov