Na začiatku januára sa nám podarilo nevyjsť na Bradavicu a nevyliezť nejaké ľady, a tak sa vraciame do Tatier po necelom týždni, s dúfaním, že otáčania sa bude menej. Počasie vyzerá, tak, ako už dlho nie. Oblačnosť žiadna, zrážky žiadne, vietor žiadny a zima poriadna. Dobre bude.

Piatok – Predné Solisko

Vyberať lezeckú túru v zime je ťažké. Keď človek v lete na skalkách lezie šestky, vie aspoň približne, do čoho by sa mal pustiť v Tatrách. V zime toho na skalkách veľa nenalezieme, a tak zimné a mixové obtiažnosti skúšame opatrne. Podmienky menia všetko a tak len dúfame a vyberáme „niečo ľahké, ale lezecké“. Pohľad nám padá na pilier Predného Soliska. Obtiažnosť sa píše za M3, a potom nejaký dolez (CH – II). Mám pocit, že aj obtiažnosť II vie byť v zime niečo, kde si prosím lano, a tak to ideme pozrieť.

Motivácie a kofeínu máme ráno dosť, a tak sa kúsok pred šiestou už fotíme na chodníku na Štrbskom plese. Ukazuje -13.8 stupňa, a tak pridávame do kroku. Predné Solisko je super, pretože je blízko. Žiadne nekonečné nástupy, práve naopak. Po necelej hodinke na chodníku sa odpájame a za prvých lúčov slnka skladáme batohy pod pilierom.

Zima a tma na nástupe

Obliekanie trvá snáď celú večnosť. Odhodlať sa vytiahnuť zmrznuté ruky z rukavíc, prihodiť nejaké vrstvy, mačky, cepíny, sedáky, helmy, páperky. Je tam toho.

Mimo chodníka a prvé lúče slnka
Náš pilier, ktorým sa posnažíme vyjsť hore

Na pilier sa dostávame  rampou/kútom. Brogy nalieza a ja si dupkám, fučím a snažím sa zahriať pri istení. Bez úspechu, ale nevadí. Lezenie prvej dĺžky ma zahreje a o chvíľku už dupkám na štande pri Brogym. „Tak čo, ideš, či idem?“ dostávam ponuku prvého konca lana. Čas máme dobrý, a mne sa tu páči. Kofeínu a motivácie mám stále dosť, a tak beriem matroš, a púšťam sa skúmať, ktoré z primrznutých kameňov držia a ktoré sú lokre.

Sústredenie na štande

Po dvoch dĺžkach sme na pilieri, a pokračujeme naviazaní ďalej ešte tri dĺžky. Terén sa postupne dostáva do obtiažnosti, ktorá nám pripadá prívetivá aj bez lana, a tak na slniečku zbalíme matroš a fučíme hore.

Brogy našiel auto

Na Prednom Solisku sa vynárame z východnej strany. Zdravíme kúsok prekvapených ľudí na vrchole, a užívame si bezchybné počasie. Toto je pecka. Bezvetrie, slnko, ani mráčik. Od radosti ponúkam každému páru na vrchole, že ich odfotím, a keď sa nám už nechce fotiť ani kochať sa, zamierime na Chatu pod Soliskom.

Vrcholovka

Stretávame asi všetkých, ktorí pochopili, že je pekné počasie. Vystáť rad na obed vyžaduje nejakú dávku trpezlivosti, no o trochu menšiu ako čakať na štande v tej kose, takže si v pohodlí a teple Chaty užívame, že na dnes už žiadne povinnosti nemáme.

Bezvetrie sa páčilo aj balónistom (videli sme ich 5!)

Po obede a dlhej pauze sa zhodneme, že nič lepšie ako zviezť sa dole lanovkou si na dnes predstaviť nevieme, a spokojní rozoberáme dojmy a pojmy z dnešnej túry. Som prekvapená a spokojná, ako príjemne to celé bolo, a spomienky na rannú zimu mi už prídu menej traumatizujúce. Mám chuť vytiahnuť tatry.nfo z vrecka a plánovať zajtrajšok. Kokos, paráda.

Chceme liezť? Chceme chodiť? Alebo roztopené ľady poskúšať?

Mňa láka niečo, kde uvidím kus toho krásneho počasia. Večer sa k našemu rozhodovaniu pridá aj Lili a vyberáme Prostredný hrot Dubkého lávkou.

Pokukovali sme na ňu už nejakú chvíľku, a sme zvedaví, či to zajtra vyjde.

Sobota – Dubkého lávka (na Prostredný hrot)

Budík o 4:00 nás už neláka, a tak milosrdne posúvame čas vstávania na 5:00.

„Rána bych zrušil“ hlási Brogy pri príchode do kuchyne. Auto pri nastupovaní hlási -10 a cestu Malou studenou dolinou si užívame pekné počasie a otlaky zo včera.

„Idete z dola?“ pýtajú sa nás prví turisti, čo po raňajkách Dubkajú dole z Terynky. „No nie, z hora“ odpovedám v duchu a frflem si hore hangom. „Ešte 15 minút, max“ podporuje nás ďalší pán. „Jasne, na Prostredný hrot, 15 minút“ pomyslím si aj pre tohto pána a šľapem ďalej.

Pripravení!

Základ úspechu túry je neskončiť na palacinkách a káve na Teryne, a tak pod malým hangom nahadzujeme na seba sedáky, mačky a vrstvy navyše a Dubkáme hore.

Žľab do sedla za Žltú stenu je v tieni, sneh tvrdý, no my sa hore i tak vyzliekame. Pozeráme smerom k Dubkého lávkam, ktoré traverzujú Prostredný hrot smerom k Sedlu za Prostredným, a vidíme, že pred nimi nás čaká ešte nejaká zábava.

Bezpečný postup po hrebeni

Zábava vyzerá ako relatívne ostrý hrebeň. Relatívne ostrý, lebo v lete by sme si obtiažnosť ani nevšimli, no teraz si sadáme ako na koníka a postupne sa touto technikou dostávame ďalej.

Brogy dolieza kľúčové miesto

Zlez sa nám nepáči, zlaníme zopár metrov. Dostávame sa asi pod 3 metrový prah. V lete? Jedno madlo, druhé madlo, a sme hore. V zime? Vyťahujeme lano, ktoré sme zbalili po zlaňáku asi pred 5 minútami, a istíme sa. Odtiaľto Dubkého lávky už nadobúdajú charakter lávky, a tak spokojne sekáme hroty do tvrdého snehu a dostávame sa do Sedla za Prostredným. Pokračujeme žľabom (odpája sa kúsok pred Sedlom), prekonávame zopár boulder problémov, a v sedle medzi Malým Hrotom a Prostredným hrotom sa už vyhrievame na slniečku.

Lávky
Boulder problem v žľabe nad Sedlom za Prostredným

Na vrchol vedie hrebeň za III UIAA, ktorý zavrhneme a obchádzame na strane VSD (strmšia lávka a žľabom hore). Dostávame sa do žľabu, ktorým sme na vrchol šli aj pred dvoma rokmi a po 15 minútach fučania, ako hovoril pán na chodníku, už sedíme na vrchole.

Abstraktné umenie na vrchole.. ako pred dvoma rokmi!

Vychutnávame si panoramata nechutného gýčového dňa. Predupané chodníčky vidno aj do Sedielka, do Priečneho, na Ľadový aj na Baranie. Asi sme neboli sami, čo si všimli, že bude pekne.

Urýchlenie zimného zostupu na štýl tobogán

Zostup zaberá ešte nejakú časť mentálnej kapacity. Čelom k svahu zakopávame hroty do tvrdého snehu dole žľabom ešte hodnú chvíľku. V zostupovom žľabe vo MSD je miestami dosť mäkko aj na tobogánové zostupy, no 15 metrov pred koncom žľabu nás čaká prekvapenie.

„Do.. kelu!“ (alebo podobnú alternatívu) počujem od Brogyho, ktorý je najnižšie. Vraj je tam ešte zráz, ktorý bol pred dvoma rokmi vysnežený. Teraz snehu málo, treba zlaniť. „Nájdite nejaký hrot“ vraví Brogy, a ja s Lili sa na seba pozeráme, že ktorý z týchto voľných kameňov chceme prehlásiť za hrot.

Nepáči sa mi ani jeden, a tak idem pozrieť o pár metrov doprava (južnejšie), či vo vedľajšom žľabe nebude zostup jednoduchší. Skalné prahy tomu nenasvedčujú, no vidím nit a repku v ňom, asi 5 metrov nižšie. „Idem to pozrieť“ hlásim Lili a Brogymu, ktorí hľadajú zatiaľ hrotík. Zliezam pomaly strmým snehom. „Pozri či nie je aj vyššie nejaký nit alebo skoba“ kričí Lili. Pozriem sa o dva metre nad seba a vidím dva borháky, spojené reťazou a kruh. Pozriem sa ešte raz, lebo mi to príde ako príliš smiešna náhoda. Zlaňák ako na zavolanie. „Mám zlaňák!“ kričím naspäť hore na Lili a Brogyho. „Ale blbosť“ neverí mi Lili, a ja rozmýšľam ako ich presvedčím, že som si taký parádny zlaňák nevymyslela. Po chvíľke mi ale reťaz aj borháky uveria a už spokojne zlaňujeme, a pri svetle čeloviek sa pomaly kotúľame smerom k autu.

Pod lampou pri aute, zničení a šťastní!

Text: Dada

Foto: Brogy, Lili, Dada

Januárová podmienka v Tatrách

Pridaj komentár