fbpx

Už štyri hodiny bola sobota, keď mi zazvonil budík. Dobalím posledné veci do batohu, hodím vyteperím ho na chrbát a… Uf! Toto nemôže byť pravda! Hodím ho na váhu, 29kg. Rýchlo rozmýšľam, čo by som mohol vyhodiť, ale nič mi nenapadá. Budem to musieť nejako prebiť. Našťastie, Rozbuch spomínal, že minulý rok vyviezli všetkým batohy hore autom, tak to nebude až taká pohroma. Na stanici sa stretávame asi desiati a 5:33 štartujeme našu výpravu.

V Poprade prestupujeme na bus na Bielu vodu. Keď sme z neho vystúpili, s Dadou sme sa na seba smutne pozreli. Žiadne auto tu na Miža nečaká a tak si budeme musieť vyniesť tie naše kríže v podobe batohov hore sami. Gentlemansky som nechal Dade jedno z našich lán, tak som to nemal až také ťažké. Cestou hore sme sa rozdelili na pomalších a rýchlejších, naša (najpomalšia) skupinka to dala z Bielej Vody na Brnču asi za 2:10h.

 

Batohy sa nám skoro nezmestili do autobusu

 

 

Zvyšok dňa sme venovali skvelej prednáške Paťa B. a Igiho o plánovaní túry, organizácii záchranky či bivakovaní. Aj keď bolo večer zamračené, Peťo K. z konštelácie hviezd v súhvezdí Aproxima Centauri vyčítal, že sa zajtra bude dobre liezť a tak sme mohli ísť spokojne spať.

 

nedeľu sme si dali budíka na 6:30, ale vďaka ruchom okolia sme vstali o 6:10. Naraňajkovali sme sa, zrobili lepeňák a pomaly sme vyrazili. Náš tím (Rozbuch, Dada, Leto) a Ďuriho tím (Ďuri, Erik, Mikuláš) sme mali v pláne Puškášov pilier na Koziu kôpku. Pod skalou nám naši inštruktori ešte rýchlo zopakovali čo to o štandoch. Asi to bolo zaujímavé, keďže sa na nich prišla pozrieť aj skupinka kamzíkov.

Prvý zvedavec

Doviedol aj kamošov

 

Náš tím ide prvý, Rozbuch poľahky ťahá 3 dĺžky po pilieri a my sa zoznamujeme so skalou. Nasleduje jedna dĺžka trávami a ešte jedna na vrchol. Tam za nami doliezajú Ďurovci, dávame vrcholové foto a schádzame žľabom dolu.

S Ďurovcami na Kozej Kôpke

Keďže ešte nemáme dosť, Rozbuch navrhne ešte prvé tri dĺžky Feher-Lehotského na Kozí štít. Prvú dĺžku za V s akrobatickým nástupom dáva Rozbuch. Zovre mi žalúdok, keď Rozbuch povie, že teraz ťahá Dada. Nie že by som sa o ňu bál (samozrejme že som sa o ňu bál, ale ona by to dala aj sólo), ale znamenalo to, že ďalšiu budem ťahať ja! Ako sa dalo čakať, Dada to poľahky vyhopkala. Potom prišiel rad na mňa. Pooberal som svojich teammates o materiál a vydal som sa na cestu. Obavy našťastie neboli na mieste, cesta bola ľahká. Problém bol, že to trvalo už nejak dlho. Lano sa pomaly míňalo, ale štand stále nevidím. „Dva metre!!“ Kričia mi zdola Dada s Rozbuchom. Sakra. Asi budem musieť robiť štand z vlastného. Vyliezam na malú trávnatú plošinku, ťahám lano, ktoré váži asi 100 kíl, keďže som ho ťahal pomedzi skaly ako úplný amatér. V jemnej panike skúmam skaly, kde by som mohol vyrobiť nejaký štand, ale nič. Lokre, voľne položené kamene, dunivé skaly, žiadne špáry. Prechádzam rukami po poslednej skale, na ktorú dočiahnem, zdvihnem hlavu a bam! Z platničky sa na mňa usmievajú dva utešené borháky. V duchu kričím KÁMÉŇ, ktorý mi spadol zo srdca, štandujem doberám a teším sa z asi najkrajšieho štandu v ceste.

Najlepší štand v hre

 

Na chatu sa vraciame poslední (20:30), unavení ale šťastní. Čakajú nás tri orosené, ktoré padli ako dar z neba (ďakujeme!). Večer sme zhodnotili deň a opäť sme sa venovali voľnej zábave.

 

V pondelok sme boli na raňajkách trocha opatrnejší, keďže deň predtým nám na nástupe nebolo úplne dobre. Nastupujeme pod cestu Méreš-Puškáš (známejšiu pod názvom Nerieš – Počkáš). Dada natiahne prvú dĺžku za III vlastným variantom tak za IV, a potom ešte dve dĺžky. Potom Rozbuch natiahne dve ťažšie dĺžky s kľúčovým miestom za V a na mňa ostanú už len dve ľahké dĺžky, na ktorých si akurát natrénujem zakladanie. V ceste sa stretávame s tímom Peťa J. (Peťo, Kaja, Milka, Dušan), s ktorými zdoláme vrchol. Naši inštruktori sa striedajú pri dozore na svoje ovečky, aby sa ten druhý mohol schovať pred slnkom, ktoré nás griluje za živa celý deň. Keďže sme si zobrali do steny celého pol litra vody, musel nás spasiť Dušan, ktorý vytiahol asi 3 litre. Všetci spolu zdolávame Východnú Žeruchovú vežu, dávame vrcholovku, dačo malé zjeme, vychladíme sa v tieni vrcholu a spoločne schádzame a zlaňujeme žľabom dolu.

Na Východnej Žeruchovej veži

 

utorok dávame budík na 6:00, naraňajkujeme sa a utekáme na Jastrabku. Nástup cez Malú zmrzlú dolinu je bez reťazí tak za II-, tak sa zľahka rozliezame. Zvládame to celkom v tempe a o deviatej už sa všetci lepíme na skalu. Lezieme Starú cestu, ktorú tvoria štyri dĺžky. Na prvých dvoch dĺžkach sa na štandoch stretávame s Fonzym, ktorý sa spolu s Viktorom neskôr vydali hľadať nejakú inú cestu, ktorú tak úplne netrafili… Predposledný štand je spoločný s cestou Jet Stream, takže sa tešíme, že štandujeme za X-/X. Po poslednej dĺžke traverzujeme do Červenej doliny. Na ceste odkladáme jeden batoh a z Jastrabieho sedla robíme hrebeňovku na vrchol Jastrabej veže. Rozbuch s Dadou si na vrchole skúšajú lastovičky, ale ja na také nie som…

 

Rozbuchova lastovička     Dadina lastovička     Mňa lastovičky nebavia

 

Na konci hrebeňa sa stretávame s Petiným tímom (Peťa, Iva, Sisa), s ktorými po malom pikniku a fotečke utekáme dole, lebo tie mraky zrazu nevyzerali až tak dobre.

Dole si ešte s Dadou a Rozbuchom dáme boulder na Dinovom balvane, pričom zabúdame na schôdzu. Našťastie si na nás ostatní spomenuli a zavolali nás. Po zhodnotení dňa nám ešte Peťo J. na balvane ukazuje technické lezenie, a my si skúšame zatĺkať a vybíjať skoby. Večer sa v bare ešte lúčime s milou a usmievavou končiacou smenou, ktorú ďalší deň vystriedala síce nie až tak usmievavá, ale o to menej príjemná smena. Heslo večera: Ten kto sa nedoští, pije pod svoje možnosti.

 

stredu malo byť škaredo. Zobudili sme sa o šiestej. Niekto pozrel z okna a povedal že je mokro. S Peťom K. sme sa na seba pozreli a s radostným úsmevom sme sa opäť zvalili do spacákov. Bohužiaľ, o siedmej to už také zlé nebolo, tak sme sa šli najesť a Rozbuch povedal že ideme aj liezť. Keďže ale stále celkom slušne hrozilo, že bude pršať, rozhodli sme sa ísť len tri dĺžky Cesty cez knihu na Východnú žeruchovú vežu. Prvú dĺžku ťahá Rozbuch (V), druhú ja (IV) (opäť rafinovane ťahám lano tak, aby sa čo najviac drelo o skalu, svoj výkon z Feher-Lehotského prekonávam o dve triedy) a tretiu (Knihu) ťahá Dada (IV). V poslednej dĺžke nás zastihlo pár kvapiek, ale našťastie sme nemuseli utekať. Zlaníme a cestou dole opäť stretávame Petin tím ktorý , okrem nás, ako jediný za celý týždeň nevynechal ani jeden deň lezenia.

 

Dada číta knihu počas lezeniaSvojka na konci cesty

 

Vo štvrtok malo pršať a tak bola na pláne záchranka. Niektorým to išlo dobre, niektorým horšie, a potom sme tu boli my. Dada ma ešte ako tak zachránila, aj keď asi by som skončil s nejakou odumretou končatinou, ale keď prišiel rad na mňa… Šance na záchranu mojej spolulezkyne by boli väčšie, ak by sa rovno odrezala z lana a dúfala by, že jej pád stlmí okoloidúci kamzík. Máme ešte čo trénovať.

Keďže po záchranke už moc nepršalo, S Rozbuchovcami, Dadou a Jurom M. sme sa išli prejsť okolo Bieleho plesa do Kopského sedla, kde sme videli predel medzi žulovými Vysokými a vápencovými Belianskymi tatrami. Dada dokonca našla skalu, v ktorej boli tieto horniny prerastené.

Stret dvoch svetov - pohľad od Bieleho plesa na Vysoké a Belianske Tatry

 

Dada so svojím Kameňom     Pohľad z konca hrebeňa Veľkých tatier na Biele pleso

Poobede sa trochu vyčasilo a tak sme si dali ešte jednu – rozlúčkovú dĺžku, keďže Dada musela večer odísť. Náš Vedúci nám natiahol prvú dĺžku Známky monzúnu na Východnú Žeruchovú vežu za V+. Vedľa nás liezla Peťa s Ivou Čepeľu, ktorú nakoniec synchrónne zlanili.

Peťa s Ivou synchrónne zlaňujú

 

piatok sme oklieštené počty o Dadu doplnili Milkou a vydali sme sa na Koziu kôpku, cestou Kútom. Vedľa nás ťahali prvú dĺžku cesty cez gilotínu Drgi, Mima a Majo. U nás ťahal Rozbuch, ja som bral batoh a Milka vyberala istenia. Prvá dĺžka bola za V, a aj to bol solídny výkon, lebo bola taká zima a skala bola taká studená, že sme k nej skoro primrzli. Druhá dĺžka cez kútik bola za VI, ale keďže bol kútik zatečený, Rozbuch zvolil variant za V. Ja som to za ním vycvakal, aby si Milka mohla dať na TR šestkový kľúčik, ktorý napokon s jedným malým pošmyknutím preliezla.

Odchod z Kozej kôpky za sprievodu kamzíka

Večer už nasledovala len voľná zábava a plesová sezóna. Rada do života: nechoďte si pred polnocou na chvíľu pospať, lebo sa môžete zobudiť až ráno 😉

 

sobotu ráno sme sa už len dobalili, naraňajkovali a za uplakaného počasia (asi boli Tatry smutné, že už odchádzame) sme sa pustili dole. Vďaka fenomenálnemu umiestneniu prístrešku pri zastávke Biela Voda nám ušiel jeden autobus, druhý meškal, a tak sme mali o napätie postarané až do samého záveru nášho dobrodružstva.

 

Na záver by som chcel zhodnotiť celý kurz. Myslím, že nehovorím len za seba, keď poviem, že to bolo super! Všetci sme si schuti zaliezli, niektorí dokonca každý deň, čo asi v Tatrách kvôli počasiu nie je úplne bežné,  veľa sme sa naučili, či už o lezení, zakladaní istenia, záchranke, o celkovom fungovaní v horách, posunuli sme svoje hranice, objavili sme nové možnosti lezenia a strávili sme celý týždeň v krásnom prostredí spolu so skvelými ľuďmi. Chcel by som poďakovať organizátorom Igimu a Mižovi, všetkým inštruktorom na čele s tým naším – SD* Rozbuchom ADHD, že to s nami vydržali a že nám otvorili nové obzory, svojej spolulezkyni Dade (že to vydržala s nami dvoma) a všetkým účastníkom zájazdu.

Skale zdar a teším sa na ďalšie skvelé ročníky.

 

Text: Leto

Foto: Rozbuch, Leto

 

 

*satanovo dieťa

 

 

Zúčastnení:

Predseda: Milan Mižičko

Inštruktori: Patrik Barjak, Igor Marks, Petra Škrovánková, Juraj Samaš, Andrej Rozboril, Peter Jaško

Frekventanti (Rekreanty): Dušan Baník, Karolína Gelatičová, Pavol Griač, Ivana Kubišová, Jakub Letovanec, Erik Macháč, Kristína Marošová, Juraj Melichár, Daniela Pellerová, Silvia Petrjánošová, Emília Rigdová, Diana Tonhauzerová, Mikuláš Vallo

Ostatní: Marián Beňo, Peter Bukový, Ivan Drgoň, Miriama Fáberová, Zsolt Foglszinger, Zdenka Hrúzová,  Haike Ivaničová, Peter Kalafut, Peter Kelečín,  Ján Kianička, Tomáš Kuchár, Viktor Lucza, Ján Mikuška, Jakub Mucha, Katka Rozborilová, Erika Urdovičová

 

Nováčikovský kurz v Tatrách 2016

Názor na “Nováčikovský kurz v Tatrách 2016

Pridaj komentár