Snehu je málo … ale dá sa

Snehu je tento január málo. Túto skutočnosť pozná asi každý kto lyžuje a sleduje aktuálne počasie. Vo všetkých našich horách dlhodobo svieti lavínová 1 s výstrahou: “Snehová pokrývka je tvrdá a zľadovatená, hrozí veľké riziko pošmyknutia sa !!!!! Vo vyšších polohách je od 30 do 120 cm snehu”. Dosť málo na tie vyššie polohy. Napriek tomu som sa so svojim dlhoročným lyžiarskym parťákom Feďom rozhodol, že to predsa len skúsime. Niekde. Voľba padla na TA3 keďže to sú naše Slovenské najvyššie polohy. Aby to nebolo také jednoduché, priberáme do partie aj úplného začiatočníka Ernieho.
V piatok ráno sa naloďujeme do môjho čierneho 14-ročného dieslového tátoša VW a fičíme smer sever. Feďo po ceste ešte kupuje kolesá na bike v Dubnici a mačky v Poprade. Doberáme si ho, že čo má ešte zajednané v Smokovci, či ešte nebude po ceste niečo predávať prípadne kupovať. Nálada je optimistická. Parkujeme pri lanovke na platenom nestráženom parkáči kde nás kasíruje zriadenec tmavšej pleti a zdôrazňuje, že parkovisko je nestrážené. Usmievam sa a v rámci slušnosti si ho doberám. Nemá moc zmysel pre humor. Nevadí. Je krásne počasie, slnko svieti, je tak +3°C. Hore šliapeme popri sánkarskej v termíčku, snehu minimálne ale dá sa ísť na lyžiach. Vysmiaty jak lečá prichádzame na Hrebienok, potom pokračujeme slalomom pomedzi Ceprov na Zamku.

Je 15:00 tak ešte vybiehame do Malej Studenej doliny kuknúť na Hang pod Téryho a celkovo podmienky. Holt, snehu je fakt málo. By som povedla že minimálne. Hang lyžujú len týpci, čo nemajú radi svoje lyže alebo ich majú z požičovne. Robíme cvičenie s vyhľadávačmi pre Ernieho, kukneme západ Slnkoša a späť na chatu slalomom pomedzi kosovku.

Druhý deň ráno je plán práce dostať sa na Zbojníčku v dobrom čase, niečo podniknúť v závere doliny a ubytovať sa. Cestou hore smutne pozerám na okolité končiare a žľaby, takmer nahý Malý Kostol a Prostredný hrot. Kosovka trčí úplne všade. Pešiaci idú ako po námestí, chodník je tvrdý. Zopár ľadov na pravo, Veverkáč slabý. Dolinou sa nesú šťavnaté nadávky nepublikovateľné na verejnosti a dozvedáme sa že podmienky nie sú dobré ani na lezenie so zbraňami.

Od reťazí nahadzujem haršajzne, chalani dávajú mačky a lyže na batoh, je to tvrdé, miestami ľadík, hodne skál. Na chate sme o 10:30. Nováčik Ernie má toho plné kecky a rezignuje na ďalší program. Ja s Feďom vyrážame po čajíku na Svišťový štít. Z minulosti si pamätám, že ten záver Divej kotliny je široký kotol a býva tam dosť snehu. Počasie je katalógové, slnko peče, je krásna vysoká oblačnosť. Na štít dorážame v dobrom čase. Na lyžiach sa dalo až hore po Svišťový chrbát, po hrebeni na vrchol je to už samá skala takže vyzúvam a na vrchol dorážame po vlastných. Feďo to ťahal na mačkách už zdola, nemá haršajzne. V kotli ktorý sa lyžuje sem tam trčia slaky. Žiadna tragédia. Na vrchu klasika: čajík, tyčinka, foto a už nardžaný obúvame lyže, prepíname lyžiarky na zjazd a traverzujeme do sedla nad kotol. Púšťam sa prvý, je to tvrdé ale žiadny ľad, nešmýka sa, lyže krásne vyrezávajú oblúky. Vyrehotaný zastávam pod kotlom, kukáme Feďove spočiatku opatrné oblúky ktoré sa neskôr osmelia. Paráda. “Dáme ešte raz?” otázka isí vo vzduchu asi minútu. Mám už dosť načaté stehná Feďo tiež, ale opýtať sa musel :-). Fičíme dolu na chatu, sme tam už o 14.00. Ernie neverí že sme už naspäť. Poobede dávame napešo trek okolo chaty a plánujeme zajtrajšok. Je to bieda. Fakt je toho snehu málo. Strelecké polia sú tak 2/3 sneh a 1/3 skaly. Keďže vieme ako je na Svišťovom, voľba na zajtra je taká istá ako dnes. Dáme ešte raz Svišťový, lyžba bola super, je rozhodnuté.

Večer nadväzujeme družbu s lezeckým klubom z Nitry, počúvame zážitky z lezenia na Bradavicu a sťažnosti na to, ako sú podmienky naprd. Teplo, málo smehu, málo ľadu aj to nekvalitný, veľa skál, trávy nedržia, zlé možnosti zaistenia. Nakoniec sme zistili že sme len možno trochu nároční a rozmaznaní. Veď sa dá aj keď možno v trochu obmedzenom režime.
Nedeľa ráno vychutnávame východ slnka pri čakaní na latrínu. Po rýchlych raňajkách stojíme pred chatou a zrazu mlieko. Ale také že ani na 20m poriadne nevidno. Kua, ešte aj totoka! Optimisticky svojich paťákov presviedčam, že je to len chvíľka a že na štíte bude určite plech. Pôsobím asi dosť dôveryhodne pretože mi veria a nasledujú ma. Je hmla, blúdime trochu popri Zbojníckom plese (som v tej hmle príliš skoro odbočil doprava) ale vďaka mobilom a apke mapy.cz nachádzame modrú značku a driapeme hore. Práve včas pretože Ernie začal trochu panikáriť. Nonváčik!
Rovnaký štít ale úplne iné podmienky. Z hmly trochu fúka, trochu sneží, sme pokrytí námrazou dokonca aj na mihalniciach. Viditeľnosť kolíše od 15 do 40m. Hore vynášam lyže iba ja, Feďo a Ernie nechávajú lyže pod kameňom v závere Divej kotlinky. Hore nevidno ani prd, biela tma, občas presvitne slnko ale hneď sa schová. Chalani ma po chvíli opúšťajú a peši schádzajú, ja ostávam. Ticho lieči. Ani neviem, kedy som bol takto sám na štíte. Zapínam lyže a na slepo podľa hmatu lyžujem dolu. Je to trochu tvrdšie ako včera ale bez ľadu. Úspešne sa dolu pri lyžiach stretávame a lyžujeme do doliny a Zbojníckym spádom (generálom) dolu. Mraky sa rozchádzajú, Slnkoš prebleskuje, je teplo. Je to tvrdé, strmé úseky si vychutnávame v krásnych krátkych švihových oblúkoch.

Na Hrebienku je nejaké Ceprovina, rýchlo dávame čaj a lyžujeme k autu a potom fičíme domov.
Záver: Snehu je fakt málo – ale dá sa 🙂 Treba si len vybrať správny terén a destináciu.