Medved a HKF

V piatok 13:20 pred mojou prácou zastala biela fábia s Peťom K. A Dadou. Ideme na klubovú Zamku 2020! Cesta bola bezproblémová (až na dadinu zabudnutú peňaženkua v McDonalde) a do Smokovca sme došli ešte za svetla. Obuli sme lyže a pohodovým tempom sme sa vybrali smer chata. Pod Hrebienkom nás zastavuje oprotilyžujúci chalan a varuje nás pred medveďom, vraj tam malý macko dnes naháňal nejakého turistu. Vravíme si OK a šlapeme ďalej. Niekde nad Biličkou nás zastavuje terénne vozítko s horskáčom a dvomi policajtami a tiež nás varujú pred zvieracou spoločnosťou, čomu sa tešia najmä Haike s Mimou, ktoré sme stretli na Hrebienku. Na otázku čo robiť keď stretneme medveďa nám jeden z policajtov núka samopal… Pokračovali sme ďalej ale nikoho sme nestretli. Až na chate niekoľko účastníkov zájazdu. Tí sa zbierali až do jedenástej večer. Večer bol celkom pokojný, debatovali sme o plánoch na sobotu alebo len tak o živote.

V sobotu na raňajkách Rozbuch číta SMS od Jančiho Kianičku: pod chatou je medveď a nechce nás pustiť. Prídite ho vyplašiť! Hohoho. Chatárka nás vyzbrojila pokrievkami a hor sa na maca! Asi 100m od chaty sa pásol macko, ale ako začul naše rynčanie, dal sa na ústup. Akcia sa podarila a mali sme trochu dobrodružstva na ráno.

Po raňajkách sme sa rozliezli na všetky strany. Asi najpočetnejšiu skupinu tvorila Dada, Lili, Kosťa, Brogi, Miki, Peťo, Filip a ja (Leto). Táto početná skupina sa vybrala na (s)Prostredný hrot centrálnym žlabom. Žlab je to naozaj dlhý a strmý. Ešte na začiatku sme si spravili sondu (na vyplnenie času, kým sa Miki hral aport s lyžou dole kopcom). Sonda dopadla tutovo, sneh bol ako betón, bezpečný až tak, že by sme si trúfli rozprávať aj po česky.

Šlapali sme dlho, bez lyží, keďže sklon bol aj 45-50 stupňov. Niektorí nechali lyže nižšie, niektorí sme ich brali až skoro hore, do miesta kde bolo treba trošku liezť (asi 3m za cca 2-3). Odtiaľ to bolo na vrchol ešte tak pol hoďky. Túra to bola parádna, škoda len toho mlieka, ktoré nás sprevádzalo celou cestou.

Lyžba dole bola unikátna. Nič také dlhé, úzke a strmé som asi ešte nelyžoval. Podmienky boli pestré, ĺad, tvrdo, aj prašan. Ale bola to bombovica (copyright na toto slovo má Tyger). Keď sme dolyžovali, rozdelili sme sa na dve skupinky, časť išla ešte na Terynku a časť dolu (Filip trochu rýchlejšie, kúsok sa akrobaticky preletel). Večer sme sa stretli na Zamke, pri jedle, pití a príhodách z dňa.

Ďalší deň sa niektorí vybrali domov a niektorí ešte dačo pošlapať. S Lukim sme sa vybrali Filmárskym žlabom do Lomnického sedla a potom na Lomničák. Privstali sme si a o deviatej už sme boli v sedle. Tam sme si pri panorámach a inverziách vychutnávali raňajky. Počko na jedničku. Ako sme ale šlapali hore, zmliečievalo sa a keď sme vyšli hore, nebolo vidno už nič. Tak sme zapadli do kaviarne na horčeka a horúcu čokoládku. Po trištvrte hodine sa vo dverách objavili aj Lili, Ľubka a Kosťa, ktorí išli cez Skalnaté pleso a hore normálkou ako my. Tak sme spolu posedeli a vydali sa na zostup. Vrchná časť bola naozaj ľadová a tvrdá, ťažko sa zliezala (absolútne nelyžovateľná, z čoho som bol trochu sklamaný, keďže som sa pohrával aj s takou myšlienkou). Tak sme zliezli dolu, ja som asi od polky šiel na lyžiach, ostatní šli až zo sedla. Celú cestu úplné mlieko. Keďže sa mi nechcelo ťahať pásy celú cestu dole, dômyselne som si ich “zabudol” v kaviarni, odkiaľ mi ich dobrí lanovkári zviezli na Skalnaté pleso.

Odtiaľ už sme len zlyžovali na Zamku a potom dole. Bol to naozaj pekný víkend, stretli sme sa v hojnom počte a už teraz sa teším na ďalšie takéto akcie 🙂

TEXT: Leto
FOTO: Leto, Kosťa