Isto Vás veľmi zaujíma hlavne to trávenie jedla a vedeli by sme vám aj o jedle niečo napísať, keďže každý výlet je skôr gurmánsko- gastronomický zážitok. No poďme radšej na tie astronomické zážitky z vertikál, kde čas vždy rýchlo tikal.

Aby sme mali tak pekne ucelený časový úsek, začnime pekne od začiatku. Marca. Vtedy k nám dorazila koróna ako iste viete že sa nebavíme ani o meteorológii ani o fyzike, ale o biochémii a lezení. Keďže biochémia v čase usporiadania vydarenej klubovej akcie ešte nemala takú silu, tak sa prejavila tá naša- sila klubu, kamarátstva, zimy, Tatier svalov atď… Ale o tom vám už rozprával Leto tu: https://hkfriends.sk/?p=7306 . Tým z vás ktorým to je léto, pozrime aspoň na výber fotiek ktoré sú síce amatérske, ale pri každej bola zima na ruku.

Tvoriví členovia na vŕšku Prostredného hrotu.
Pod Terinou, v objatí snehovetra.

Pár dní na to keď už biochémia zavrela školy, vertigo a iné naše zamestnania, sme vyrazili s našimi parťákmi v zime aj v lete aj pri pozeraní filmov sme vyrazili v marci do Veľkej Fatry na Chyžky. Danielka mala nové použité skialpy, tak sme kus poťapkali (© Lili). Večer ako pred rokom sa z útulničky útulnej niesla vôňa cesnačky a pukancov urobených na peci.

Na druhý deň sme úspešne otestovali lyže aj na trávach a aj na chrbte. Po prechádzke po lese v lyžiarkach sme museli aj potoky prebródzať.

Pod Ploskou, v objatí snehotráv.

Nasledoval presun pod naše milované Vysoké, kde sme si chceli dať dlho vysnívaný okruh: Popradské pleso – Mengusovská – Hlinská – Kôprovská – Podbanské – ?. Autíčko sme transformerovali do malej ale pohodlnej garsónky bez WC a ráno čerstvý ako chrumkavé pečivo priamo z pece v lidli sme cvakli lyže do lyžiarok. Vlastne to sa stalo až na Popradskom , kde nás osviežila kávička. Nestíhajúc sa diviť že sme boli v celej doline sami, sme boli v Kôprovskom sedle ako vetrom vynesení. Vetrík bol a aj to unesenie z počasia a výhľadov. Odtiaľ už „len“ na lyžiach. Danielke prišla náročnejšia táto druhá časť túry, ale hrdinsky zlyžovala skoro celú Hlinskú a nevyzula ani pri slalomovom lesíku popri potoku. V Kôprovskej nás už čakala len nekonečná skoro rovina, kde sme stretli Braňa s kamarátkami ktorí nás odviezli naspäť k našej fabzonke.

Hlinská dolina a Dada na lyžiach.

Spomínajúc na parádnu lyžbu zpredroka na Kriváni, nás veru aj ubolené nohy o čosi menej boleli. A tak voľba na ďalší deň bola jasná ako počasie, ktoré hlásali. Ideme Krivániť. Niektorí na lyžiach, niektorí s lyžami. Šľapali sme od auta a okrem šúchania pásov bolo počuť vrtuľu krúžiacu kdesi nad Priehybou. Odpoveď čo tam robila nám dali známi z Bratislavy, ktorých kamarát sa šmykol z pod vrcholu. Spanie na Kriváni môže byť romantické, no šľapanie dole bez mačiek až tak nie. Cesta hore nám trvala asi 5 hodín, ktoré boli slnečné, bezveterné a povedal by som až príjemné. Na vŕšku stretáme pár lyžiarov, ku ktorým sa nasockujem na zjazd. Dada schádza po svojich a tak nejako jej to išlo dobre že až k autu. Lyžba bola užiteľná a umocnená vedomím, že sa nikam neponáhľaš, vychutnávaš si každý pohľad, nádych, oblúk a pritom vieš, že takéto počasie je v Tatrách pár dní do roka a ty si práve na kopci z ktorého si lačný nielen na čokoládu, ale aj na výhľady do sveta.

Pod vrcholom Kriváňa.

Večer sme slávnostne otvorili Koronu s Havlikom a vymýšlali súťaž „nájdi koronu“. Samozrejme myslím pivo a tyčinky.

Áno. Je vo vzduchu :).

Ďalší víkend sme už pričuchli jarným kvietkom a lezeniu. Boli sme na lokálne známych lezeckých destináciách a zakomponovali sme k tomu aj nejaké bicykle.

Istenie veľmi nevhodné na iné typy zábradlí. Na tuneli je to stará klasika.

Ale zdalo sa nám škoda nebyť v Tatrách keď hlásali znovu taký gýč. Vymyslieť kam trvá chvíľku zamyslenia že hmmm… toto sme niekedy chceli nie? Kedy keď nie teraz? A tak sme sa vybrali na Jordánku. Dada (rozumne) bez lyží a Petrík (ešte s dvoma) lyžami na chrbte. Cesta bola krásna, ferratka tiež a práve tam sa začali straty a nálezy 1/3. Vyjdeme na taký hrebeň po exponovyných pasážach s reťazami a vymieňame matroš. Friendy! Musel som si ich cvaknúť do tejto repky, ktorá mala voľný koniec, takže mi určite hneď vypadli. Idem sa pozrieť kúsok s5 a friendy po pár metroch zliezania nachádzam. Na vŕšku vychutnávame to ticho aké sme tam ešte nezažili. Keď sa vydáme na zostup, začínam sa tešiť, že konečne sa už aj na lyže postavím, keďže doteraz ich len na batohu nosím. Asi v polovici zostupovky cvaknem lyže a pri prvom zaťažení sa mi jedna odopne a ide dolu… Našťastie ju Dada nejako zachytila a keď zídem dole k nej obúvam lyže zas. Hlava zabrzdená z nepríjemnej situácie, nie a nie sa pustiť a spraviť prvý oblúk. Vyťahujem cepín a aj tak mi to morálu nepridáva. Lyže vycvaknem a idem nižšie. Terén je menej strmý ale riadne ľadový. Peter, toto už musíš zlyžovať. Po pár minútach odhodlávania sa rozbieham a šúcham prvé opatrné oblúky. Počkám Dadu v Lomnickom sedle a po dohode že ideme po zjazdovke sa púšťam dolu. Zrazu prásk a som na zemi. Lyžu chytám a znovu obúvam. Po ďalšom páde už lyža ide svojou nezadržateľnou cestou dole do doliny. Straty a nálezy 2/3. Vyše hodiny sme ju hľadali a potom som hodil dolu (schválne) aj druhú lyžu. Keď sme videli že ide až k plesu, vedeli sme kde treba hľadať a tak sme pri západe slnka našli obe lyže a za tmy sa vrátili k autu. Pozor na kusy ľadu pod viazaním!

Ďalší deň nás čakalo explorovanie neznáma za neistého počasia. Vybrali sme sa hore Kôprovskou okolo Kmeťovho vodopádu do Nefcerky, pričom sme sa drali strmou divočinou (obaja s lyžami zase na chrbte). Nefcerská- zakázaná, divoká, nepoznaná, strmá, dlhá, krásna… Dojmy umocnilo husté sneženie s hrozbou búrky, ktorá sa zmenila na divadlo mrakov a slnečného popoludnia.

Do najvššieho bodu dnešnej štreky (Nižná furkotská štrbina) sa dostávame až o 16.30! Tá dolina bola nekonečná… Čaká nás už „len“ lyžba dolu Furkotskou a po magistrále späť k trom studničkám. K autu prichádzame okolo 20.40 a ja si uvedomujem, že nemám paličky. Petríkove skratky (ako obyčajne) nefungovali a tak sme museli posledné asi 2 km šľapať v lyžiarkach. No a tam kde sme sa vyzúvali, som paličky nechal romaticky zapichnuté, pričom sa jedna opierala o druhú. Na druhý deň ráno som sa rozcvičil výbehom po ne a tým uzavrel straty a nálezy 3/3. Cestu spestrujeme hradom Šášov a hladní akoby sme sa kyja nebáli dávame Mc Donald´s. Veď čo narobíš v nedeľu, keď je tá biochémia taká mocná…

Krivánske „hríby“.

Po náročnom pracovnom týždni si nárokujem deň voľna. A tak ideme až v nedeľu s Mikym spoznávať Beckov. Sme tam sami a aj keď je v tieni ešte zima, užívame si jar. Miky nás učí slovné frázy, ktoré sa hodia na každý lezecký výjazd a najviac sa chytá „Začíná mi jemne docházet.“ Preliezame pár ciest, ku podivu sa zadarili aj Hľadanie neistoty (8+) a Vierkina (8).

Neistotu v tejto ceste som našiel.

Blíži sa Veľká Noc a s ňou aj opatrenia proti Covidu. Obyvatelia žijúci pod Devínskym mostom sa preto mohli pýtať „Čovytu?“

Nestihli sme vypadnúť kým sa dalo a tak sme boli doslova uväznení v Bratislave. Zo zaprášených myšlienok starý plán sa vynoril a dalo sa naňho odpovedať len otázkou „kedy keď nie teraz?“

Tento plán skrsol minulý rok keď sme počas Hory a Mesto objavili Devínsky most. Je tam pár línií všetky v prijateľnej obtiažnosti. Až na jednu, ktorá sa zdala iná a určite bude ťažšia! Ibaže tam ešte nebola. A tak prvý deň po čistení a krokovaní prišiel večer a ráno, druhý deň. Druhý deň sa makalo. Boli s nami aj naši parťáci Tygers a Miky. Keď prišiel večer, na prvých borhákoch už viseli slučky. A tak prišlo ráno a tretí deň. Miky ostal, pridal sa Letko. Život s Dadou vyžaduje občas podstúpenie nejakého challengu. A tak skrsol nápad dať všetky cesty na moste bez prestávky! A tak sme preliezli aj tie dve nové a jednu z nich nazvali zlatá tehlička. Pred tým ako do nej nastúpite vedzte, že jeden borhák sa nachádza v klasickej pálenej tehle. Zaťažovali sme ho a držal. Ale, ako sa vraví- na vlastné riziko.

Kto by chcel súradnice tohto taj(om)ného miesta, napíšte.

Urbanu nám nestačilo a tak sme sa vybrali pod ďalší most. Tiež železničný, ide ponad rieku Morava. Tam nás potrápila otvárajúca sa véčková špára, s ktorou sa najlepšie popasovala Dada a za ňou Miky. Leto ležiac v hamake uviazanej o práchnivý strom zatiaľ brnkal na ukulele. Dotknúť sa tohto betónového skvostu ho prinútila špára vedľa- liezla sa s chytmi ktoré neboli úplne ideálne. Obtiažnosť sme nadhodili na 7+.

Rozstrečované nohy bola dobrá predispozícia na vylezenie tejto špecialitky.

Po otvorení okresu sme ako nadržané veverice vyrazili za orieškami. Čo to trepem, za skalami. Boli sme na Sitne, ktoré by potrebovalo trošku znovuzrodenia. Lezenia tam je hodne, ale prístupové cesty a vegetácia na skale hovorila o pomalom zabúdaní na tento Andezitový poklad. Preto tam treba chodiť, vyšľapávať chodník a oliezať cesty. Sú krásne, niektoré vyše 30m. Hovorím o severnom sektore, v južnom sa usídlili dravce a je tam zákaz až do 30.6.

Lokrová princezná (7-).

Zo Sitna nás kamarátsky vyhnala zima a tak sme išli objavovať skaly v okolí Handlovej. Pri hľadaní miesta na hlavuzloženie sme mali možnosť okúsiť Handlovskú nevraživosť voči Bratislave, preto dva krát zvážte, či pôjdete s autom na lúku, alebo radšej v ňom ostanete spať zamknutí ďaleko od Handlovej.

Ráno sme už tradične nevedeli nájsť nástup na Lehotské skaly. Ak by ste tam náhodou išli, nájdite Trasľavý prameň a od neho ešte asi 200m smerom na juh (dole kopcom) potom už uvidíte odbočku strmo hore a za chvíľku ste pri hlavnom sektore. Ak by ste tam chceli spať, pri Trasľavom prameni je krásne ohnisko s výhľadom. Čo sa lezenia týka, je tam ten jeden sektor kde to trošku pripomína Kaľamárku, ale tam bolo v tom čase dosť lezcov tak sme išli na bočné sektory, kde by to chcelo nabehnúť s drátenou kefou, vŕtačkou a veeeľa borhakmi. Cesty sú zapadnuté machom a odistené dávno, keď borci ešte mali morál.

A tak sme sa rýchlo pobrali na bralo zvané Hájska skala, miestnymi menované Highskala. Je to miestami 20m nevyšmýkaný vápenec, na ktorom je (dľa sprievodcu na hkprometeus.sk) 39 ciest. Prístup je pomerne jednoduchý, ak idete naložený jako jaky, ste hore cca za 30 minút. Skala je aj previsnutá, aj kolmá, obtiažnosť väčšiny ciest je okolo 7 ale povedal by som že každý do 8+ si tam zalezie. Odporúčame cestu Tanec s vlkmi (7), ktorú si Danielka vytancovala veľmi pekne.

V ceste Láska k životu (7)

Okrem lezenia je na tejto oblasti super aj okolie. Ak chcete prespať, dá sa aj priamo hore na skale s výhľadom, ale ešte lepšie miesto nájdete na Ráztočnianskych lazoch asi 10 minút po modrej značke. Je tam aj pekný bivak s ohniskom a vybavením na prenocovanie a výhľady sú od východu po západ na celú Hornonitriansku nížinu.

Ráno vstávame do dažďa ktorý ponúka nové možnosti čo s načatým dňom. Dada spomína nejaké pieskovcové gule, tak sa tam ideme pozrieť. Prekvapuje nás leziteľný pieskovec s výškou asi 15 metrov a pod ním obrovské gule.

Útuľňa s ohniskom kúsok od skál (48°46´53.310“N, 18°46´58.658“E)

O týždeň sa zase spolčujeme so vždy pohodovým zanieteným lezcom Miškom. Ideme objavovať Krpcovo. Oblasť kde sa formujú najlepší slovenský lezci, ktorých tam vždy môžete stretnúť. Ako môžete tušiť, aj obtiažnosti začínajú tam, kde mnohý končia, ale naša partia rozhodne nie.

Miki s Dadou poliezli vela sedmičiek, skúšali aj Čarovné nohy (8-), Farárovu pomstu (8), Stovku (8-) a iné.

Pre mňa bol silný zážitok pri lezení cesty Jack Daniels (9-). Cesta bola technicko vytrvalostného charakteru, zložená z viacerých bouldrov medzi ktorými sa dalo trošku oddýchnuť. Každým bouldrom som bol bližšie k on sightu. Pri doliezaní ku zlaňáku som videl že to nebude enem tak. Dlhšie som čítal nasledujúce kroky a nakoniec sa mi ich podarilo vymastiť až do cvakacieho madla. A teraz prišla zaujímavá situácia. Nedokázal som vložiť lano do barana. Vedel som sa ho dotknúť, ale chýbalo mi pár milimetrov aby tam lano vkĺzlo. Expres nemám, skúšam chyty naokolí a nič. Nechcel som opustiť celkom dobrý chyt a tak mi tam kúrilo a kúrilo až som musel zariskovať a hodiť sa na hranu ktorá vyzerala solídne. Hranu som chytil, ale dobrá nebola, vrátiť som sa nevedel, cvaknúť som nevedel a tak som stiekol z posledného chytu v ceste. Počas letu som si uvedomil, že už by som mohol zastať a vtom som narazil nohami do police, prevrátilo ma a zastal som nárazom hlavy do steny. Zdola len zaznela jemná, bojazlivá otázka „Peťo? Si v pohode?“. Nič mi nebolo, iba som bol prekvapený aký nepríjemný pád vie byť aj na miestach kde by som ho nečakal. Po spustení dolu mi chalani (spolu s autorom cesty) ten OS uznali, lebo keby som mal jeden expres naviac, tak by som sa tam nemusel vytrápiť a vrážať hlavou do skaly, ale pohodlne cvaknúť. Poučenia boli jednoduché- vždy nos jeden expres extra a dávaj si prilbu aj do ťažších ciest. Našťastie som ju mal.

Krpcovo som si zamiloval. Lezenie je tam ťažšie, ale ak už skúšaš osmičky, nájdeš si tam svoj projekt 😉.

V Amfiteátri rušno.

Štvordňový pracovný týždeň je vynález storočia. V piatok spánok bez budíka potom spoločné raňajky a hor sa na skaly. Tentokrát volíme lokál, kde sme už dlhšie nepôsobili. Rozliezame sa v pravom Ypsilone (7-) a Dada dáva Bambiho (8-) ako nič. Pokračujeme Dirtyfuckom (8+), nakuknutia do Vzkriesenia a pokračujeme k cieľu výletu- Paternoster (8). Pokukujem po vedľajšej Alma mater (9-) ktorú si už veľmi dlho šetrím na OS. Žeby už prišiel ten čas? Človek nevie pokiaľ nevyskúša. Inak asi som to nespomenul ale sme na Bláznovi v Plaveckom Podhradí.

Prvé krôčky na pilier preliezam a potom prichádza previštek. Našťastie sa na pilieri dá aj sedieť a tak skúsim, nakuknem a vrátim sa sadnúť. A tak sa to chvíľu opakovalo. Skúsim, nakuknem a vrátim sa sadnúť. Po veľa skúsení a nakuknutí mi už prišlo ľúto Dady, ktorá ma istila už hodnú chvíľu. Idem. Chytím lištu, nadňou druhú, vykopnem nohy a vidím približujúci sa lepší chyt. Mám ho. Fuuu, už to len doliezť. Nejak sa podarilo a bolo že to radostiii.

Dada dala pár solídnych pokusov do Patra a keď sa zvečerilo, rozložili sme si ohník, jedli a hrali na gitare. Týchto večerov sa neviem nabažiť…

Ráno na rozlez (prezmenu) ľavý Ypsilon (7) s troma expreskami a hor sa na Patra! Skoro ho dala, len potom začalo pršať a zrazu sme sa ocitli pod previsom spolu s asi 10 ďalšími lezcami. Biochémia sorry, lezecká sezóna je už v plnom prúde.

Raj Medvedieho cesnaku.

Už dlhšie sme sa chceli pozrieť na Komjatnú. Kedy keď nie teraz? A tak si razíme cestu strmo hore lesom, ovešaní ako vždy. Petrík sa ešte pred tým stihol vykúpať v potoku keď sa pod ním prepadol most, čo nám napovedalo že nástup sme zase nenašli. Skaly je však vidieť už zďaleka čo značne napomáha hlavne mentálnej pohode. Nie je to ďaleko, ale existujú aj kratšie nástupy ako sme sa neskôr dozvedeli. Keď konečne zhadzujeme batohy pod skalou, stretáme pár známych tvárí. Liezol tam zrovna aj Jožko Palásthy, autor viacerých ciest. Vďačne nám všetko povysvetľoval a požičal sprievodcu. Potešení pravým lezeckým duchom priateľstva začíname Užovkou a Veverkou (obe za 7-). Zrak mi spadá na Levitáciu (9-) z ktorej padám ja. Konštatujem že dnes už nie je konštalácia hviezd a ideme si hľadať miesto na hlavuzloženie. Našli sme krásnu lúku so senníkom. A Dada mi predstavuje svoj s(e)ník o spaní na sene a tým pádom je rozhodnuté. No nebolo. Tento luxusný príbytok nám prekazil pán polovník, pričom dialóg viedol veľmi svojrázne. Tak sme sa pobrali nad skaly, odkiaľ je nádherný výhľad.

S pokorou Pozerala na vesmír (7+)

Ráno Levitácia pustila nalačno a okrem nej som okúsil pravú Komjatňanskú Yosemitskú (8-). Je to boulder celkom ťažký a po ňom ťa začne vcucávať širočina až si v nej vklínený ako tutáč. Nevieš či sa držíš rukami, nohami, telom alebo silou vôle. Úplne iná disciplína. Vyžmýkaný sa presúvame do Západných Tatier kde spíme u kamaráta v indiánskom teepee. Na druhý deň je len (ec) jedna možnosť. Jelenec je super po ceste, super dlhý a okrem toho je aj proste super. Dada drtí AC/DC (6+) a ja si dávam Borovičku (8-). Dada neostáva v štychu a dá si Vaječný likér (7-). Lano 70tka vydá presne na chlp. A tak idem Chlupatú (8). Expresky nám požičiavajú miestny páni a my sa len tešíme z tak krásneho lezenia.

Toľko endorfínov- tej dobrej biochémie čo sa nám počas tohto obdobia vyplavilo do krvi, môže spôsobiť aj lezenie, objavovanie, gitarovanie, opekanie, rozhovory a veeeľa zážitkov. Veď, kedy keď nie teraz?

Ako Peťo s Dadou trávili čas a jedlo počas korony
Tagy:                            

Pridaj komentár