V dňoch 3.-5. 7. sa uskutočnil 2. inštruktorský víkend horolezeckého klubu Friends. Organizáciu si tento krát zobrala na svoje plecia Petra. Bývali sme v Rekreačnom zariadení na Priedhorí a stretnutie sme začali diskusiou o klube, zážitkoch a priateľskom posedení. Sobotu sme venovali metodike už v teréne.
Najprv nás Leto s Ďurim zasvätili do noviniek ktoré sa dozvedeli na inštruktorskom kurze. Ukázali nový spôsob odsadávačky z Dračieho uzla a odporúčaný spôsob istenia zo štandu pri lezení s polovičnými lanami. Kosťa potom poukázal na riziko, ktoré hrozí pri núdzovom zlaňovaní cez pollodný uzol (lano preteká blízko slučky v kt. máme zlaňovací set). Po viacerých alternatívach riešenia tohto problému, sme sa dohodli, že tento ale aj iné metodické nezrovnalosti budeme adresovať metodickej komisii JAMESu aj s návrhmi riešenia problémov.
Ďalej nám Petra ukázala metódu záchrany HOI a všetci sme si ju následne vyskúšali. Andrej s Marekom prišli na ďalšie vylepšenia tejto metódy. Ďalej téma prešla k asistovanej brzde Ohm. Milka simulovala príklad kedy Ohm “nezaberá” a po následnom vyskúšaní sme zistili, že je pramalá šanca aby došlo k tomuto javu, aj keď pozícia ističa je pri istení s touto pomôckou veľmi dôležitá.
Ďalej nasledovalo lezenie, kde sme sa pobrali do okolitých sektorov a preliezali ale aj nepreliezali cesty tej tvrdej Priedhorskej obtiažnosti.
Aby sme si nemysleli, že sme nesmrteľní, lebo ovládame metodiku sa stala aj nepríjemná udalosť:
“Môžem si dať ešte túto? Už poslednú.” Pýtam sa Dady v Bronzovom sektore, ukazujúc na 6+ (asi cesta Kristove roky) z ktorej Leto zdrhol. Vraj to je aspoň za 8 a tak ma lákalo si to vyskúšať. Dada si ma cvkane do smarta, prebehne automatický partnercheck a valím hore.
Je celkom teplo, od rána sme na skalách, najprv metodika potom lezenie a mne sa už začínajú vybavovať obrázky večere a piva ktoré na nás čakali po lezení.
S týmito obrázkami v hlave sa mi chce liezť rýchlo. Zastavil ma však boulder z ktorého Leto zdrhol. Sadám a dávam mu za pravdu že toto je 6+ ako na Jakube cesta Bowden (tiež za 6+, ale reálna obtiažnosť určite prevyšuje 7).
Je to jeden krok a potom je to opäť ľahké. A tak s obrázkom večere s pivom mastím hore. Čudujem sa aká dlhá cesta to je. Keď doliezam k poslednému krúžku, môžem byť vyše 20 metrov nad zemou a od posledného istenia mám odlezené vyše 3 metre. Chytím v kompaktnej skale vyčnievajúci chytík z ktorého chcem cvakať krúžok ale to sa už nestane. Skalka sa vytrhla nestihol som spraviť nič, ani sa poriadne odraziť a už si len hovorím, že nech už to lano zaberie. Po ceste nohami triafam policu, pretočí ma dole hlavou a po skoro 10m páde ostávam visieť v lane. Prvé myšlienky sú, že to mám narazené, chvíľku to predýcham a pôjdem to doliezť. Bolesť v členku veľmi neustupuje, tak sa nechávam spustiť dole a neskôr odniesť k potoku kde nohu chladím a čakáme na Tasiho kým príde s autom. V tom čase mi už je jasné, že obrázok večere a piva musím odložiť na neskôr, lebo viac potrebujem RTG mojej nohy. V Považskej v nemocnici pri dlhšom čakaní na výsledky, sa lúčim s obrázkom večere a piva a pripravujem sa na zlé správy. Doktor vraví že je to zlomený členok asi na dvoch miestach a že by tam bolo dobré dať šrób. Necháva to však na Bratislavských kolegov a nás púšťa so sadrou a barlami za zvyškom partie. Tam už bola večera aj pivo ale trochu neskôr ako som plánoval.
Keby som sa menej pri lezení ponáhľal, možno by som chytil ten istý chyt a skončil rovnako. A možno by sa urval a ja by som to ustál. To sa povedať nedá. Dá sa len povedať, že akékoľvek ponáhľanie je nebezpečné, preto sa chystám aspoň na najbližšie 2 mesiace spomaliť :-).
Po návrate z nemocnice sme zase boli v plnom počte a mohli sme otvoriť diskusiu pri ohníku o tohtoročnom kurze. Povedali sme si nedostatky a aj pochvali boli spomenuté. Trochu sme plánovali, trochu bilancovali a až dlho do noci debatili o všetkých témach (nielen) lezeckých.
V nedeľu podaktorí išli objavovať miestne jaskyne, podaktorí išli zvešiavať pytlíky zo soboty a podaktorí sa vybrali domov.
Víkend sme viacerí zhodnotili veľmi pozitívne, lebo sme občerstvili staré ale aj načerpali nové znalosti o metodike. Tiež sme prišli na zaujímavé otázky týkajúce sa metodiky, neraz sa rozpútala plodná diskusia na rôzne témy a v neposlednom rade sme utužili túto skvelú partiu.
Rozhodne chceme v podobných akciách pokračovať a radi by sme takéto víkendy robili aj pre všetkých členov. Pretože zvyšovať bezpečnosť formou vzdelávania, je to, čo je poslaním každého inštruktora.
Ďakujeme všetkým zúčastneným, menovite: Petra s Radekom, Andrej, Katka a deti Rozborilovci, Marek, Monika, Agátka Paulíkovci, Ďuri Samaško s Jakubom, Leto s Emou, Milka s Dušanom, Kosťa s Ľubkou, Tasi s Palim, Katka Sestra, Dada a Peťo.
Tešíme sa na ďalšie klubové akcie, v ktorých vidíme veľký zmysel.
Za inštruktorov, Petrík.
Fotky: Rozbuch, Kelečko, Ďuri