Lezenie u našich susedov Rakúšanov

Lezenie u našich susedov Rakúšanov

V piatok 10.7. zvoní budík o 4:50. Bol to signál, že treba  vybouldrovať z postele a ísť spraviť raňajky a pripraviť desiatu. Kým sa Martin preberal v posteli, zatiaľ som nám na raňajky spravil smoothie. Po raňajkách prišiel na rad proviant do skaly a na cestu. Pobalení, naraňajkovaní a vzrušení na náš lezecký deň sme vyrazili do Rakúska na Blechmauer – Rax.

Cesta nám trvala dve a pol hodinky aj s prestávkou. Po príchode do oblasti sme boli zase raz očarení krásou okolitých kopcov. Martin rozprával svoje zážitky z dávnych čias, ako to tam pešo šlapali, kým dorazili na miesto, na ktoré sme mali namierené. Keď sme už konečne dorazili na parkovisko, tak sme rýchlo pobalili lezecký batoh a vyrazili pod skalu.

Po východe z lesa sa pred nami rozprestrela nádherná panoráma oblasti.

Počas nástupu sme si pospomínali na naše minuloročné lezenie s Evičkou, na Klobenwand cestu Nix für Suderer, ako bolo SUPER!

Po nájdení cesty, ktorú sme mali v pláne vyliezť ako prvú, King Kong Karl (130 m / 6+) sme videli už nalezenú Slovensko-Českú dvojicu a tak sme sa presunuli k ďalšej ceste, čo sme mali v pláne vyliezť Blechmauernverschneind (230 m / 6).

Pripravení na lezenie, obvešaní materiálom a poriadne namotivovaní sme naliezli do prvej dĺžky, ktorú ťahal Martin. Plný nadšenia som liezol ako druholezec s batohom a ani som si neuvedomil, že na chrbte mám riadne ťažký 10-12 kg náklad.

Po dolezení do štandu sme sa vymenili a liezli sme ďalej. Pri dolezení Martina do ďalšieho štandu  mi hovorí, že batoh je nejaký ťažký. Batoh som si v rukách poťažkal a potom som si uvedomil, že sme to nejako nedomysleli s ním :-D. Nevadí, nebudeme predsa batoh hádzať do doliny s jedlom :-P. Martin ako výkonnostne lepší lezec ťahal kľúčovú dĺžku. Potom prišiel rad na mňa s nákladom. V duchu som si povedal, že to bude tréning. Nuž bol to riadny tréning a ešte väčší náklad od kľúčovej dĺžky, čo som dostal. Funel som, vzdychal som a frflal. Batoh mi bránil v dobrom pohybe a gravitácia bola veľmi silná, a tak som to nezvládol a musel som si pomôcť ako som vedel. Ešte nikdy som tak nedojil expresky, ako v tej dĺžke. Martin bol pre mňa neskutočná podpora. Po dojení expresiek som sa konečne dostal do štandu spotený, unavený a so Saharou v ústach. Spravili sme si obednú prestávku a zhodnotili, čo sme nedomysleli… batoh.

Vedeli sme, že obtiažnostne to tam je o pol stupňa ťažšie, no sme to rozdýchali a prišla rada na mňa s ťahaním druhej najťažšej dĺžky v ceste. Batoh som Martinovi odovzdával so slovami „uži si to“ :-P. Napriek vysileniu z predošlej dĺžky som sa pustil do lezenia. Úsek bol krásny na pohyb a o to som si ho viac užíval bez nákladu, no v hlave ma mrzelo, že Martin si ju tak neužije ako ja. Po dolezení sme v štande zase prehodili pár slov, čo musíme nabudúce zlepšiť. Ostatné dĺžky už boli jednoduché.

Keď sme doliezli na vrchol cesty, sme sa najedli a ozvali našim blízkym, že sme v poriadku avšak dolezením na vrchol výlet nekončí, čakala nás cesta dole. Pokochali sme sa panorámou, ktorá sa nám naskytla, porobili zopár fotiek.

A pustili sme sa do zostupu, ktorý nám mal trvať 40 minút, ale netrval :-D. Museli sme zablúdiť :-D. To by sme ani neboli my, keby sme nezablúdili. No, tak sme mali prechádzku dolu, ktorá nám trvala hodinku a pol. Po príchode k autu sme sa hneď napili, pooberali od kliešťov a plný úžasných pocitov a poučenia, vydali domov.

Týmto by som veľmi rád poďakoval za takého super parťáka, akého mám.