Čakáme na zahájenie našej prvej vážnejšej lezeckej akcie v našich krátkych lezeckých pseudokariérach. Naivne sme došli plus-mínus načas, tak máme ešte trochu priestoru posedieť, spoznávať a nasávať atmosféru. V tom sa ku mne blíži Tasi so šibalským úsmevom. Z dodnes nezistených príčin mi vraví o „možnosti” hodiť na papier zopár skúseností a zážitkov z víkendu na Hrádku. Samozrejme sa vykrúcam čo to ide, ale začínam šípiť, že ma presvedčí. Neskôr v ten víkend mi túto myšlienku nenápadne podsúva aj Petrík. Konšpiračne cítim tajnú dohodu. No, ale povedzte kriplíkovi nie – aj barlou by som mohol dostať.
Keďže som, ale tvor mierne neusporiadaný k tejto činnosti sa dostávam s odstupom času. Pamäťové výpadky teda skúsim nahradiť rozšírením o pohľad nováčika HKF.
Od horizontálneho pohybu k vertikálnemu
Bude to znieť ako klišé, ale nebol to môj nápad cápať sa po skalách, otec bol horolezec. Možno to poznáte, ono Vás k tomu netreba ani tlačiť, ale keď ako dieťa nenápadne počúvate historky z horských chát, hory zapracujú, červík v hlave a ty už pozeráš hore namiesto do zeme.
Peťa nám síce kreslila rôzne šípky na prednáške o horolezeckej fyzike, ale na tú o niečo vačšiu ako gravitácia, len v opačnom smere nejako zabudla. Niečo tam ale musí byť, čo človeka ťahá hore. Ako ináš vysvetlíte ostatným (ževraj normálnym) ľuďom, že chodník naokolo vidíte, ale prečo sa nezavesiť dolu hlavou s nohou za uchom a rukami zamotanými do praclíka do nejakého zvodne vyzerajúceho previsu.
Dosť ale polemiky, proste som tú silu nejako cítil vždy. Mal som za sebou odlezené dve smrteľne vážne trojky, kde lano slúžilo len na spomalenie súpera a už som aj videl umelú stenu – z toho aspoň tri krát nie len na fotkách. Takže metodiky znalým nemusím vravieť, že som ťažký profesionál – cca. 70 kilo, keď sa najem 72.
No a keďže som bol v Bratislave nový a nevedel čo s poslednými 5 minútami z dňa napísal som do HKF maila, čo to sú vlastne zač. Odpísal mi istý náčelník všetkých Samašov, že má pozitívny vzťah k pivu, čo si o tom reku myslím. Musel ma dlho presviedčať a tak na druhý deň sedím na obede s istým Ďurkom. Minimálne jednostranne sme si sadli a on mi medzi iným ako vysvetľoval ako veci fungujú, spomenul kurz nováčikov. To bolo niečo presne pre mňa – chuť by bola, ani pred tým kopcom sa zväčša nepoložím, ale s technikou odkukanou od kamarátov, ktorí ju študovali dlhé minúty na YouTube môže ísť o život. Čo by bola škoda, ostalo by to nedolezené.
Škoda len, že som sa spamätal neskoro, kurzisti už boli dosť prednášok predomnou, mali za sebou prvé dve praktické lekcie a tak sme sa bavili, že možno 2021, lebo toto nie je záležitosť na dva víkendy teoretizovania, ale človek si niečo odlezie. Ako by, ale povedal klasik Ičko niekedy, žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu, že žiaľbohu do toho vstúpi Korona a tak sa uvolnilo miesto a mne sa podarilo naskočiť na idúci vlak.
Kurz
Pre mňa teda kurz začal zhurta – vyššie popísané sa zbehlo v rádoch dní a ešte ten týždeň v sobotu hľadám na Technickom skle skupinu o ktorej som síce nič nevedel, ale povedal som si, že sa budem tváriť múdro a čušať a bude dobre. Čušať som nemusel, ani sa tváriť múdro (ono by sa to rýchlo ukázalo), ale za to sa naplno sústrediť, lebo teda je to nálož informácií a naši inštruktori idú k veci. Po koronaprázdninách si na moje šťastie aj ostatní opakovali veci tak som sa snažil celý prepotený držať krok. Po večeroch som dobehol teóriu a po ďalšom praktickom výcviku na umelej stene si ma Ďuro odchytil a voľky nevoľky do mňa vopchal základy z prvých lekcií, ktoré som minul.
Je to super ako sa človek do toho zakúsne. Okrem toho, že ti inštruktori trpezlivo vysvetľujú ako si neskrátiť život a cestu dole, z teba spravia človeka schopného sa pohybovať na skale, pričucheš k pravému lezeniu. A to je len sila… Zrazu sa nájdeš po práci zavesený na múriku a trénuješ. Alebo o 10 večer v polke týždňa plačeš vedľa Rozbucha po tréningu v K2jke keď ti zahlási, že aj on už začína niečo cítiť po piatich minútach v planku.
Upozorňujem potenciálnych záujemcov, že tento popis situácie je značne karikatúrny pohľadom človeka uštipačného. Možno to trochu preháňam, a faktom je že počas kurzu zažiješ viac smiechu ako plaču. Ale hlavne, sa naučíš liezť. A to nie len tak, aby sa nepovedalo. Ver mi skôr ťa prestane baviť kupovať pivá inštruktorovi, ako začneš fakt šróbovať tie karabínky. Ja osobne som uvidel tú krásu v pohybe. Že ono keď to robíš dobre, tak to nebolí, začneš tancovať. Zrazu ti začne dávať zmysel kam tú nohu položiť a ako sa tam dostať. Až ti príde divné sa robiť nelogické pohyby čo ťa viac vyčerpávajú ako posúvajú vpred. A to ti robí radosť, znova a znova sa do toho zamilovávaš, endorfíny s každým madlom za odmenu. Škoda, že po prvej dĺžke táto teória ide bokom, keď si vravíš, že aj šach je šport. Chce to ešte veľa tréningu.
Za mňa to je najväčšia pridaná hodnota za tie posledné mesiace. A to ani nevravím, že spoznáš ľudí ktorí toto čítajú a asi rozumejú o čom hovorím. Je ich dosť a sú super.
Akcia Sekaniny
A tak som kurzom preliezol až k prvému spoločnému víkendu a tým sa vraciam ku koreňu tohto textu. Po rozdelení parťákov a inštruktorov som sa potešil – priviazali ma ku Kosťovi. Dobrá správa pre mňa aj Miša s ktorým sme mierili na druhý deň na Hrádok. Kosťa nám vybojoval Vzdušnú. Dobrá správa to bola aj preto, že sme v tom momente už nestrácali žiaden čas. Kosťa si nás zobral dnu a nekompromisne začal pripravovať, vysvetlovať prvé-posledné o materiáli, ktorý na druhý deň využijeme a zakončil to plánovaním. Včetne avizovania ranného budíčka na 5:30. Možno Vás to prekvapí, ale keď pol hodinu potom prišiel a zmenil to na 5:00 my sme sa potešili. Nie som žiadne ranné vtáča, ale tentokrát som vstal s úsmevom. Teda vstal, ak sa dá nazvať vzrušené prehadzovanie sa v posteli a ťukanie na hodinky kedy to už príde spánkom.
Cestu asi opisovať nebudem, kto nezažije môže ľutovať, je to fakt chuťovečka. Dokonca sa mi zapotili dlane a to nie len od slnka, to sme spočiatku celkom predbehli. Takže to bolo celkom príjemné lezenie, ale v nestrážený moment mi samozrejme nebolo všetko jedno. V štandoch Kosťa pokračoval v rozdávaní dobrých rád, ktoré už skúsenosťami dávno preveril a nám to pomáhalo. Aj keď v kombinácii s hlavne mojimi dlhými úvahami či byť či nebyť som ich trochu pozdržoval. Prvý krát vytiahol všetky tri dĺžky Kosťa takže chill. Zbehli sme si to dole a ukáže sa teraz. Slniečko nám vyšlo a začalo neúprosne prihrievať tak sme sa ponáhľali.
Šli sme teda znova Vzdušnú. Podarilo sa to prvý krát, to by v tom bol čert keby sa to nepodarilo aj druhý. Prvú, ťažšiu dĺžku vytiahol ako skúsenejší lezec Mišo. Za čo som mu bol vďačný, keďže ja som liezol po vlastnom prvý krát vôbec a viacdĺžku druhý krát v živote po lekcii na Hámroch. Viac som so svojimi prvými zakladačkami panikáril ako rozmýšľal. Ale nejako to tam vliezlo nakoniec – u nás na Gemeri sa hovorí – svadba drahá bola, vôjsť musí… A tak som druhé dve dĺžky bol prvolezcom ja.
Dva krát Vzdušná za nami, slnko svieti, pivo na chate nikdy nechutnalo lepšie. Po pive nejaké dolezky na sekaninách nech už sa nám ráta. Večer sme si to všetko zhodnotili. Potľapkali sa po pleciach a poriadne aj oslávili – to si neviete ani predstaviť aká záživná bola večerná Petina prednášaka o topológii, s komentármi od Tasiho a Petríka, ktorý celý deň udržiaval teplo v rodinnom krbe.
Na druhý deň sme šli opáčiť novootvorenú oblasť na sekaninách, Kosťa nám bol k dispo, ale veľkoryso sme ho s nami už neťahali po našich päťkách, šestkách ale prenechali Rozbuchovi nech sa chlapci vybláznia tiež.
Rozbucha som mimochodom bral späť do Bratislavy tak sa nám podarilo nasať veľa info aj po ceste domov. Potešilo ma, že niesom v klube jediný schopný zabudnutia a tak sme sa videli aj dva dni potom – keď som mu vracal jeden z X batohov, ktorý sme zabudli v aute pri vykladaní.
Bodka nakoniec
Neviem či sa mi úplne podarilo do tých riadkov vopchať to, aky vďačný som všetkým ktorí kurz organizovali alebo sa inak na ňom podielali. Verte, že nás naučil viac ako len liezť.
A takisto všetkým spolubojovníkom kurzistom. Lezie nám to spolu aj po kurze.
Hodnotím na XI+ z 10 (UIAA)????
Adam
