A kde budeme na Silvestra? Otázka, ktorá sa každý rok naskytne, a už sa púšťame do plánovania. Viacerí z nás chcú stihnúť nejaký čas v Tatrách. Pôvodný plán odísť hneď 26. decembra na Zamku a zostať niekde pod Tatrami až do nového roka meníme kvôli Covidu za Airbnb v Tatranskej Polianke, a tak sa po nejakých procedúrach s AG testami všetci stretávame v Polianke.

Deň 1: Krásy Tatier zo Severu

Prvý deň sa delíme na dve skupinky. Lili, Adam, Sima R. a ja (Dada) sa rozhodneme pozrieť na panoramata Tatier z Bielovodskej doliny a Miki s Brogym majú v pláne vyskúšať cepíny a mačky od Ježiška v Groszových ľadoch.

Po troch dňoch prejedania sa u rodičov som rada, keď konečne o 5:30 začíname za tmy šľapať hore. V Bielovodskej ani jeden z nás ešte nebol, plán bol odbočiť zo značky smerom do Ťažkej doliny a podľa podmienok prejsť popod Galériu Gánku až do sedla Váha a naspať po značke ako z Rysov až na Popradské.

Po hodinke sa nám začínajú ukazovať známe vrcholy z úplne neznámych strán. Cítim sa ako v novom pohorí a dohadujeme sa, čo to vlastne na obzore vidíme. Jasná obloha a -10°C, slniečko už vychádza, no zo severu vidíme jeho lúče iba na vrcholoch tých známo-neznámych obrysoch. Alebo obRysoch? Áno, dvojvrcholy Vysokej a Rysov si väčšina z nás mýlila počas celej túry. A to, že sme sa rozprávali o sedle Váha a pozerali do Západného Rumanového sedla nám na chate tiež nechceli veriť.

Panoramata zo severu

Po odbočke zo značky chvíľku hľadáme správny chodník k Ťažkému plesu, ktorý je miestami zavalený stromami, a pokračujeme strmo až k Ľadovému plesu. Nové pohľady na nové miesta v Tatrách si vždy vážim, tak sa kochám a fotím a sledujem ako na hrebeni nad nami už úraduje plánovaný vietor.

Slniečko sme síce videli, ale zostali sme v tieni celý deň

Kúsok pod Galériou zhodnotíme, že traverz dolinou a výstup do Váhy by bol nad naše možnosti kvôli ľadu a vetru, a tak sa otočíme a vrátime naspať do Lysej Poľany.

Vysoká, (ob)Rysy, sedlo (od)Váha a vietor na hrebeni

Deň 1: Groszove ľady (Miki, Brogy)

Brogyho pohľad:

S Mikim sme sa ešte straašne dávno dohodli že medzi sviatkami pôjdeme do Tatroch (podľa vzoru hroch keby niekto nevedel) niečo poťapkať na lyžiach keby sa dalo a popri tom si buchnúť do ľadu, lebo nás to minulý rok dosť chytilo. Keď tu zrazu sme sa dovalili celá banda. Hmm šak nedbám. Náš rozkaz znel jasne, chceme (skúsiť) liezť lady. Po domácej príprave sme sa rozhodli že pôjdeme skúsiť Groszov ľad 2. Mali sme info že je leziteľný z pred pár dní, nejaké fotky na internetoch sa našli.

Tak plní nadšenia sme sa vybrali smerom na Hrebienok (to sme ešte netušili, že toto je prvá cesta z milióna týmto smerom za tento týždeň, či koľko sme tam vlastne boli) a ďalej smerom do Veľkej studenej doliny.

Prichádzame k spodnému Grosovemu ľadu ten chceme obísť (pomer tečúcej vody k tej zmrznutej bol značne nepriaznivý na lezenie ľadov). Dostávame sa k druhému Groszovemu ľad, ktorý z doliny vyzeral jak nič z internetu obrovský a naživo hmm skôr take väčšie nič (teda neni to nič, ale mysleli sme, že bude výrazne väčší nuž nehali sme sa vniesť do omylu internetmi). Stretávame sa pod ľadom z ďalšou dvojicou, ktorej sa zajvne moc do toho nechce, ne že mi by sme sa do toho hrnuli, ešte keď vidime, že skúsenejším (minimálne z reči) sa do toho nechce. 

Kým sa vychystáme tak prichádza ďalšia trojica čo liezla spodný ľad a majú v pláne pokračovať až na Slavkovský štít. Pýtajú sa či sa môžu predbehnúť. Ja bez váhania súhlasím , veď ja neviem či sa mi do toho vlastne chce ísť. Jak nás tam vidia, tak nám ponúknu že posledný zoberie naše laná do štandu a že si to dáme na tope. Spadne mi kameň zo srdca, že to nemusím ťahať a zase bez váhania súhlasím, to sme ešte netušili, že to lano tam ozaj priviaže na fix. Ale čo už lepšie fix, ako to ťahať. Tak som sa pustil do búchania do ľadu, nejakým zvláštnym spôsobom som sa istil za asistencie Mikiho pod ľadom (konkrétnejšie dal som si normálne istítko ktoré som si posúval s tým že keby padnem tak Miki mi bude robiť brzdu, teda kotvu). Hore to previažem normálne na top a ešte jedna partia by chcela top, tak mi pošlú lano hore a spravím aj im top. Tak sa trošku povozíme a ideme preč statočne vyfúkaní a vymrznutí. Bolo to super na prvý samostatný ľad. A prvý ľad tejto sezóny. Už sa neviem dočkať na ten ďalší (ktorý prišiel cobi dup)

Mikiho pohľad:

Prvý ľad bol len glazúra. Niekto tam bol nalezený, tak sme ho obišli. Druhý tiež nebol ideálne vytečený, tak sme radšej poprosili machrov odvedľa, aby nám naviazali top. Naviazali nám ho ako fix! Tak istenie bolo zaujímavejšie. Oťukali sme si trocha cepíny, poskusali mačky, pocítili trocha bolesti v rukách a šli dole.

Deň 2: Restday v Slovenskom Raji

Na druhý deň všetky predpovede počasia hlásili, že ísť do Tatier nie je dobrý nápad. Vietor v nárazoch okolo 40 m/s vyskúšať nepotrebujeme, a tak sa vyberáme na oddychový deň do Slovenského raja. Sima a Lili to tam majú vraj pochodené, tak vyberajú túru a my sa prechádzame, a vychutnávame si medovníčky s punčom od Adama v trochu krajšom prostredí ako doma pred telkou.

Na lúke nájdeme veľa snehu a využívame čas, energiu a motiváciu robiť všetko čo nás napadne. Skupinové foto so snehuliakom, a vraciame sa k autám. Cestou rozoberáme kapitoly z knižky Zabíjanie nemožného a riešime naše názory na alpinizmus, horolezectvo, etiku, morálku a podobné témy, ktoré v knižke opisuje aj Messner (odporúčam(e)).

Deň 3: A nepôjdeme na Gerlach?

Tretí deň je pondelok, čo znamená, že Sima R. je oficiálne v práci. A keďže oficálne v práci pri aktuálnej situácií nehovorí, kde sa človek nachádza, otvára notebook v Tatranskej Polianke a dúfa, že my sa niekam vyberieme, aby sme ju nechali v kľude pracovať.

Už v aute smerom z Raja sme sa dohodli, že by sme sa mohli skúsiť pozrieť na Gerlach. Viacerí z nás tam už viackrát boli, a tak zvažujeme podmienky, oblačnosť a hlavne sneženie, ktoré je podľa predpovede na pláne celú noc. Uvidíme, prídeme a zhodnotíme. Povedali sme si, a tak balíme o trochu viac vybavenia ako do Slovenského Raja a nastupujeme priamo z ubytovania smerom k Sliezskemu domu.

Už po prvej hodinke šľapania je nám jasné, že snehu napadlo oveľa viac, ako by sa nám páčilo vidieť v Batizovskej próbe, a tak po čajíku a koláčoch na Sliezskom dome rušíme nápad Gerlachu a ideme domov. Sima na home office nie je úplne nadšená ale po druhých raňajkách aj tak väčšina z nás padá do postele a dospáva skoré vstávanie.

Vrcholovka na Sliezskom dome

Po Siminej práci sa väčšina vyberie aspoň poťapkať na zjazdovku do Lomnice a večer sa zastavíme podľa pravidiel na AGčkach, keby sme chceli ísť jeden deň aj lyžovať na zjazdovku.

Výhľady aspoň cestou naspäť

Deň 4: Oddychový deň na zjazdovke? Ako pre koho!

Pôjdeme sa lyžovať! Keď už máme tie testy. Dohodnúť sa kam, kedy, kto a prečo zaberie o trochu viac času ako zvyčajne, ale aj tak sa nám podarí o 9tej už kupovať skipasy v Lomnici. Brogy čaruje v automatoch so sezónkou, a vybavuje zľavy aj pre nás ostatných.

Zvyšok dňa trávime na zjazdovke. Otvorená je iba po Čučoriedky, čo nelyžiarom (a.k.a mne) veľmi vyhovuje a striedavo bojujem so snehom, ľadom, vetrom alebo lyžami. Niekedy sa to naučiť asi treba.

Na pár sekúnd sme videli aj Lomničák!

Deň 5: Prvýkrát na ľadoch!

Silvestrovské počasie vyzerá veľmi dobre, a po dvoch „oddychových“ dňoch by sme išli aj na nejakú väčšiu túru. Nakoniec sa ale chytáme možnosti skúsiť liezť ľady pod velením Mikiho s Brogym. Tí už minulý rok liezli nejaké ľady na tope, a Brogy aj raz ťahal, takže sa svojími skúsenosťami (oproti ostatným zúčastneným) kvalifikovali na vedúcich túry.

Zvyšku skupiny povedali čo, ako a kedy, a ráno môžeme vyraziť. Plánom je ísť na Veverkov ľad, a mrznúť pod ním, pokým si všetci nevyskúšame, aký je to pocit.

Prichádzame pod ľad. Brogy zhodnocuje podmienky – Ľad vraj nevyzerá najlepšie a miestami by sa pod ním dalo sprchovať. Nájde teda vhodnú časť ľadu, kde (podľa jeho slov) sprchu vypli a naväzuje sa na dvojičky.

Expedícia pod Veverkáčom

Kým Brogy vytiahne ľad, my vyťahujeme všetky vrstvy z batohu, koláče a čaj (presné zloženie čaju pozná len Miki a Adam, no pod ľadom zahrial výborne). Miki istí, a my ostatní fotíme a tešíme sa na nový zážitok zo zimných Tatier. Na top rope sa vystriedame všetci, a aj keď samotné lezenie netrvalo až tak dlho, zážitok z prvých ľadov máme na celý deň. Na tú bolesť v rukách po dolezení proste človek tak skoro nezabudne, čo ale nemení nič na fakte, že by sme do toho všetci išli zas. Okolo 14:00 balíme veci a premrznutí ale spokojní sa presúvame naspať do Base campu.

Brogy na prvom konci

Najesť sa, vybaliť veci a dať si power nap pred Silvestrovským večerom – to je plán a tak aj bolo. Ďalší deň hlásia asi najkrajšie počasie z celého týždňa, no vnímam, že zohnať parťáka na túru po silvestrovskej noci môže mať isté komplikácie.

Deň 6: Prvá túra nového roku!

Aj tak bolo, no aj napriek tomu vychádza úderná trojica v zložení Sima, Miki a ja smerom na Sliezsky dom. Zase? Áno, tentokrát sme ale Gerlach nechali na pokoji, a rozhodli sa poťapkať po značke smerom k Poľskému hrebeňu. Vyrážame o 8:30, takže uvidíme, kam stihneme prísť, ale počasie v tento deň stojí za to, aj keby sme sa boli prejsť na Hrebienok. Modrá obloha, slnko, bezvetrie, a ja si vravím, že to vôbec nie je zlý začiatok roka.

Novoročné gýčové panoramata Velickej doliny

Prešľapaný chodník končí nad Večným dažďom (pod ktorým sme dávali helmy kvôli padajúcim cencúľom!) a my si razíme cestu ďalej. Nakoniec sa nám podarí vyjsť až a Východnú Vysokú a užívať si panoramata prázdnych Tatier.

Kráčanie popri Gerlachu inšpirovalo aj zopár pamätných konverzácií:
Dada (zastaví a fotí lebo veď, panormata): „Och, ten Gerlach“.
Miki: „No choď už! Gerlachuj!
Dada: „Ty si Gerlachuj!
Miki: „Ja Gerlachujem, ty Gerlachuješ…!
Dada: „Ja Rysujem, ty Rysuješ…!
Miki: „Jasné, a ja Veverka… (spomienka na ľady)

Sima na vrchole Východnej Vysokej

Vláda od nového roku schválila nejaký nový lockdown, takže to vyzerá, že si treba užiť počasie kým sme ešte mimo domáceho okresu. Vycestovať totiž za jeho hranice má byť v najbližších troch týždňoch zakázané.

Deň 7: Ľadové štíty, pokus prvý (no nie posledný!)

Zregenerovaní silvestrujúci a rozbití turisti z Východnej Vysokej dali hlavy dohromady a po nekonečnej diskusií (ako každý večer) sa vyberáme smerom k Ľadovým štítom v zložení Adam, Sima, Miki, Brogy a ja. Vetrík, ktorý nám sťažuje cestu už cestou hore malým hangom nám naznačuje, že by sme mohli prehodnotiť cieľ túry.

Východ slnka na ceste do Malej Studenej doliny

Pri prehodnocovaní si teda objednávame guláš, dvoje palacinky, buchty, čaj, čokolády a kávy, a prehodnotíme, že poďme pozrieť aspoň k Priečnemu sedlu.

Adam vedie vážnu diskusiu o ďalších krokoch v rámci túry…

Nie že by bolo nejak pekne, alebo dobré podmienky, ale rozhodneme sa vyhrabať reťaze a prebrodiť sa snehom až do Veľkej Studenej doliny.

Vrcholovka v Priečnom sedle (+ fotograf Miki)

Dole Studenou dolinou ucítia niektorí aj studený potok v topánkach a touto túrou uzatvárame naše silvestrovské pôsobenie v Tatrách.

Postupne nás ťahajú domov pracovné povinnosti, a tak upratujeme base camp a lúčime sa s Tatrami na tentokrát. Po týždni v Tatranskej Polianke každému z nás dobre padol jeden dlhý spánok, no ak by sa dalo zostať o týždeň dlhšie, neváhali by sme. A tak plánujeme ďalšie túry, refreshujeme SHMÚ, hzs.sk, beháme, zhybujeme, hangboardujeme a tešíme sa a ďalšie výlety za hranice okresu.

Text: Dada, Brogy, Miki

Zúčastnení: Adam, Brogy, Dada, Lili, Lukáš, Miki, Sima

Silvester 2020 za hranicami okresu
Tagy:                

Pridaj komentár