Každoročne vydarená akcia posledného septembrového víkendu. Minulý rok neorganizovaná kvôli pandémii, tento rok o to silnejšia.
Poznáte čaro Kalamárky. Je to kúzelné miesto, stvorené pre lezcov. Kde inde organizovať lezeckú súťaž ak nie tu? Tento rok to bolo už desiaty krát, ale história pretekania na Kalamárke, siaha niekde do konca 70tych rokov, kedy si prvé Slovenské lezecké preteky niesli názov Malokarpatský paroh. Ale poďme späť…
Je piatok. Posledný septembrový víkend na dosah. Dlho očakávaný deň, pretože vtedy sa chodí na KalamárKAP. Spomínam na predchádzajúce ročníky a smejem sa. 2x 2. miesto v zmiešaných dvojiciach. Vždy si hovorím že aspoň 2x pred akciou pôjdem behať. Vždy si hovorím že v piatok pôjdem spať triezvy a medzi prvými. Ako sa hovorí, história sa opakuje. Hovorím si to aj po tomto ročníku a smejem sa sám na sebe.
Na chate nás víta tradičná zostava. Pivo čapujú skôr ako sa pozdravíme. Horí ohník, Pišta hrá na gitare, všetko ako má byť. O polnoci si umývame zuby pri aute a sme prekvapení že je tak málo a my ideme spať. V tom príde môj parťák ako traja králi na zlatom koči v jednej osobe. On síce prišiel na svojom ducktapom olepenom aute a namiesto zlata, kadidla a mirhy, doniesol… pálenku.
Plán zase nevyšiel, sedíme pri ohníku neviem do kedy a ranný beh nám všetkým robí vrásky.
Ráno sa čudujeme že tá kombinácia piatich druhov alkoholu s nami nič nespravila. Asi to bude septembrom. Lebo september je tréningový mesiac. Každovíkendové lezecké akcie vytrénujú aj neskúsených nepičov čo naša partia o sebe povedať nemôže.
Pri raňajkách sme opatrní, s Peťkou už máme skúsenosti že to netreba prehnať. A zrazu ani neviem ako, sme naspäť na chate. Síce trochu zadýchaní, spotení a na umretie, ale beh máme za sebou. A prekvapivo úspešne! 6te a 19te miesto. Baby neviem ako dobehli, opýtajte sa ich. Ideme liezť. Konečne. Naše pľúca nám po ceste na Dolné dávajú najavo že ich máme a to je dobre. Po prelezení nebratislavského Múriku Hašuľa pociťovala Antigravitáciu pri prelezení Morálovky s Jedným okom po tom čo si šľahla LSD s Makkým I a pritom hrala Pantomímu so Zajom. Bola Šťastná ako blázon keď preliezla Fantasmorgánu Dračou cestou s Karabínou zhora si Odkvokla na 10 minút a potom sme išli na kofolu. Po rýchlom reste, nastal presun na Horné a s novými silami sme preliezali osmičku za osmičkou a jednu päťku za Peťkou. Po strete s konkurenciou nám zovrelo konečníky a tak sme zapli všetky sily, lebo ani domáci chalani nezaháľali. Videli sme prelezy Belicovej (9), Lega (8), Babylonu (8) a iných práskov.
Neviem akým zázrakom som nevypadol pri Pečení psa ale stálo ma to také bandy, že aj Skutočnosť ma oddelila od skaly. Čas sa krátil a zatiaľ sa nám darilo preliezať obom s jedným pytlíkom. Táto veta je čudná, ale kto vie, pochopí. Však Rozruch? 😀
16:40 a každému chýbajú 2 cesty aby sme spolu mali 50. Stretáme Domču s Petrou, obidve šťastné a zničené. To je zaujímavý jav, ktorý badám pri lezcoch. Čím dlhšie im lezenie trvá, tým sú samozrejme zničenejší ale paradoxne aj šťastnejší. Po 7 hodinách sme boli tak šťastní, že si neviem predstaviť aké by to bolo po 24. A tak si spomínam na Peťka a Náčelníka a ich rekordy na Kalamárke. Museli umierať od šťastia.
Babám dávame hárok kým ideme 25tu cestu. Zohraní, šetríme každú sekundu a pred očami máme ten vysnívaný mok. Veríme že na to ambiciózne 3. miesto nám to vydá.
Skončili sme prví!! Petra už tretí krát obhájila druhé miesto. A aby sa nám nemálilo vyhrali sme aj v Tombole a Adam ma o pár stotín tromfol v naväzovaní sa naslepo. Preto po zistení že keby sme dali každý o 1 cestu viac by sme vyhrali aj zberačov, nám až tak ľúto nebolo.
A potom začala oslava výhry, narodenín, neosláveného, neoslavovaného ale hlavne výborná zábava ako sa na lezeckú akciu patrí. Tú opisovať nebudem, to treba zažiť. Ráno nič, tak sme išli znovu liezť a bol to jeden z najkrajších víkendov roka. Preto sa chcem poďakovať Jožkovi Sklenárovi a chalanom za organizáciu, za ceny (vyhrali sme lano, pivo, ponožky, marvy, kondómy…), ďakujem aj všetkým ktorí prišli, pretože bez nich by to nebolo ono a hlavne Adamovi, mojej lezeckej frajerke. Tak zase o rok, dúfam.