Príbeh očami Dady so vsuvkami opisu situácie podľa Peti

Nedeľa: Po niekoľkých víkendoch v Tatrách s radosťou pozorujem, ako sa predpoveď na ďalší víkend kazí.

Pondelok: Píše mi Peťa, či nepôjdeme liezť na víkend. Pozerám počasie a vidím, že sa naozaj sneženie posúva na neskôr. Ani neviem či sa mám smiať alebo plakať. Asi sa tešiť.

Utorok: Dohadujeme sa, že sa dohodneme v stredu.

Streda: Dohadujeme sa, že teda ideme.

Zopár komplikácií s logistikou, ako to už býva, ale naozaj v piatok po práci rýchlo hádžem veci do ruksaku. Počasie sa umúdrilo – na piatok trošku sneženia a vietor v noci, v sobotu hnusný vietor, ale bude ustávať a v nedeľu bezvetrie a teplo. Ide sa!

Peťa: Od pondelka zháňam parťáka do Tatier. Veľa možností nemám. V hre zostali Miki a Dada. Chvílu sa dohadujem s Mikim, chvíľu s Dadou. Miki Dada, Dada, Miki. Nakoniec pôjdem sama.  Tento ťažký kvíz nakoniec Miki vzdal.

Sadám do auta, a mierim do Bytče. Tam necháme moju zelenú formulku a presunieme sa ďalej pod Tatry. Vystupujem z auta v Bytči, prehadzujem veci k Peti a už sa rútime ďalej.

„Tak čo Peti, čo si vybrala na zajtra?“ pýtam sa, lebo viem, že na nedeľu pokukuje po nejakých žľaboch smerom na Kôpky.

„Pôjdeme taký žľab, do Baštového sedla“ začína predstavenie cesty. „To nemá veľa prelezov, väčšinou to ľudia nedolezú, lebo tam hore je taká snehová čapica, a to sa potom nedá prebiť“ pokračuje Peťa a ja znovu neviem, či sa mám smiať, alebo plakať. Alebo tešiť.

Pokračujeme do Novej Lesnej, kde nám Petina mamina balí veľa jedla na cestu. Peťa sa ju snaží ukľudniť a povedať, že už máme jedla dosť: „Mami, stačí nám. Veď máme dosť jedla, neboj. Neumrieme…od hladu“ dodá a ja neviem, či sa mám smiať alebo plakať po tretíkrát.

Na Popradské pleso prichádzame okolo 21:30, pobalíme sa, nadviažeme prvý kontakt so spolubývajúcimi na izbe a ideme spať.

Sobota – Baštové sedlo

Po budíčku, raňajkách, káve na Majlátke a kúsok Toma a Jerryho už šľapeme dolinou. Na vrcholoch má fúkať až okolo 35m/s, ale v doline to je prekvapivo ok. Bezvetrie vyzerá inak, ale nesťažujeme sa.

Nástup v Satanovej dolinke a nechutné azúro

Po odbočke do Satanovej dolinky, oblečení vrstiev navyše, sedákov, mačiek, cepínov, rukavíc a bufiek sa blížime pod žľab.

Petra mi z nástupu spravila luxusné schodisko!

Pozerám nad seba do úzkeho priestoru, a ani neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Vyzerá krásne, ale fakt neviem ako sa tam plánujeme dostať. Strmý sneh pokračuje úzkym priestorom medzi skalou s kúskami vyľadnených kolmejších prahov. Záver žľabu, a obávanú čapicu nevidíme. Treba ísť pozrieť vyššie.

Nástup pod žľab. Strmo a tvrdo, paráda.

Naviažeme sa, a ja dupem do sypkého snehu, aby som stála vedľa štandu a nie sedela v slučke na hrotíku. Petra nalieza a ja začínam klasický pohyb na štande. Krúžim, dupem, fučím, búcham… vyrábam teplo. Petra zatiaľ lezie. Prebíja zopár prahov a už vidím ako majstruje štand.

„Taký zimný“ skonštatuje Peťa, keď doleziem prvú dĺžku, ale mne sa skobka, čok aj slučka pozdávajú, veď to sú normálne tri body!

Dolez na štand

Druhá dĺžka ponúka kombinácie viacerých možností lezenia a málo možností istenia. Petra kombináciu zvládla a je rad na mne. Bojujem v žľabe, kde sa jedným ramenom dotýkam jednej steny a druhým druhej, tak sa aspoň nebojím, že vypadnem. Doplazím sa na štand, a užívam si pocit teplej krvi v zmrznutých prstoch. Jedna z tých krás zimného lezenia.

„Ten štand je strašný, ani sa naňho nepozeraj“ prebúdza ma z môjho vnútorného monológu o bolesti v rukách Peťa. Porušujem povel a pozerám na štand – vidím skobku a čok. „Skobku som rukou vytiahla a zastrčila lepšie, a čok mi tiež vypadával“ ozrejmí mi situáciu Peťa, a ako si môžete domyslieť, ja som znovu nevedela, či sa mám smiať alebo plakať. Každopádne som rada, že som pri lezení dĺžky tieto detaily nevedela.

Posledná dĺžka v snehu

Posledná dĺžka by okrem dupania snehovým žľabom bola úplne nudná, a tak mi ju Petra obzvláštnila tým, že zakladala istenia „na dlhú ruku, nad hlavou“. V preklade to znamenalo, že k tomu, aby som ich ja na dlhú ruku vytiahla mi chýbalo asi 20cm, takže som si bouldrovala po stenách žľabu. Spomínaná snehová čapica sa nekonala a tak pokračujeme burtálnymi firnami až do sedla.

Radosť v Baštovom sedle

Myslím na Petru, ktorá ma istí, a určite na ňu fučí ten strašný vietor, od ktorého nás celý deň chránila Hlinská veža. Prídem za Petrou, ktorá sa vyhrieva na slniečku z Mlynickej doliny, a rozhodujeme sa pre zostup ňou, smerom na Štrbské a potom vyťapkať naspať (po posilnení v stánkoch, samozrejme). Za zmienku stojí aj technicky najnáročnejší úsek na trase, keď sme sa po odbočke z asfaltky na Majlátku striedavo snažili udržať zábradlia alebo sa neskotúľať až k plesu.

Panoramata pri zostupe

Večer trávime s našimi spolubývajúcimi pri večeri na Majlátke. Petra je rada že má parťákov, ktorí zvládnu k večeri viac, ako jedno pivo, a spolu preberáme, ako sa volal pán čo lovil kamzíkov, či to bol Bajaja, Hohen Lohe alebo Rincincin (správna odpoveď je iba jeden z týchto).

Ani nevieme ako, schyľuje sa k polnoci a my sa pomaly ukladáme do postele. Zničení, najedení a spokojní s priebehom večera.

Peťa: Dada stúpa s miernym odstupom za mnou vysmiata jak lečo. 180 metrový žľab je celý vysnežený a v druhej polovici dosť úzky. Až po toto miesto vystúpame po firne bez lana. Dve krátke dĺžky s niekoľkými snehovo-ľadovými prahmi, jeden erárny štand, inak nič moc a záver opäť firn až do sedla. Podmienky jak cumeľ. Žľab v najužšom mieste pripomínal komín vyliaty snehom tvrdým jak betón.

Nedeľa – Kôpky

Na nedeľu mala Peťa pripravený plán lezenia na Malú Kôpku z Mengusovskej doliny. Žľab sme vybrali metódou „pozrime sa do tohto, vyzerá pekne“, a ja som sa rozhodla veriť Petriným skúsenostiam a naviazať sa na druhý koniec lana.

Masív Kôpok a náš žľab (začínajúci širším ľadom)

Prvá dĺžka ľadík, a ďalej mixy ktoré ideme súčasne. Sem tam ma Petra doberie, keď jej dôjde materiál, alebo keď sa terén podobá na kolmejšie prahy. Po chvíľke sa odvezujeme, a veríme, že na vrchol to už nemôže byť dlho.

Prvá dlžka

Po hodine dupania strmým snehovým žľabom už naozaj dúfame, že tam čoskoro budeme. „Zdĺhavý a namáhavý postup, tak to bude v Puškášovi“ vymýšľa sprievodcu Petra.

Peťa: Úvod nás čaká asi 30 metrov trojkový ľad. Najhoršie bolo zas šróbovanie do ľadu. Potom čoraz širší žľab ešte s jedným ľadovým prahom. A nekonečné únavné dupanie. Nebyť pod nohami  firn, tak prídeme o rozum

Peti došiel materiál a tak štanduje

O 12:07 sedíme na hrebeni Kôpok, kocháme sa panoramatami, a užívame si výhľady na Vysokú a Dračiu dolinku. „Už len po hrebeni a zostup z Veľkej Kôpky“ myslíme si. „Do hodinky sme tam“ myslíme si tiež. A začneme postupovať po hrebeni.

Mysleli sme si, už sme vyhrali…

Hrebeň nie úplne spĺňa očakávania. Je dlhší, ako sme čakali, rozbitejší ako sme čakali, skalnatejší ako sme čakali a tiež celkovo ťažší ako sme čakali. Rozhodli sme sa ale bojovať a tak po nejakom tom drytoole, dvoch zlaňákoch, brodení sa snehom a 2.5 hodinách konečne začíname zostup. „Vy***aný alpinizmus“ zaznelo pri zlaňákoch, keď sme sa snažili koordinovať pohyb rúk, cepínov, šróbov na sedáku a lana.

Peťa: Je niečo po dvanástej, no pred nami celý hrebeň. A ten nám dal zabrať. Ostrý exponovaný hrebeň s nepríjemným vyliezaním a zliezaním. Lano sme vytiahli len na zlaňáky, jeden vzdušný a  jeden iba o skalu. Tento krát je to náročnejšie ako som očakávala. Traverz v sypkom snehu nad zrázom západnej steny ma skoro dorazil. Dada je pomalšia, ale ide. Stále vysmiata jak lečo. Buď je tak v pohode, alebo jej už ten úsmev primrzol od zimy.

Vzdušný zlaňák!

O 15:30 už zostupujeme na prešľapaný chodník vedúci z Rysov. Pri plesách zo seba zhodíme matroš, dopijeme čaj, doplníme zásoby cukru (teda aspoň ja, Peťa je vpohode s polovicou Horalky na dve víkendové túry, zásoby dopĺňa až večer) a dupkáme na chatu.

Na zostupe, sedlo Váha a Chata pod Rysmi

Na chatu prichádzame okolo 16:45, za posledného svetla. Kochám sa výhľadmi a obzeráme si znovu žľab, ktorým sme sa trepali hore. „Zdĺhavý a namáhavý“ smejeme sa s Peťou a užívame si endorfíny a úľavu po celom dni.

Rýchla obedovečera, presun na klzisko, kde parkujú autá na Popradskom, a už len došoférovať domov. Okolo polnoci si píšem s Peťou – obe doma, obe zničené a obe spokojné, pripravené cez týždeň učiť deti matematiku a cez nejaký ďalší víkend, znovu trochu vymrznúť a otupiť hroty na cepínoch a mačkách.

Text a foto: Peťa a Dada

Januárová podmienka vol. 2
Tagy:                            

Pridaj komentár