fbpx

„Čas, ktorý si venoval svojej ruži, robí tvoju ružu takou dôležitou“ -Antoine de Saint-Exupéry. A skalné ruže najprv rastú v tvojich snoch, polievaš ich myšlienkami, strachom aj nádejou. Až raz vyrastú a v tvojich snoch im začína byť tesno. Si pripravený ich presadiť do reality aj keď sa možno popicháš na ich tŕňoch.A možno to je úplne inak a ráno ťa chladná tatranská žula privedie späť do reality..Ale určite sme to my, čo dávame svojim snom význam, hodnotu aj keď niekedy nevieme prečo snívame práve tento konkrétny..Možno len človek hľadá to svoje vlastné naplnenie.

Preto sa po desiatich mesiacoch https://hkfriends.sk/?p=7948 v polovici júna znovu začítam do Malého princa. Do prvej dĺžky radí autor dobre sa rozcvičiť a tak si najprv s Helmutom ideme trochu rozhýbať už nie najmladšie kosti do vedľajšej cesty „Bič plieska na konci (VI+UIAA)“. V poslednej famóznej dĺžke sme si kosti trochu rozhýbali, i keď nevyhriali lebo na polku júna je celkom chladno a na hrebeni Malého Ganku celkom pofukuje.

v polovici záverečnej 40m špárky

Rýchlo teda zlaňujeme pod stenu a po krátkej pauze cez snehové pole začínam opäť čítať prvú kapitolu „Malého princa“ (IX- UIAA). Nástup cez snehové pole, zelený camalot, predskalie a cvakám prvý nit na začiatku previsnutej stienky. Chvíľku sa rozpamätávam na soft, naliezam, ale zle trafiam pravú nohu… Celkom poctivých 8-.Odviažem sa , stiahnem lano a za pár minút dávam ďalší pokus. Tentoraz všetko ide ako má, soft aj po roku funguje a plynule čítam vetu za vetou, krok za krokom, míňam druhý nit a druhá polovica dĺžky je už len pohodová odmena v pekne tvarovanej skale. Helmut sa rozhodol liezť štýlom AP (ako pustí) a tak za pár minút sa stretáme na štande a púšťa sa do druhej kapitoly, ktorá predstavuje klasické platňové lezenie aj po vlastnom niekde kolo 6. V tretej celkom dlhšej kapitole (7-) si prečítate životne pravdy: “ kto nemá v nohách, rukami to nezachráni“, „matematika pozná aj iracionálne čísla“, alebo „nie všetko je chyt, čo sa blyští“.

začítaný do tretej kapitoly

Vietor ustal, slniečko sa usmieva tak akurát a tak aj čítanie sa stáva príjemnejším. Dej vrcholí v kapitole č.4 (9-), kde miesto ovečky Malý princ poprosí :“ Nakresli mi stupy..“. Druhým pokusom na PP preliezam kľúčový kútik ako aj zvyšnú časť dĺžky a záver knihy je už len príjemným popoliezaním na hranu hrebeňa.

na konci knihy

Z hrebeňa mi ešte zrak skĺzne na sever, kde venujem pár tichých pohľadov mojej Galérke, zakývam Malému princovi na rozlúčku a hoci unášanie sa večernými vibráciami je príjemné, chuť na pivo nás ťahá dole do doliny…

PS (viac foto z cesty je v reporte z minulého roka)

Po stopách od Exupéryho II
Tagy:                        

Pridaj komentár