Tak ja vam to teda poviem, ako to bolo. Lebo dobre nam bolo. Začnime pekne po poriadku a od začiatku. 

Adam Oleš zháňa ľudí na lezenie, že bookol nejaký apartmán v Chorvátsku. Už ani neviem ako a sedíme v aute smer Hvar. Adam, Feky, Andy a hlavný maskot Jinn išli už v piatok. Druhá várka sa vydáva na cestu v sobotu – ja, Miki a Orty (čiže Frederika; a to prečo Orty, hmm čítaj ďalej a možno sa dozvieš, alebo aj nie). Mikimu sme museli trošku dohovoriť vo štvrtok ráno na tréningu vo Vertigu, aby šiel s nami. Teda, ako by povedal Adam Levrinc, “poď s náma, budeš máma”. A tak sa nám ho nežne a nenápadne podarilo ukecať, že ešte v piatok sme si neboli istí, či vlastne ide. To vám ale asi nemusím opakovať, že teda nakoniec išiel. 

Maskot Jinn

Aj keď v aute sme si ho moc nevšimli, keďže ako to on zvykne, tak v aute rád spáva. Občas sa zobudil, niečo zabručal, že by sa chcel rozprávať a už aj pokračoval v spánku. Šak čo, proti vetru ešte žiaden dišputát z neba nespadol. Respektíve ho to rozprávanie tak unavilo alebo nebavilo.

Na maďarsko-chorvátskej hranici nám Miki takmer ušiel, no našťastie sme mali jeho občanský průkaz, tak sa nás držal.

Mikiho snaha o útek

Celú cestu do Chorvátska tak trošku snívam, jak si každé ráno dáme na raňajky čerstvý burek z pekarice. Až mi slinka tiekla. A samozrejme, že okrem snívania o bureku sme si užívali aj skvostnú muzičku. Kto nás pozná, tak si vie predstaviť. Kto nie, nech je len rád, lebo keď to spozná, tak mu to zmení život na nepoznanie. Ani jeho playlist na Spotify už nebude nikdy ako predtým.

Blížime sa k príchodu do Drveníka, teda nie, najprv na Makarskú. Aj keď vraj to tam býva preľudnené, tak sa nám tam moc nechcelo. Veď traja asociáli, čo vám budem rozprávať. Začína trošku reality check, teda aspoň pre mňa určite. Chorvátsko som mimo sezónu ešte nevidel. Tam zdochol pes, ale nie Jinn. Polovica krčiem zavretá a tá druhá polovica prázdna. Neberte toto prosím ako sťažnosť, to je čisté konštatovanie. Dôležité na tom bolo, že si bolo kam sadnúť a najesť sa.

Ešte stíhame obchod. Feky si prosil banány, škoda, že nešpecifikoval aké. Tak sme mu kúpili banány v čokoláde. Spravili sme si malý nákup, aby bolo čo na raňajky a ďalší deň niečo malé pod zub pod skalou. 

Naspäť k tomu Drveníku. Tam by mala prísť nejaká lodička, čo nás zoberie za velikú vodu na ostrov menom Hvar. 

Nie, táto lodička to nie je. Tu sme nevedeli dostať auto na palubu.

KO-NE-ČNE. Asi po troch dňoch cesty prichádzame na Hvar. Dobre, bolo to len 14 hodín, ale už nám to prišlo nekonečne dlho. Aj keď prichádzame ešte dnes (rozumej minútu pred polnocou), tak uvítací výbor robí už len posledný mohykán Adam. Nám sa ale ešte nechce spať, lebo je vonku ešte tma, a tak si predsa dáme jedno pivo.

A kto pozná vetu “ideme na jedno pivo”, tak vie ako to pokračovalo. Kto nie, tak sme si dali jedno pivo. A plánujeme čo zajtra, že sa chceme vyspať a volíme ležérny štart. 

Nedeľa

Ležérny štart sa nepodaril. Všetci sme celkom skoro hore, teda určite skôr, ako sme chceli. Ale veď nevadí, aspoň niečo polezieme. Veď preto sme sem šli, nie? Na raňajky samozrejme ten vysnívaný burek nebude. Jak som už spomínal, v celom Chorvátsku zdochol pes, a teda načo by bola otvorená pekáreň. To by sme asi chceli veľa. Nevadí, kaša či müsli bude stačiť. No ani potom mi to moc nemyslí.

Aj keď v nedeli se nedělá, tak už se šlápe ku skále. Ideme do Cliffbase, cez malebný prístup pozdĺž mora. Prekračujeme zo skaly na skalu za čerstvo vychádzajúceho slnka. Upierame pohľady na trblietajúce sa lúče na sklenenej hladine mora. Prechádzame za roh a sme ohúrení majestátnosťou skalných útvarov, ku ktorým sa pomaličky ale isto blížime po nábreží. Slovami klasika, no prostě k posrání.

Prichádzame pod skalu a Adam nás zasvätí do oblasti. Veď on je už veľký znalec, bol tu včera, tak on vie ako to tam chodí, nie ako tieto tri nove jelitá, čo si musia držať sánku, aby si ju neodrali o zem.

Prebieha nejaká debata o tom, čo a ako sa bude liezť. Já slyším, ale zjavne nerozumím. Úplne typické. Vraj sme sa dohodli, že leziem len prvú polovicu ciest, lebo inak to má 40 metrov. Nooo, keďže som zase raz nepočúval, tak som to potiahol až hore a zase raz som bol za vola. Našťastie som si na to zvykol, tak mi to nevadí a keď mi Miki nadáva, tak ja síce opäť slyším, ale nerozumím. 

Čo mi trošku vadilo, boli tie bandasky, čo som so sebou vliekol hore, ale sťažovať som sa nemohol, veď som nepočúval.

Večer nás zo steny zláka vidina prímorskej krčmičky so šumom mora v pozadí a orosené pivko na stole. No nič z toho sa tak skoro nesplní. Treba ísť na výlet do inej dediny a potom ešte do ďalšej. Tak hľadáme, kde by sme sa vedeli najesť, lebo sme nejako nerátali s tým, že všetky malebné krčmičky budú zatvorené. A tak sme sa ocitli na opačnej strane Hvaru, cca 45 minút jazdy ďalej, v mestečku Jelša. Ani tu nebolo také jednoduché nájsť si tú krčmičku, no podarilo sa. Cestou naspäť sme radšej trafili aj supermarket, nech nepohynieme od hladu. 

Zásoby nakúpené a hurá domov.

Pondelok

Zmena útočného plánu. A plán znie jasne. Ráno vstať, rýchlo poliezť, kým slniečko nespraví zo skaly grilovaciu platňu. Nieže by sme mali čosi proti grilovaniu, to vôbec nie. Len už sme boli trošku predgrilovaní z predošlého dňa.

Na obed sme zvolili útek do tieňa a začala sa veľká hra Unstable Unicorns. V mene tejto hry sa niesol už aj zvyšok výletu. Orty nás už mala asi plné zuby a radšej sa hrala niečo na počítači, ako s nami. Vraj pracovala. Úprimne, ani sa jej nečudujem. 

Po takomto odpočinku sa nám síce už moc nechcelo liezť, ale predsa sme našli ešte nejakú chuť a šlo sa na vec.

Na záver dňa tu bola ešte nejaká požiadavka na TR do jednej 35m cesty, tak šup-šup preteky so slnkom, nech to nelezieme po tme. Orty nalieza akurát jak slnko zapadá a užíva si krásnu cestu Monana 6a, s poslednými lúčmi zapadajúceho slnka. 

Večer sme boli neskutočne hladní, a tak sa Miki pasoval do role šéfkuchára a už dirigoval. V kuchyni to lietalo hlava-nehlava, hrniec, varecha, nože, kurací cecek, šalát, no proste všetko – jak v michelinskej reštaurácii. Určite si to viete predstaviť, Gordon Ramsay má proste konkurenta. Taký šéfkuchár vás dá hneď do laty. Trošku sa nám ale nepodarilo odhadnúť množstvo, hups. Žiadne obavy, nikto neostal hladný, len sme mali čo jesť aj na ďalší deň. A veru ani v ten deň nikto neostal hladný. Viete ako, Miki si asi myslel, že všetci sú takí pažraví ako ja. 

Taký malý

Utorok (rest day)

Neviem kde, kedy, ako alebo kto vymyslel toto pomenovanie. Ešte nikdy som tak intenzívne netejpoval prsty. Nechcelo sa nám mrhať dňom, tak že ideme aspoň na prieskum na severnú stranu ostrova. 

Adam, ako veľký znalec, nám už od cesty rozpráva kde sú aké cesty, aj napriek tomu, že ešte ani poriadne netušíme kde je ten sektor. Ale aspoň niekto si poctivo číta sprievodcu. Skúšame využiť jeho nesmiernu znalosť čítania sprievodcov a vyzvedáme cestou hore či nám nepovie aj betu, ale vraj nie, že nám nepokazí OS. Je to kamarát a on vie, že to sa predsa nepatri. 

Prídeme pod skalu, zložíme sa, najeme sa, lebo veď obed musí byť. Spravíme si kávu, veď čo by to bol za deň bez poobednej kávy. No toto neznie tak zle, aj by som tomu uveril, že to bude rest day. Ale človek nestihne ani kávu dopiť a už nalieza do prvej cesty. 

Celkom ľahké 6a si dáme s Mikim. Orty s Adamom majú dnes menšie ambície, a tak sa rozliezajú v niečom ľahšom. Podľa sprievodcu 4c, podľa mrzkej vravy a šťavnatého opisu s Mikim súdime, že sa asi mistr tesař niekde utnul a buď sú v zlej ceste, alebo nejaká chyba tlače v sprievodcovi. Skúsia aj vedľajšiu cestu (4b), no scenár sa opakuje a zase raz mrzká vrava. No toto nebude náhoda. Tak ich posielame do našej rozlezovky, že to bude isto ľahšie. Usúdia, že to tak je. 

Medzičasom sme s Mikim vysedávali dieru v projektíku za 7a, lebo veď prečo nie, keď si chceš oddýchnuť, tak sme nešli síce na kvantitu, ale na kvalitu. Hnusné ostré malé dlhé kroky. Presne čo chceš, ak si chceš dobre oddýchnuť.

Cestu sme nejako dohákovali a aj to si bolo treba oddýchnuť pred dojením ďalšej presky. Skúsime na TR a vravím si, že toto by teda asi nikto z nás nechcel ťahať. Našťastie odchádzame skôr, ako by mi napadlo to ísť ťahať.

Po lezeni bola ešte chuť ísť na cool túru na kultúru do Hvaru. Myslím mesto Hvar na ostrove Hvar, to je vám ale náhoda. Prejdeme sa po nábreží, Miki si nájde nového kamaráta. Zjavne sme ho už nebavili. Snáď si teda dobre pokecali. 

Blago a Miki
Romantické posedenie pri západe slnka

Streda

Ideme sa pozrieť do neďalekej oblasti Wide cave. Je to kúsok, ale fakt že strmo do kopca, tak volíme dopravný prostriedok auto na priblíženie sa. Niekto nakukal v sprievodcovi, že vraj tam ide asfaltka takmer až pod skalu. To nám ale bolo prekvapenie tá asfaltka veru. Ešte v živote som po takej ceste nešoféroval. Serpentíny, ako keby to bol turisticky chodník, trošku širší, že sa tam ledva auto vošlo. Priznám sa vám, nechcel som tam byť. Keď tu zrazu ľudia na ceste. Nebojte sa, boli v poriadku, odišli po vlastných. A kus prekvapení, že čo tu robí auto. To sme vlastne boli aj my, už par serpentín dozadu. Keďže žiadna asfaltka nikam nešla, tak sme len vyhodili veci z auta v jednej širšej serpentíne (to sme až potom zistili, že to bola posledná možnosť na takýto manéver) a šiel som zaparkovať dole, kde sa táto cesta dala nazvať cestou a nie chodníkom. Či rebríkom.

Oddýchnutí po rest day a plní síl na to ideme zvoľna. Veď aby sme sa nezničili hneď v prvej ceste. Tak si dáme ľahučkú cestu na rozlez, čo lákala už z diaľky, pilierik, a hneď vedľa nám padla do oka krásna cesta za 6c alebo 6c+. No a neni to jedno, veď to je len obtiažnosť a sedieť sa dá aj v 4c. Bola to taká silová špára, to ja môžem, to mi pán doktor predpísali.

Ešte v utorok večer, keď sme pozerali sprievodcu, tak že tam sú aj nejaké dvojdĺžky. No môj prvý nápad bol natiahnuť tie dve dĺžky naraz, veď máme 80m lano, to pôjde tak akurát. Vtipkujeme ako sa bude tam hore cvakať lano. Nebudem prezrádzať, treba si to skúsiť, bolo to veľmi zaujímavé.

Jasné, že Mikiho netreba presviedčať na blbosti a už sme počítali expresky. 20 presiek, to na 75m cestu musí stačiť. Veď to vychádza – 3.75 metrové odlezy, to je v poriadku. Ale zoberme ešte dve do rezervy, keby je niečo hustejšie odistené.

Cca 10m do štandu na sedáku prepočítavam presky a zisťujem, že som to asi niekde zle spočítal a ak chceme všetko cvaknúť, tak bude málo presiek. Do jedného borháku odložím slučku a do druhého odrbávak (taká dlhá pevná expreska – keď je človek maličký, tak si pomôže) a prichádzam na štand bez nich. Krásna cesta, Miki asi aj úpal chytil, aj si pospal, veď to on môže, to zase jemu pán doktor predpísali. Vravím si, že asi nadával, aby som liezol rýchlejšie, lebo to mám v pláne robiť teraz ja.

Mikiho embryonálna poloha ističa
Výhľad

Užili sme si najväčšie slnko. Lebo veď modzgoví atléti.

Orty s Adamom si to užili na dve dĺžky, so západom slnka. Neviem ako si to síce užili, keď im nepražilo na modzgy a neťahali lano aj cez boky, ale veď dobre. Proti gustu… Veď to už poznáte. 

Adam fotil do kalendáru
Andy

Dolezenééé, praceme sa dole. Dobre to bolo aj dneska. Cestou nám nebesá dávajú nejaké čudesné znamenie. Každý si to vysvetlí jako chce.

Večer, ako inak, sa zase hrajú Unstable Unicorns. Ak som to náhodou ešte nespomenul, tak sa to hralo každý večer. Ak by nie, mohli sme byť unstable my.

Štvrtok

Zase raz sa skoro vstáva, lebo Miki nás má už fakt plné zuby a dneska odlieta naspäť. Tak aby sme niečo stihli poliezť, rýchlo ráno utekáme na skalu. Dnes to bude oblasť Milna. Už od cesty vidno krásne skaly. Skúsime podrýpavačnú otázku na Adama, že či nám niečo neporozpráva, že kde sú aké cesty. Ale on už vie, že si robíme srandu, a tak nám to porozpráva až neskôr. Keď to nebudeme čakať. 

Prídeme pod stenu. Hneď ako prvé nás oslovuje krásne 7a. Dlho sme neotáľali a už sme sa v tom s Mikim hompáľali. Podarilo sa nám vymyslieť kľúčový krok, kde sa bolo treba odraziť z lajbavých nôh do relatívne v pohode madla. Pre kratších vzrastom bohužiaľ absolútne nereálne. Zato dolez bol krásny, v špárke sa dalo žabovať, i keď bez rukavíc by ruky vyzerali jak keby ich človek strčil do mlynčeku na mäso. 

Adam v mlynčeku
Orty v mlynčeku

Mikimu zvoní zvonec a pre Mikiho teda rozprávky koniec, je čas aby sa Miki rozlúčil a šiel na trajekt. Ten šiel zo Stareho Gradu a mal sľúbene, že ho tam hodíme. 

Ešte si chcel niečo nakúpiť, tak som s ním šiel do obchodu. To vám ale poviem, to bol dobrý nápad. Najprv, že kúpime zmrzlinu a donesiem to pod skalu. Potom sa Miki pýta, že čo by si mal kúpiť také lokálne. A vtedy to prišlo. Sen, ktorý som si básnil celú cestu do Chorvátska. BUREK. Konečne. A keďže sme mali už dosť toho žrať tuniaka pod skalou, tak som zobral aj pre zvyšok party, čo si zatiaľ užívali slniečko na skale.

Posadil som Mikiho na trajekt a viac sme o ňom nevedeli. 

Keď tu sme sa zrazu dopočuli, že Miki si okrem zážitkov odniesol aj kľúčik od ubytovania. To vám je príbeh sám o sebe. 

Po ceste trajektom a autobusom, do ktorého si musel kúpiť lístok za cash, a musel si preto pracne rozmeniť eurokorunky, sa dostal na letisko. A viete ako to tam funguje na security checku. Že takých tých divnejšie vyzerajúcich skontrolujú lepšie. Niežeby Miki vyzeral zle, ale šiel rovno zo skaly, a teda nevyzeral asi najlepšie. Skontrolovali a vysypali mu celý batoh, keď tu zrazu kľúčik. Ale že toto neni jeho, vraví, a takto sa kľúčik našiel. Našťastie sme mali ešte jeden, lebo by sa musel vrátiť. A zase nás stretnúť.

Naspäť som sa ponáhľal. Veď som mal dôležitý náklad. Akurát som zachytil Adama a Orty ako išli naliezť do cesty. No vravím si, že idem práve včas. Rýchlo im vysvetlím, že tá zmrzlina to dlho nevydrží. Viac nebolo treba, už boli nastúpení jak deti pred dodávkou, kde divný ujo rozdáva cukríky. 

Ešte sme riadne poliezli, aj keď nám Miki chýbal do počtu, ale čo iné nám ostávalo. Aspoň sme stíhali vydychovať a robiť kávu pomedzi lezenie.

Piatok

Na piatok hlásili, že poobede má pršať. Nejaký front sa na nás valil. A teda aj sa dovalil a aj prevalil. 

Pre krátkosť času sme šli do Cliffbase, to bolo najbližšie. Aby sme stihli niečo vyliezť, kým budeme musieť ujsť a ísť sa schovať. 

Takže zas_ráno vstávať. A s východom slnka utekať na skalu. Požutí, pokazení, zodratí, ale namotivovaní. Hneď volíme smer k projektom, čo by sme chceli ešte preliezť, kým sa vydáme naspäť domov. Veď neni čas strácať čas. 

A už to ide, jedna cesta za druhou. Po tej druhej už začína mrholiť. To nás ale len tak ľahko nezlomí. Spomínam si ako sme liezli na Pajštúne, keď nám počas lezenia napadlo cca 2 cm snehu a u Muzea štyři. A dohadujeme sa, že kým nebude tiecť po stene, tak to tu nejako spolu budeme musieť zvládnuť. 

Ja som strašne túžil preliezť z vežičky cez vklinený kameň na druhú skalu. Lebo previsy a stropy, to ja môžem. Tak som sa do toho pustil. V strope som to prešiel radšej expedične, nie že by som mal ešte na výber, proste už došlo, nebolo. “Skadzi páru naberem?”

Hore je vrcholová knižka. Roztrasenými rukami tam nejaké hieroglyfy načmáram, že bolo všech svatých na Hvare

Dole oznamujem, že síce už moc neprší, ale ja končím, vyzliekam sedák, stačilo. Dáme kávu a Adama prehováram, aby išiel ťahať pekne 6a a neprdzel vodu na TR. A on ide. Stihol som nejakým zázrakom zregenerovať za tú chvíľu, čo sa v tom Adam prechádzal a už tam pokukujem po nejakej blbosti. Mr. Fucker, 6c po dierkach, to sa mi bude páčiť. Ja dierky môžem (čo vlastne nemôžem?). Aj Adam a Orty by si to chceli skúsiť, ale že na TR. A tak po tom, čo si to skúsia, sa púšťam do susednej blbosti Hole fingering za 7a. Jak som spomínal, ja dierky môžem. 

Orty si našla hniezdočko

Vyletím odtiaľ jak špinavá handra. Fakt zlé chyty a ešte horšie nohy. Doleziem a Adam sa ma pýta, že či to bolo o moc ťažšie jak to 6c. Vravím, že ani nie. Chudák, ešte to nepozná, že ja absolútne nemám páru ako sa čo hodnotí a Miki tu už nebol, aby mu to preložil, že to bolo mega ťažké, silové a celé zle. A tak Adam nalieza a za chvíľku sa mi začína štikútať. A bojím sa kedy po mne hodí nejakú karabínu. Ale dobojuje to statočne, aj keď vo výleze mu riadne nateká a nielen predlaktia, ale aj posledné metre cesty zatekajú. S Orty obliekame goračky, ale sme pod previsom, tak to neni také zlé. 

Mne ale dážď odplavil chuť dať do toho ešte ostrý pokus. Skúšajú ma veľmi jemne prehovoriť, no už som kufroval lano. Keď tu som sa zahľadel do tej steny ešte raz, so slovami “ale ma to bude srať, ak to aspoň neskúsim”. A už podpichovali, jak keby ich za to niekto platil. Taká kamarátska podpora. Ešte aj pršať prestalo. Tak obliekame sedáky po druhé. Všetka radosť vo mne, keď zisťujem, že som si tie kroky zapamätal a dosahujem vrchol. 

Jednu cestu si ešte dáme, ale tá už veru bola navyše. Odchádzame z Cliffbase so západom slnka. Úžasný deň, ani sme nečakali, že by to takto mohlo dopadnúť. 

Večer už príde ten ozajstný sľubovaný dážď a my prehodnocujeme, že pôjdeme domov už v sobotu. Že veď čo tu budeme, to radšej v nedeľu ešte stihneme BD. Adam to uhrá s domácou, že pôjdeme skôr. Zo mňa nejako vypadne, že treba kúpiť letenky na vlak (chápte to, že lístky na trajekt). Občas, teda väčšinou, sa moje slová a myšlienky nestretnú. 

Zahráme si zase Unicornov. Pýtate sa či nás to ešte baví? No baví, my si to užívame. Dopijeme, dojeme čo ešte máme, a veru veľa toho máme, a tak nám niečo aj ostane.

Sobota

Vstávať, pobaliť a ponáhľať sa na vlak. Ideme trajektom zo Stareho Gradu do Splitu, to má trvať 2 hodiny, tak to by sme mohli zvládnuť aspoň jednu hru Unicornov. Adam s úsmevom od ucha k uchu (keby nemá uši, smeje sa kolom dokola), oznamuje, že unicorni sú pripravení na vrchu batoha presne pre túto príležitosť.

Sadáme do auta, docikáme do nádrže, vycikáme svoje nádrže a šup ho domenkov. To sme však ešte netušili, že tento dážď, čo kvapká z neba už od rána, nám priniesol aj celkom silný vietor, a teda uzavreli diaľnicu. Z nekonečnej cesty sa nám stane ešte nekonečnejšia, keďže treba ísť po starej ceste. 

Bolo to k posrání, ďakujem celej zostave a už teraz v napätí čakám na ďalšiu akciu.

Text: Brogy

Korektura: Orty

Foto: Adam, Feky, Andy, Orty, Miki, Brogy

Všech svätých na Hvare 29.10. – 5.11.

Pridaj komentár