Prišiel február a s ním aj tradičná klubová Zamka. Každý si na nej našiel to svoje a Dada s Fredy aj dačo spísali. Tak si navlečte rukavičky, aby vám nebola z tých zážitkov zima, uvarte si kávu a užite si s nami spomienku na tohtoročnú Zamku.
Mokrí, ale veselí (nástup na Zámku očami Fredy)
Je piatok poobede a ja s Mikim netrpezlivo čakáme každý u seba na odchod. Inštrukcia znela 16.00 buďte ready. Sme. 16.03 prichádza správa, že Brogy o 5 minút sadne do auta. Nevadí, veď raz tam prídeme. Hlavne, že nás konečne vypustili.
Naládujeme auto, Miki sa prezúva do svojich approachiek (rozumej crocsov) a zozadu sa už ozýva klasické: “No veď povedzte mi čo máte nové.” Na rozdiel od jesennej cesty do Chorvátska tentokrát nezaspáva a v živej debate nám tých pár hodín ubehne ako nič.
Po ceste míňame zasnežené, pardón, zapršané kopce a hovoríme si, že veď hore bude lepšie. Cez týždeň sa síce oteplilo, ale stále veríme, že sa bude dať už od parkoviska. V Smokovci nachádzame parkovisko v slušnom lejaku. Pozeráme von a zvažujeme možnosti. Veľmi sa nám do toho dažďa nechce. Obaly na ruksaky sme si svorne zabudli, Miki ho ani nezvažoval.
Nakoniec zhromaždíme slušnú výzbroj. Brogy vyhral lotériu a na batoh a laná si navlieka Ikea tašku. Miki nezaostáva a pripína si veľkú nákupnu igelitku. Spokojne zhodnocuje, že môže použiť ešte aj jej priestor, ak sa mu dačo nezmestí do batoha. Ja si na batoh navliekam odpadové vrece a v momente ako ho pekne popriväzujem si samozrejme spomeniem, že som v batohu nechala čelovku. Po piatich minútach úporného boja lovím čelovku a jemne potrhané vrece priťapkávam k batohu.
Od parkoviska sa dá akurát tak v plutvách, no s Mikiho presláveným gumidžúsom sa zohrievame aj v daždi a až tak nám to nevadí. Po druhej zákrute sa dostávame k dačomu mäkkému a mokrému, čo pripomína sneh, a tak obúvame lyže.
Po ceste zbierame ďalších členov posádky, čo sa hrnú na Zamku. Alebo zbierajú oni nás?
Na Zamku prichádzame o 10 večer doprostred živej zábavy. Lebo veď ešte je vonku tma, ešte sa nejde spať.
Pri pivku kujeme plány na zajtra. Miki ma ešte na Silvestra nadchol Kráľovským žľabom a ja mu s tým odvtedy pílim uši. Brogy s Dadou si už delia matroš na zajtrajšie zimné lezenie a ďalší friendi sa postupne rozhadzujú do skialpových skupiniek. Od palaciniek na Teryne až po Malý Závrat, plány sú rôzne.
O 11 nás chatárka Janka vyháňa spať, veď zajtra treba športovať.
Dvánasť hodín s Penelopou (očami Dady)
Zima, mráz, sneženie, vietor 80km/h a oblačnosť každého druhu. Aj takto vyzerala predpoveď počasia na tohtoročnú zimnú Zamku. Aj napriek veľkej snahe nájsť portál, ktorý by predpovedal niečo iné nám bolo jasné, že azúro, inverzia a podobné gýčové formy počasia sa asi diať nebudú.
„To idete vôbec skúšať?“
„Choďte radšej lyžovať!“
„Veď nie sú podmienky, čo tam chcete robiť?“
Povzbudivé slová ohľadom nápadu na zimné lezenie sa hrnuli z každej strany. Nesnažím sa vravieť, že boli úplne neopodstatnené, no viem, že naša motivácia bola stále viac.
Vybrali sme cestu Penelope na Slavkovské zuby, s možným premotivovaným scenárom, že skúsime aj Pontónový kút. Spektrum možností teda vyzeralo na „možno sa nebude dať liezť ani Veverkáč“ až po „dáme dve cesty“. A my sme vedeli, že existuje iba jediná možnosť, ako zistiť, ktoré z toho sa stane realitou.
“Pán Boh Ti jednu chybu odpustí” (Peťo Greksák tak vraví), tak si dajme pozor nech ju nespravíme takou blbosťou ako neskorý nástup.
Rozprávať sa v piatok večer o vstávaní v sobotu ráno o piatej je ľahšie ako samotné vstávanie, ale nakoniec sa nám podarí o šiestej už stáť na lyžiach pred chatou. Poďme na to!
Pod Veverkáčom myslíme na kamarátov ktorí práve dostávajú na stôl praženicu na Zamke a vrstvíme na seba čo sa dá. Ja machrujem, že mám double legíny, double mikinu a triple buffku. Brogy má v každom vačku nový pár rukavíc.
“Aké to bolo?” pýtam sa Brogyho na štande nad ľadom. “Cepíny boli po **** a šróby na ****.“ Inými slovami, mäkký ľad.
Prvá dĺžka Penelopy je za III, za zmienku stojí snáď len štandovanie.
Hľadám, hľadám, hľadám. Metličkujem, omietam a hľadám. Hľadám špáru. “Neviem ťa naaaaajsť” spievam si v duchu a kopkám ďalej. Vykopkám nejaké dve špáry, doberiem Brogyho a istím.
Druhá dĺžka v podaní Brogyho má u mňa v denníčku takúto poznámku:
„Bohaaaa, čakaaaaaj” kričím naňho, keď mám pocit, že makám viac pri podávaní lana, ako on pri chodení do kopca za II-III”
Tretia dĺžka vychádza na mňa, a vraví si obtiažnosť IV. Ide do tuhého. Smejete sa, ale pre mňa je to tak.
Morálový nemorálový čok, ktorý založím do zlej špáry len kvôli hlave a sama vyberiem o meter vyššie odkládam na karituul a leziem ďalej. Lano už váži asi 8 ton, Brogy už má určite za sebou 8 prepalov a na sebe 8 párov rukavíc. A ja si tu 8 hodin leziem a citim sa, ako keby to bolo za 8.
Brogy dolieza poslednou dĺžkou tiež za IV obzvláštnenú bouldríkom, ktorý odmietol obliezť a vydávame sa na cestu dole.
Seknuté lano, náhodné obhozy, skobka, zima a posledné zvyšky sústredenia by bolo zopár kľúčových slov posledných hodín nášho lezenia.
Na chatu naspäť prídeme o 18:00, dvanásť hodín od odchodu. Za týchto dvanásť hodín sme sa nezastavili a aj keď to boli rutinné premotávania lana, istenie, zlaňovanie a podobné, všetko z toho vyžadovalo sústredenie, lebo pán Boh nám odpustí iba jednu chybu. A keby ňou bolo jedenie praženice o 7:30 na chate, zaseknuté lano sťahujeme asi po tme.
Mrzli sme, bola nám zima, rukavičky sa cvakali do karabín, laná sa motali, cepíny padali, mačky na trenie tiež nedržali a všetko nás to bavilo, a tým som si bola istá celý čas. Lebo preto sme tam išli.
Kráľovská lyžba v Kráľovskom žľabe (očami Fredy)
Dážď sa v noci zmenil na sneženie a vonku to vyzerá na krásných 10-20 čísiel nového snehu. Miki, Maťo K., Rasťo, Leto a ja obúvame lyže a spúšťame sa dole na rázcestie. Teda ja sa nespúšťam, lebo mi nejde obuť lyža.
V lyžiarke mám zaseknutý kameň, ktorý ani po päťminútovom páčení a vydlabávaní nechce ísť von. Vskutku ošemetná situácia, ako by povedal Brogy. Trocha sa s Maťom zapotíme, šibrinkujeme nožom aj paličkou a kameň nakoniec konečne vyletí. Čo nevieme je, že zvyšok partie zatiaľ odpratáva spadnutý strom z chodníka. No proste každý to svoje.
Cestou z rázcestia sa už kúpeme vo vlastnom pote a s Letom svorne zhadzujeme mikiny. Chlapci zatiaľ nesvorne idú ďalej, veď sa nájdeme. Kam by sme sa stratili.
Ideme popod Veverkáč, spoznávame Brogyho s Dadou a špekulujeme, prečo sú v druhej dĺžke, keď odchádzali o 2,5 hodiny skôr ako my. Potom ale špekulujeme kde sakra sú naši traja kamaráti a prečo ich nevieme dobehnúť. Leto sa pýta oddychujúcich Poliakov, ktorí sa zasmejú:
“Tí trzy? Oj, już dawno się odwrócili”
A sakra. Vraciame sa späť, zase križujeme Veverkáč, Brogy už doliezol do štandu. Hľadáme našich a zlostíme sa, že nepočkali pri odbočke. Takto sa to predsa nerobí, do psej matere.
Dobiehame ich v žľabe, obúvajú mačky a kričia na nás, že sa ani neoplatí ísť na lyžiach až k nim. Miki sa zmierlivo ospravedlňuje, nedá sa hnevať. Hlavne keď vidíme ten parádny žľab nad nami.
Rasťo prešlapáva celú cestu a my len ticho ďakujeme za jeho výdrž. Chalani si spokojne idú a ja začínam cítiť posledné náročné týždne v práci. Ťažko sa mi dýcha, pichá ma v každom boku, nohy, ktoré prepínam v mačkách pália a ja sa v duchu zlostím na svoju únavu.
Postupne ale bolesť vytlačí radosť z pohybu, z Tatier, snehu, panoramat a ja si na ňu proste zvyknem. Maťo cestou hore spieva smiešny český rap, vykrikuje “Brekeke” a ja sa smejem, ale radšej si v duchu spievam niečo iné.
Pomaličky stúpame hore a obzeráme si lyžbu, ktorá nás čaká. V poslednej časti výšľapu Rasťo odbočí trocha príliš doprava, mimo trasu, a my so stúpajúcim vetrom vyššie riešime čo ďalej.
Miki a ja hlasujeme, že chceme ísť na hrebeň do vetra a keď sa bude dať, tak aj hore na Slavkáč. Maťo s Letom sa z našich ambícií už klasicky veľmi netešia, ale nakoniec až tak neprotestujú. Rasťo stoicky prikyvuje a ide sa ďalej. Maťo teda nasadí lyže späť na batoh a zmieruje sa so životom a s našimi nápadmi.
Mne sa zázračne vrátili sily a na hrebeň prichádzam tesne za Mikim a Rasťom. Vietor ma pokladá na kolená a ja sa z toho už klasicky nepochopiteľne teším. Výstup na Slavkovský štít ale ozaj nedáva zmysel, vietor je príliš silný, priniesol oblaky a nič poriadne nevidno. Prechádzame teda po hrebeni naspäť ku Kráľovskému žľabu a obúvame lyže.
Prvých 20 metrov má 40-42°. Hľadíme na neporušenú snehovú prikrývku a vzájomne si ponúkame prvú linku. Nakoniec sa do nej púšťa Rasťo a začína sa zatiaľ najlepšia lyžovačka tejto sezóny.
Ako vidíte, stručná nie som, ale skúsim to skrátiť. Nočný prašan nám doprial luxusné podmienky a my sme si na striedačku kreslili linky dolu celým žľabom. Leto klasicky mrzol na pár zákrutách s foťákom v rukách a ja som sa snažila nepadať v každom zábere.
Ráno som sa dozvedela, že mám meniny, a tak som prijala aj ponuku na prvú linku, i keď som varovala, že s mojou koordináciou bude aj za dve. Vyšantili sme sa ako malí a aj keď sme na Zamku prišli už o pol 3, unavení sme boli ako po dvojnásobnom výkone.
Večer sme zozbierali zážitky od ostatných. Niektorí kvôli silnému vetru zostali verní palacinkám na Teryne, iní sa vybrali cez Priečne sedlo a Strelecké polia ku Zbojke a odtiaľ ešte do Malého závratu (kto pozná Simu R., vie, že si nenechá ujsť možnosť na druhú lyžbu, keď sa dá 🙂 ).
Po šiestej sa dovliekli aj spokojní a vyfučaní Brogy s Dadou, no ich príbeh už poznáte. Časť z nás odpadla o 10 do postele a časť ťahala, až kým ich Janka zase nevyhnala spať.
Kto nepadá, lezie pod svoje možnosti (očami Fredy a Brogyho)
Nedeľu si dáme z rýchlika, nikto to už nehrotil a dakedy treba ísť aj domov. A aj vy už isto chcete tento článok dočítať a vrátiť sa k práci.
Dada, Brogy a ja sme sa vzájomne vyvenčili na ľade na Záhradkách. Teda prísne technicky vzaté nás vyvenčil Brogy, ktorý si Záhradky vytiahol. Myslím teda, že je viac než fér odovzdať na chvíľu slovo jemu.
Brogyho pohľad na Záhradky:
Naliezam do krásne plastického ľadu, ktorý je na začiatku dosť tenký, ale čo úder, to tutová zbraň. A tak si v tomto rytme zbraň – zbraň – noha – noha idem ďalej. S vedomím, že čo úder, to nepustí. Ako sa ľad dvíhal a dostával som sa do kolmejšieho, tak som len zhusťoval šróby, ale nechcel som moc, veď aby som mal čo šróbovať aj hore.
Keď tu zrazu pri jednom prepočte či už tu, alebo dám ešte zopár témp, som nevedno ako zaradil spiatočku. Poznáte tú hru, kde keď skočíte na zlé políčko, tak vás to pošle o 7 políčok späť? Tak na také niečo som skočil. Veruže som to nečakal a neviem ako sa to stalo, ale ocitol som sa o 7 metrov nižšie.
Všetko je raz poprvé, a tak sem se lek, aj keď ja rád padám v hale a na skalkách, ale v horách som bol naučený, že sa to nerobí. No treba sa to niekedy chtiac, niekedy nechtiac odučiť.
Tak dnes to bolo nechtiac. Ale aspoň viem, že aj 13 centimetrový šrób v dosť mäkkom ľade fakt dobre drží.
A tak Záhradky budú musieť dostať opravný termín. 🙂
Lebo kto nepadá, ten lezie pod svoje možnosti.
Fredy si berie naspäť záverečné slovo:
S Dadou sme si ľadík vybehli na druhom a tešili sa z prepalov a zamrznutých rúk. Ja som sa potešila aj zamrznutému prúsiku, ktorý sa v tretine zlaňovania odmietol hýbať ďalej, ale veď nemôže ísť všetko hladko.
Po zlezení sme sa pobalili ešte lepšie ako na Zamke, až sme sa čudovali, čo sme zabudli zabaliť. Pomedzi sánkujúce a chodiace kolky sme zlyžovali do Smokovca a počkali zvyšok partie.
Leto, Maťo, Rasťo a Miki sa vrátili z Filmaráku, do ktorého sa vybrali za vidinou neporušenej zjazdovky, ktorú ale medzičasom rozratrakovali iní skialpinisti, ktorí sa rozhodli začať svoj zjazd z polovice žľabu, a tak ich zážitok nebol až taký panenský. Ale veď aj druhý v poradí sa ráta, či?
Zvyšné kusy sa rozliezli kade-tade, doniesli sa k nám aj správy o kusoch, ktoré vstali z postele na raňajky, len aby do nej zase zapadli, ale aj o kusoch, ktoré zažili tú najkrajšiu lyžovačku v Baraniom sedle a keby mali ešte čas, tak vybehnú aj druhýkrát (kto sa dovtípil, že to bola Sima R., vyhráva zlatého bludišťáka a malého horčeka k tomu).
Zima ešte nekončí, takže zimke zdar a vidíme sa zase na nejakej výprave.
Text: Dada, Fredy, Brogy
Foto: Brogy, Dada, Fredy, Rasťo
Dobre sa to čítalo.