TL;DR: Tri ženy, päť dní, tri dosiahnuté vrcholy, z toho dva neplánované, jeden nedosiahnutý a zopár kopcov srandy.
Trio Lili, Sima R. a Fredy sa vybrali na Silvrettu a keby som vám to mala všetko popísať, tak sa nedočítate do konca (môj denník by vám vedel rozprávať). Ale skúsim to teda tak, aby ste sa aspoň niekam dočítali.
A ak vás zaujímajú iba fakty, tak toto ani nečítajte a rovno sa preskrolujte nižšie.
Utorok 7. marec
Bratislava
Už tradične mám deň pred odchodom najviac práce a povinností. Po práci si odmoderujem diskusiu, struhnem si vo Vertigu posledný lezecký workshop s Tomasom a nechám sa presvedčiť na jedno veľmi rýchle malé záverečné pivo.
Som ale solidárna spolucestujúca, pivo do seba hodím za 10 minút, aby dievčatá nemuseli byť dlho hore a už si to valím k Lili. O pol 11 prichádzam, prebaľujeme veci, zvažujeme každý gram, zdieľame svoje posledné dni a o pol 12 “už” ležíme v posteliach.
Neviem ani oka zažmúriť, ako to už býva.
Nakoniec asi o pol 1 zaspávam, 4.00 zvoní budíček. Ideme!
Streda 8.3.
Bratislava – Galtür – Jamtalhütte
Vymrochtíme sa z teplých postelí, Lili nám na raňajky nasype Mimikukjes (neviem ako píšeš, ale takto počuješ 😄). V preklade sú to vlastne müsli, no ako Brogy raz písal v článku o Hvare, ani tak mi to potom nemyslí.
Sima cez víkend chytila nádchu a tá sa s ňou nechce rozlúčiť, ba dokonca sa zbehla pozrieť aj dole do hrdla. Pribaľujeme cmúľacie cukríky a umiestnime ju na zadné sedadlo, nech si prípadne môže cestou zdriemnuť.
Driemanie sa nekoná, verte či nie (ja viem, že veríte), nakoniec predebatujeme celých 7 hodín do Galtüru. Cestu nám spríjemňujú Simine legendárne brownies a zrazu sme skoro v cieli. Nech ale hľadíme, ako hľadíme, sneh nevidíme.
Katka R. s Lukášom M. sa zhodou okolností chystajú na Silvrettu tiež, ba dokonca budeme na rovnakých chatách. Píšem jej, či sa dá od parkoviska. Nedá.
V Galtüre sa zvítame s Katkou, Lukym a zoznámime sa s ich skupinkou. Svorne im ponúkneme koláče, predsa to nebudeme vláčiť hore. Obliekame sa a v duchu čo najľahších nákladov na chrbte zvažujeme obaly na ruksaky. Sneží, prší, no my sme optimistky. Berieme jeden. Slovom aj číslom.
Sima si pre istotu naimpregnuje batoh a prvé metre nám krásne rozvoniava.
Za dedinou nazúvame lyže, už sa aj celkom dá. Ťapkáme, dážď sa mení na sneh. Vystrieda sa všetko – aj teplo a slnko, ideme v tričkách aj v bundách, čistý apríl.
Rovné ťapkanie v teple prinesie svoje následky a s Lili nám na chodidlách pribudnú noví kamaráti – otlaky. Vyťahujeme Compeedy a zmierujeme sa s tým, že naši noví kamaráti tu s nami budú tiež.
Míňame krásne vyliate ľadíky, smutne ale pozerám na poloholé kopce. Ešte pár rokov dozadu by tu bolo aspoň o meter snehu viac.
Po 2.5 hodinách ťapkania vidíme Jamtalhütte. Nasleduje najdlhší kilometer na svete, kde síce stále vidíš chatu, ale blížiť sa neblíži.
Ale zato je pred ňou ľadový stĺp. So Simou už vymýšľame kedy by sme sa naň mohli podriapať. Nomicy máme, šróby nie. Uvidíme.
Hurá, sme na chate. So Simou si užijeme ľadovú sprchu, lebo zjavne sme nezvládli ovládanie. Lili použije svoj čarovný dotyk a odrazu má horúcu. Nevadí, aj tak som pred odchodom nestihla otužovanie.
Užijeme si štvorchodovú večeru s vínom a od smädu a nedostatku iných možností ju zakončíme drahým čajom, ktorý je vlastne len lacným sáčkom vo vode. 0,5 l za 5 eur, veď to sa oplatí.
Štvrtok 9.3.
Jamtalhütte – Mittlerer Chalauskopf – sedlo Gamsspitze – Jamtalhütte
Vonku sneží!
Plány sú dnes veľké, Nördliche Augenspitze a možno aj Gamsspitze. Sima má vymyslených aspoň 6 alternatív a všetky nám ich povie. Aj štyrikrát. Za prvých 100 metrov od chaty.
Po prvých metroch dôjde k jemnému rozporu kade chceme pokračovať. Nakoniec odbáčame do kopca, ktorý ale pre hmlu a sneženie veľmi nevidíme. Odbáčame ale preč od dlhej húsenice ostatných skialpinistov, čo nám veľmi vyhovuje.
Cik-cakujeme do prudkého kopca. Bojujeme so zosúvajúcim sa snehom. Striedavo sa bavíme a zosúvame. Postupne sa dvíha hmla a my vyzúvame lyže, lebo už sa viac zosúvame ako bavíme.
Prichádzame konečne na okraj a zrazu krásny výhľad. To sa vám hneď inak ide, keď vidíte kam.
V istých momentoch trocha pocítime výšku. Mne sa pustí krv z nosa, Lili sa zatočí hlava, občas sa horšie dýcha. Sima má ešte nádchu, tak nevie, či je to z toho alebo z výšky. Každopádne nič, čo by kus čokolády a čajík nevyriešili.
Nájdeme cudziu stopu a nasledujeme troch skialpinistov, ktorých vidíme v diaľke na hrebeni.
S každým kopčekom sa nám odkrývajú nové výhľady. Tých 15-20 čísiel snehu, čo napadlo, spravilo okolitej krajine kus dobre.
Prichádzame pod sedlo, ku ktorému stopa vedie, vyzúvame a šlapeme hore na hrebeň. Zhora počujem zvýsknutie. Prichádzam za Simou a okamžite porozumiem. Otvorí sa nám ten najkrajší výhľad na šírom svete.
Vyhliadneme si parádny skalnatý vrchol a už sa driapeme troma metrami štvorkového lezeckého terénu. Hore zisťujeme, že ide o Mittlerer Chalauskopf. Neplánovali sme sem ísť, ale je to láska na prvý pohľad.
Do vrcholového zošita príznačne zapisujeme: Najlepšie vrcholy sú tie neplánované.
Náš Nordliche Augstenspitze je kúsok (rozumej kusisko) inde a nevieme naň odtiaľto prejsť. Vôbec nám to ale nevadí.
Kocháme sa výhľadom. Napravo od Mittlerer Chalauskopf vedie nádherný hrebeň. Ten by tiež stálo za to prejsť. Zostupujeme z nášho neplánovaného vrcholu a už sa nevieme dočkať zjazdu.
Lili a Sima predvádzajú ukážkové oblúčiky a ja sa ich snažím napodobniť, s rôznou mierou úspešnosti. Radosť zo zjazdu si ale užívame všetky rovnako. Prašan, široký priestor, no jednoducho neskutočná lyžovačka.
Zhodneme sa, že nám nestačí a vybiehame ešte pod Gamsspitze. Dáme chlebík a so Simou vymýšľame pesničku (pozn. autoriek – spievajte si na nápev Metalindy – Slnko nevychádzaj):
Slnko stoj,
slnko nezapadaj,
chcem by s ním,
s mojím snehom prachovým,
nech sa tento deň neskončí.
Slnko ale nestojí, je nám zima, balíme. Chlebík počká.
Druhý prašanový zjazd, kreslíme oblúčiky a dopĺňame krásnu kresbu, ktorú tam už vytvorili disciplínovaní lyžiari.
Lili padá a smeje sa. Aj my sa smejeme. Zrazu ale už celkom zúfalo kričí, že nevie nájsť lyžu.
Vyzúvame a ideme jej pomôcť. V polke našej cesty ju nakoniec nachádza. Celá lyža sa zapichla tak hlboko, že sa k nej musela poriadne prehrabať.
Už sa môžeme zase smiať a na nápev pesničky Kde mám bundu (ak ste ešte nezažili workshop s Letom, tak to musíte niekedy napraviť) vymýšľame so Simou pesničku Kde mám lyžu?!
Samozrejme ju aj s Lili okamžite naspievame a posielame video Letovi. Určite sa poteší, že mu posielame takéto blbosti.
Čaká nás idylický zjazd na chatu. Nikde nikto, poza kopce klesá oranžové slnko a ja od radosti ani nedýcham.
Dnes malo byť škaredo a vyšlo slnko. A svietilo nám až do konca.
O deviatej už klasicky zaspávame posediačky a o pol 10 sa poberáme na lôžko. Zajtra nás toho čaká celkom dosť.
Piatok 10.3.
Jamtalhütte – Hintere Jamspitze – Obere Ochsenscharte – Wiesbadener Hütte
Dnes bol na pláne Hintere Jamspitze a pre zmenu aj vyšiel. Dosiahli sme očakávaný vrchol, a dokonca nie v základnom tábore. I keď bol chvíľu v ohrození.
Na raňajkách rozpúšťame v čaji magnézko, ktoré nejde rozpustiť a čudujeme sa čo mu je. Nakoniec zisťujeme, že je žuvacie. Tak ho Lili vyberie z čaju a rozžuje. Pekne podľa inštrukcií.
Po raňajkách všetko balíme, dnes budeme spať na ďalšej chate. Nič nám nepribudlo, ale aj tak sa nám ťažšie všetko pchá do ruksakov. Lili sa už nezmestí ani vypadnutá cukrová tyčinka.
To bude tými chlebíkmi, čo sme si na raňajkách polepili.
Mimochodom, na chate Jamtalhütte vám priamo ponúknu, aby ste si spravili lepeňáky. Veľmi milý detail. Na Wiesbadener Hütte to už tak nefunguje, ale o tom neskôr.
Kým v sušiarni zbierame lyže, pásy a lyžiarky, dievčatá sa zarozprávajú s miestnym horským vodcom, ktorý sprevádza skupinku Čechov.
Smeje sa, že videl ako sme včera odbočili do toho strmého kopca vo fujavici. “Maybe we don’t always choose the shortest route but we definitely choose the hardest one,” hovorím mu. Pozdáva sa mu to, má podobné skúsenosti.
Ku koncu už Bergführer vyhlasuje, že si vymení skupiny. Traja Česi, tri Slovenky, veď to sa stratí. Smejeme sa, ale nechávame ho na chate, nech si pekne počká na svojich Čechov.
Dnes, na rozdiel od včerajška, aj vidíme kade ideme. Nie je to zlé, čo vám budem hovoriť.
Cestou hore stretávame aspoň 30 policajtov, ktorí sa naväzujú na lano a po skupinkách ťapkajú hore. Postupne sa zaťahuje a začína snežiť.
Nakoniec sa ocitáme v polke kopca, v totálnej hmle či oblakoch a vidíme ledva dva metre pred seba. Mne to ako vždy nevadí, Sima je tiež za pokračovanie a nakoniec presvedčíme aj Lili.
Dnes nesiem aj lano, včera si oddýchlo na chate. Troška sa mi začne ozývať pravé koleno, premýšľam či som ho predsa len nemala zatejpovať. V duchu mu dohováram a spievam mu “I am strong, I am invincible, I am womaaaan…”
Asi to zabralo, lebo prestáva bolieť. Alebo to už nechce počúvať.
Stretávame policajtov ako opatrne lyžujú dole popri stope v totálnej hmle. Boli na Hintere Jamspitze, vraj tam nič nevidno, ale dá sa. Ideme teda ďalej.
Pozn. autorky: Pri písaní článku zisťujem, že Sima počula, že policajti povedali, že hore je dobre, len zjazd bol v hmle. Každá sme teda mali inú predstavu o tom, čo nás čaká. 😀 Obe sme však mali jasno v tom, že sa ide ďalej.
Zrazu sa začína dvíhať hmla. Kým vyjdeme hore, celé sa to vyčistí.
Hore na vrchole nás dobieha Bergführer. Jeho Česi ešte len fučia hore kopcom.
A hore na vrchole nájdeme okrem výhľadu aj ocikaný sneh. Rovno pod krížom. Niektorí ľudia proste potrebujú mať nejaké tie životné prvenstvá.
Vďaka Lilinmu VST sme prišli v tom najlepšom čase. Akurát sa rozjasnilo a vydržalo nám to aj na luxusný prašanový zjazd. Prašan je ešte hlbší ako včera a my si to neskutočne užívame.
Takmer dole sa zase kazí viditeľnosť. Ťahám stopu, po chvíli nič nevidíme. Chceli sme ísť cez Tirolerscharte, ale radšej volíme plytší priesmyk Obere Obschenscharte.
Pod sedlom dávame rýchly chlebík a čajík. Zjeme, vypijeme a pokračujeme hore do priesmyku, v ktorom sa z vetra vytvoril dýzový efekt. V preklade tam fučí ako o život.
Prichádzame k veľkému preveju, vyzúvame a pokračujeme v lyžiarkách. Vyšlapeme cez hranu a hore sa do nás oprie ešte brutálnejší vietor. Chvíľu sa smejeme, že ani nevieme kade ďalej, tak zle tam vidno. Lili ide kuknúť či vpravo, ale tam číha veľká trhlina. Tade radšej nie.
Nasleduje pomalý, opatrný zjazd, aby sme netrafili trhlinu, či kamene. Priebežne na mobile kontrolujeme cestu a Sima to má najťažšie, keďže ide prvá a vďaka zlej viditeľnosti netuší aký je tam sklon. Dáva to ale s prehľadom a po necelej polhodine už vidíme chatu.
Pozdravíme Katkinu skupinu, ktorí tu boli skôr a ideme sa zložiť do miniatúrnej izbičky pre 10 ľudí. V porovnaní s predchádzajúcim nocľahom je o viac ako polovicu menšia. Dúfame, že nebude úplne plná.
Po dobrej večeri si k vínu do vody hodíme magnézko, tentokrát to správne, rozpustné.
Sobota 11.3.
Wiesbadener Hütte – Vermuntjoch – dáky polkopček pod Piz Mon- Wiesbadener Hütte
Dnes bol v pláne vrchol nášho výletu – doslovne aj metaforicky – Piz Buin. Ale počasie nám nepraje. Včera bola lavínová dvojka, dnes je už trojka, cez noc napadlo aj 40 čísiel snehu. Nehovoriac ešte o včerajšej nádielke a vetre.
Nakoniec vyrážame smerom na Vermuntjoch. Vraj je tam pekná chatka.
Vonku sype, ale dačo aspoň vidno, na rozdiel od včerajška. Ešteže máme ten jeden obal na batoh, schovala som si doňho páperku.
Pomerne rýchlo vyšlapeme do sedla Vermuntjoch a vpravo odrazu vidno nádherné kamenné obry, ako vystupujú z oblakov. Chvíľu špekulujeme či na Piz Buin nevieme predsa len ísť cez švajčiarsku stranu, ale podmienky nám proste neprajú. Niekedy treba vedieť otočiť.
V sedle je sľúbená malá kamenná chatka, kam sa na chvíľu schováme pred vetrom. Rozhodujeme sa pre zjazd, užijeme si prašan po stehná, nájdeme si bezpečný svah a vyšlapeme ešte raz.
Alternatívny plán vyjsť na Dreiländerspitze tiež odkladáme, lebo k nemu vedie strmý žľab. Nič to, bude restday.
Na chatu sa vraciame už o jednej a nájdeme na nej aj Katku a ich skupinku. Poobede si idú s ich vodcom kopať profily, tak sa nenápadne pridám a už s Katkou ako o život vykopávame záhrab, precvičujeme profily a pichanie sondou.
Zvyšok dňa strávime v debatách a hraním Hanabi. Kto už túto hru hral a vie, že môžete poradiť len číslo alebo farbu, isto ocení ako sa z toho vynašiel horský vodca Palo: Táto karta je… vhodná.
Nedeľa 12.3.
Wiesbadener Hütte – Tiroler Scharte – Ochsenkopf – Wiesbadener Hütte – Galtür
Prvýkrát za tento výlet sa budíme celkom vyspaté. Asi sme si už zvykli – na výšku aj na ľudí v izbe. Akurát, keď odchádzame.
Lili si na raňajkách zabudne chlebík, vráti sa poň a trpko zisťuje, že tu to nie je ako na Jamtalhütte. Za chlebík musí zaplatiť 3,90 €. Snáď aspoň bude stáť za to.
Plán na dnes je Obere Ochsenscharte (keďže tam bude miernejší zjazd) a Dreiländerspitze. A potom cez Jamtalku do Galtüru.
Vyrážame z chaty a zrazu Sima kričí či predsa len nejdeme do Tiroler Scharte, že je tým smerom vyšlapaná stopa. Nedbám.
Šlapeme hore, postupne sa zhoršuje počasie. Pred nami sú dvaja chalani z chaty, ale vidíme, že ďalej už nikto. Vyjdeme do sedla, dobehnú nás ďalší dvaja ľudia aj silný fičák.
V sedle čistá chujavica – sneh, vietor, všetci to otáčajú, že tade nejdú a nazúvajú lyže na zjazd. My skladáme batohy a nazúvame mačky. Náš cieľ je jasný – aspoň jeden vrchol na záver.
Vyrážame, každá s cepínom v ruke, hore na Ochsenkopf. Je síce silný vietor, mráz a nepríjemné počasie, ale vyjsť z komfortnej zóny má svoje čaro. Raz mi niekto povedal, že občas treba ísť na návštevu do diskomfortu, aby ste zistili, či tam nenájdete aj kúsok komfortu. Mal pravdu.
Firn drží, hore sa ide dobre a my pomerne rýchlo dosiahneme náš posledný vrchol. A je to nádhera. Nie vizuálna, lebo vonku skoro nič nevidno. Ale vnútri, vnútri vidíme všetko.
Po zostupe otáčame tiež naspäť na Wiesbadener Hütte. Cez priesmyk nikto nezlyžoval, volíme teda bezpečnejšiu variantu.
Zjazd je ako za odmenu a mne sa vo vrchnej časti podarí vďaka ťažkému snehu aj batohu krásny papuliak. Keby tam sedela porota s ceduľkami, dostanem isto 3×10 bodov. Oprášim sa, Lili sa dosmeje, kamarátsky ma odfotí a ideme ďalej.
Po parádnom zjazde prichádza záverečné trápenie. Nízke sklony, občasné stúpania a brutálne sa nám lepí sneh na lyže. Lili a Sima si dávajú na sklznice vosk, ja to skúšam bez neho. Chvíľu sa mi ide horšie, ale po zvyšok cesty sa zase dievčatám šmýka do kopca a neskôr na bežkárskej dráhe majú problém kĺzať.
Je to morda, nekonečný terén a ak tade niekedy pôjdete, tak určite choďte vrchom a zjazdite pozdĺž riečky Bieltalbach, ušetríte si veľkú časť tohto rovinkového pochodu.
Lili v jednom momente vyhlasuje: “Mňa už to nebaví, ale pôjdeme ešte dlho.”
A má pravdu.
Za jazerom Silvretta Stausee si užijeme ešte jeden menší zjazd v prašane a prichádzame na bežkársku trať. Posledné štyri kilometre striedavo korčuľujeme a kĺžeme a tešíme sa z každého jedného zjazdu. Aj z tých, ktoré idú slimačím tempom.
Heslo cesty domov: Darovanému svahu na sklon nepozeraj.
Konečne prichádzame do Wirlu a sadáme na skibus. V Galtüre vyšlapeme posledných pár sto metrov k autu a ideme sa rovno luxusne najesť. Jelenie mäso s kapustou a knedľou, radler, káva, jablkový koláč s vanilkovým pudingom a môžeme ísť domov.
Cestou obdivujeme kopce, ktoré dnes aj vidno a ja si zapisujem dojmy z výletu. Každá v sebe spracovávame posledných päť dní a Lili spracováva aj svoj drahý chlebík. Vraj celkom ušiel.
Vedeli ste však, že keď dôjdete na dno, ešte to nemáte vyhraté? Stále tam totiž môže byť systém neprebádaných jaskýň, ako vraj hovorieva Igi. A tak sa presne o 0.00 hod. dostávame do systému neprebádaných jaskýň a dosahujeme 0 km na ukazovateli dojazdu.
Tentokrát ale máme šťastie, lebo v jaskyniach sú výpary a my na nich dôjdeme na pumpu a nakoniec aj domov.
Pri rozlúčke už plánujeme budúcoročný výjazd a ďalšie vrcholy.
Ale my už dobre vieme, že najlepšie budú aj tak tie neplánované.
Praktické informácie:
Trasa:
Deň 1: Galtür – Jamtalhütte
Vzdialenosť: 10km, 570 výškových metrov (nazbieraných postupne, žiaden prudší kopec)
Mapa aj s výškovým profilom:
Deň 2: Jamtalhütte – Mittlerer Chalauskopf – sedlo Gamsspitze – Jamtalhütte
Vzdialenosť: 9.9 km, 1250 výškových metrov, najvyšší bod Mittlerer Chalauskopf 3107mnm.
Modrou je vyznačená trasa ktorou sme nešli – vedie na Nordliche Augstenspitze (a dobre, že sme netrafili – vrchná časť by potrebovala by viac snehu).
My sme išli po červenej, hneď začiatok sme teda netrafili…blondíny (aj keď dve kamuflované ako hnedovlásky). Hlavne, že na chate bola mapa, ktorú sme si aj fotili, ale nepozreli si ju pred odchodom.
Dali sme si teda skratku, síce dlhšiu, ale o to náročnejšiu 😀
Následne sme cez ľadovec Chalausferner vystúpili do sedla, odkiaľ to bol len kúsok lezeckejším exponovaným terénom (asi 3 metre lezenia za 4 UIAA) na Mittlerer Chalauskopf. Pekný zjazd ľavou časťou ľadovca Jamtalferner a ešte výstup pod Gamsspitze.
Mapa aj s výškovým profilom:
Deň 3: Jamtalhütte – Hintere Jamspitze – Obere Ochsenscharte – Wiesbadener Hütte
Vzdialenosť: 11,3 km, 1340 výškových metrov, najvyšší bod Hintere Jamspitze 3153 mnm.
Výstup aj zjazd ľadovcom Jamtalferner, zo sedla Obere Ochsenscharte zjazd ľadovcom Vermuntgletscher.
Mapa aj s výškovým profilom:
Deň 4: Wiesbadener Hütte – Vermuntjoch – dáky polkopček pod Piz Mon – Wiesbadener Hütte
Vzdialenosť: 6,8 km, 560 výškových metrov, najvyšší bod 2872 mnm.
Modrou je zvýraznený pôvodný plán na Piz Buin.
Mapa aj s výškovým profilom:
Deň 5: Wiesbadener Hütte – Tiroler Scharte – Ochsenkopf – Wiesbadener Hütte – Galtür
Vzdialenosť: 19 km, 680 výškových metrov, najvyšší bod Ochsenkopf 3057mnm.
Modrou je vyznačená trasa, ktorou sme nešli – avšak oplatila by sa viac, človek by si trochu vyšlapal a potom by mal aspoň zjazd. Prípadne sa dá vyšlapať až do sedla a zjazdiť odtiaľ, každopádne sa dostanete až za jazero Silvretta Stausee a ušetríte tak veľa roviny. Nabudúce bude človek múdrejší. Teda konkrétne traja ľudia. 🙂
Odtiaľ už bežkárskou trasou do Wirlu a následne skibusom do Galtüru.
Pri výstupe na Ochsenkopf je nutné mať mačky a cepín.
Mapa aj s výškovým profilom:
Mapy odfotené na chatach:
Chaty a ubytovanie:
Jamtalhütte:
- Rezervácia: rezervačný formulár na ich webe: https://www.jamtalhuette.at/en/willkommen.html, rezervovať treba aspoň jeden a pol mesiaca vopred, dostupne termíny nezobrazujú – treba len skúsiť rezervovať a počkať na ich odpoveď.
- Chata ponúka rôzne možnosti ubytovania, my sme využili Matratzenlager pre 12 ľudí (boli tam ale reálne poschodové postele, nie len matrace).
- Cena: Matratzenlager s polpenziou = 64 eur osoba/noc pre členov Alpenverein. (Viac o cenách na ich webe).
- Chata vyžaduje zálohu 15 eur osoba/noc (to je nové, pri našom neúspešnom pokuse z predošlého roku to ešte nechceli).
- Chata má v zime spravenú ľadovú lezeckú stenu, treba na ňu komplet materiál (postupové istenia ani top rope tam nie je).
- Spoločné izby sú priestranné, majú dobre vyriešené úložné priestory, na našej bolo 6 dvojposchodových postelí (12 lôžok). Na horné poschodie treba lezecké dovednosti (chýbal rebrík), na izbe je aj umývadlo.
- Na chatu je potrebné doniesť si vlastnú vložku do spacáku, prípadne tenučký letný spacák kvôli hygiene.
- Papučky nemajú erárne, ale za 3 eurá si ich na chate vieš kúpiť.
- Sprchy: je aj teplá voda (ak si šikovný a vieš s tým zaobchádzať). Sprcha je spoplatnená 3 eurá za 3 minúty, nie je možné ju zastaviť.
- Lyžiareň so sušiarňou sú prepojené so zvyškom chaty.
Wiesbadener Hütte
- Web so všetkými informáciami o chate: https://www.wiesbadener-huette.com/
- Rezervačný formulár: https://www.alpsonline.org/reservation/calendar?hut_id=234&lang=de_DE&head, rezervovať stačí aj mesiac vopred, dostupné termíny aj s množstvom voľných miest je vidieť priamo na vyššie uvedenom linku.
- Využili sme izbu Schlaflager, ktorá na rozdiel od izby na Jamtalke bola miniatúrna a obsahovala 10 lôžok umiestnených v dvoch poschodiach. Keď sa vedľajšia partia štyroch ľudí ráno balila, radšej sme na chvíľu odišli z izby, lebo by sme sa nepomestili. Priestoru na odkladanie a nebolo úplne dosť, našťastie sme tam boli len siedmi. V prípade naplnenosti izby sa ale dajú využiť aj vešiaky na chodbách a tam si zavesiť mokré / vlhké veci zvonka.
- Cena: izba (Schlaflager) s polpenziou = 56 eur osoba/noc pre členov Alpenverein. (Viac o cenách na ich webe).
- Tak, ako na predošlej chate aj tu je potrebné doniesť si vlastnú vložku do spacáku, prípadne tenučký letný spacák.
- Papučky majú erárne.
- Sprchy: je aj teplá voda, sprcha je spoplatnená 1 euro na 1 minútu.
- Do lyžiarne sa ide zvonka a je trochu menšia, sušiareň je prepojená so zvyškom chaty.
Jedlo:
- So sebou stačí mať bežný základ – my sme mali pár horaliek, orechových / müsli tyčiniek, cukrových gélových tyčiniek pre rýchlu energiu a čokoládu.
- Na chatách sa dá vždy niečo kúpiť, ale iba základné veci a pochutiny.
- Na Jamtalhütte vám vyslovene ponúknu, aby ste si urobili lepeňáky, na Wiesbadener Hütte vás nechajú si chlebík zaplatiť, ak vás prichytia. 😀
Jamtalhütte:
- Polpenzia:
- raňajky formou bufetových stolov v čase 7:00-8:00, možnosť zobrať si čaj do termosky a spraviť jeden sendvič na deň,
- večere: 4-chodové (predjedlo, polievka, hlavné jedlo a dezert) podávané o 17:30,
- ako bonus je v cene aj polievka na obed podávaná v čase 12:00-15:00 (tú sme ale my samozrejme nestihli).
- Večerné menu – noc 1: kurací vývar s rezancami, bagety s olivami, šnicel, čokodezert s ovocím a piškótami.
- Večerné menu – noc 2: bagety s nivovou (?) nátierkou, hrachová polievka, špagety bolognese a šalát, koláčik.
- Cena 1L flaše vína: 20 eur
Wiesbadener Hütte:
- Polpenzia:
- raňajky formou bufetových stolov v čase 6:30-8:00, možnosť zobrať si čaj do termosky, sendvič si môžeš spraviť len ak ťa nechytia (inak zaň zaplatiš 3.90 eur),
- večere: 3-chodové (polievka, hlavné jedlo a dezert) podávané o 18:00.
- Večerné menu – noc 3: Vegetová polievka, kolienka s mäsom, liter vína a dezert, ktorý si nepamätám.
- Večerné menu – noc 4: bujónová polievka s krutónmi, ryža s mäsom, asi hovädzie soté a hrášok v ryži, vanilkový mousse
- Cena 1L fľaše vína: 30 eur
Vybavenie:
- Po 1 cepíne – my sme vzali aj Nomicy, lebo sme dúfali že polezieme na ľadovom stĺpe, ale stačia turistické
- Zo dva kusy mačiek, jeden na každú nohu 🙂
- Lano – pre prípad naviazania, my sme si ho zobrali kvôli Piz Buin, na ktorý sme ale nakoniec nešli
- Sedák (Lili a Sima mali len tzv. negližé), reverzo, prúsik, zo dve karabíny – nevyužité
- Brali sme aj zopár friendov a nejaké slučky pre prípad naviazania sa – nevyužité
- Haršajzne ostali tiež nevyužité, ale v iných podmienkach sa môžu hodiť
- Lyže, pásy, palice, lyžiarky, prilba a lavínová výbava sú samozrejmosť
- Batoh 30-40 litrov
- Compeedy – po našich skúsenostiach odporúčame pre partiu 3 ľudí aspoň 2 balenia 🙂
Náročnosť:
Záleží od výberu túr, ale vo všeobecnosti je Silvretta vhodná aj pre menej skúsených a stredne zdatných lyžiarov. Sklony nie sú strmé a máločo bolo nad 30°. Potrebné je však venovať dostatočný čas príprave a naštudovaniu si máp.
Pri výstupe na niektoré vrcholy je dobré mať aj isté skúsenosti.
Prípadne je vždy možné prenajať si vodcu, ktorý si klientov naviaže, postará sa o orientáciu a plánovanie a skupinka si už môže len užívať sneh 🙂
A ešte pár fotiek na záver, ak by náhodou niekomu nebolo dosť:
Text: Fredy,
Praktické informácie: Sima, Fredy
Foto a edit: Lili, Sima, Fredy