Moje posledné horolezecké výzvy som smerovala na tatranských klasikov. Ich cesty sú do dnes neodistené, a tak na vás čaká pravý duch alpinizmu.
Po stopách Birkenmajera 1930
Cesta Birkenmajera a Kupczyka, kl. V+, spolulezec Daniela Pellerová
Posledná klasika v západnej Lomnici, ktorú som neliezla bol Birkenmajer. Nie je síce najstaršou cestou, ale patrí medzi prvé pokusy vyliezť stenou západnej Lomnice. Predbehol ho iba krajan Stanislawski. Wincenty Birkenmajer bol vášnivým poľským horolezcom. Jeho cesty sú na prvý pohľad logické, no v stene zistíte, že musíte začať aj liezť. Nebolo tomu ani teraz inak. Do polovice steny logická, vcelku pevná skala. V básničke opisujúcej výstup je najčastejšie slovo „lámavý“ (komín sa zrázne láme, po niekoľkých lámavých stupňoch, uprostred kolmých lámavých skál, veľmi lámavým žliabkom, po neobyčajne lámavej stienke, do lámavého mokrého a plytkého doľava sa zahýbajúceho žľabu).
Je jasné, že v západnej Lomnici asi rozsypanejšia cesta nie je.
Ak prečítate celý popis cesty s výrazmi ako čeľusť komínu, hrdzavé škvrny, temeno odštiepeného útesu, pretŕhaná lávka, výklenkovité vhĺbenie, nie veľmi vysoko!, pod zubom previsu, vodorovne doľava, kolmá vodou pretekajúca stienka, či kulisa vhĺbenia, spoľahnete sa radšej na svoju intuíciu v stene.
Trochu sa obávam výberu cesty, no Dada naopak prejavuje veľkú radosť, že zažije poriadny alpinizmus.
Naše problémy začali pod „Žltými plameňmi“. Spočiatku nenáročný komín sa skutočne strácal a stal sa previsnutým. Ťahala Dada a jej suverénny pohyb sa zrazu spomalil, až zastavil. Hmla, ktorá nás prenasleduje od začiatku výstupu, mi znemožňuje pohľad vyššie. Aj Poliaci, ktorí lezú pred nami, nám zrazu zmizli z dohľadu. Lano sa nehýbe. Čakám. Náhle sa Dada objavuje v očakávanom smere, ale jej pohyb je stále neistý. Hore, potom dole, a tento pohyb sa zopakuje niekoľkokrát. Štanduje, hurá! Leziem ja a čím som vyššie, tým viac chápem čo sa odohrávalo v Dadinej hlave.
Komín sa skutočne stal previsnutým – a k tomu aj mokrým – hnusom a jeho ľavá stienka s previsnutými blokmi trčali ako čeľuste. Nad týmito čeľusťami štanduje Dada so slovami: „Sú tu skoby, tak sme dobre.“ Čo iné mi ostáva, ako súhlasiť. Terén sa zlepšil a my sme našli páchateľa neustáleho búšenia do skôb a do lámavých skál. „Naši Poliaci“ sú zase na dohľad. Ich tempo sa v kľúčovom mieste zjavne spomalilo a zdá sa, že chcú kladivom sienku rozobrať. Na rade je Dada. Podáva obdivuhodný výkon v zle zaistenom teréne, proste odlez jak hovado. Cítim sa ako v nehostinnom severe. Opačne vrstvené zamachované lokre. Ešte jedna dĺžka, ktorá je na mne. Aj tu Poliak búšil postupové skoby, no ja som to zaistila ako vo vertigu. Posledná dĺžka a už vidíme v riedkej hmle zábradlia Lomnické štítu, ktoré preliezame o pol štvrtej.
Po stopách Šádka 1950
Šádkova cesta, kl. IV+, spolulezec Miloš Chovanec
Od rána sa na nás valí hmla. Krútim hlavou, kam zamieriť. Hlavný cieľ bol hrebeň Čiernych veží a teda voľba padla na Čierny štít. Pod stenou sme niečo po deviatej, ale počasie nás zastavuje. Hmla sa prevaľuje cez steny vrcholov do doliny. „Desiata rozhodne,“ precedím cez zuby, nie od jedu, ale od zimy. Sedím, drkocem sa a zúfalo hľadím do bielej prázdnoty. Nie sme jediní vyčkávajúci pod stenou. Jaromír Šádek patril k najvýznamnejším českým horolezcom, ktorého často sprevádzal Karel Bocek. A zrazu, modrá obloha. Skutočne naliezame do steny.
Opäť jasná línia, no v stene je všetko iné. Kúsok hore, kúsok doľava, zase doprava. Túto cestu som liezla pred viac ako desiatimi rokmi, ale veľa sa mi nevybavuje, a tak líniu stále hľadám. Robím radšej kratšie dĺžky, čím sme pomalší. Čo je ale horšie, hmla sa opäť vrátila do doliny, čo ma núti zrýchliť. Až posledná dĺžka sa mi vynára z mysle. Pekná stienka ohraničená sprava kútom, určite ťažšia ako IV+. Pekný kus alpinizmu, vrele doporučujem.
Na vrchol prichádzame okolo druhej. Rozpačito hľadím na Čierne veže, ktoré máme z Čierneho štítu ako na dlani. Práve sa tam motajú Česi. Hmla nám stále znemožňuje rozhodnúť sa, ktorým smerom sa vydať. A tak znovu čakáme. A vyplatí sa. Miloš rozložený po celom vrchole Čierneho štítu balí saky-paky. Nervózne podupkávam nohou, ale nekričím. Prvú vežu odistím, ďalej bez lana nemáme problém. Jeden zlaňák a už dole do Stolarczykovho sedla. A máme to za sebou. Slnko sa prediera hmlou a na chvíľu za zdalo, že budeme mať vidmo. Vo Veľkej Zmrzlej doline je jasno a pod stenou sme za pol hodinu.
Spokojne sa rozlúčime so stenou, v ktorej je ešte niekoľko lezcov. Ďakujeme.
Po stopách Zbigniewa Korosadowicza 1931
Korosadowicz-Mogilnicky, kl. IV-V, spolulezec Miloš Chovanec
Keď sa ma Miloš spýtal, ktorá cesta z daných troch sa mi najviac páčila, jednoznačne odpovedám Korosadowicz na Kolový štít. Tento poľský horolezec bol členom poľskej záchrannej služby – TOPR a jeho horolezeckým partnerom bol Wieslav Stanislawski. O logickej línii nie je pochýb a ako píše sprievodca, v minulosti najpopulárnejšia cesta na štít. Liezla som ju tiež pred vyše desiatimi rokmi, no znovu si veľa nepamätám. Viem, že som z cesty nemala dobrý pocit, že to bol jeden mokrý bodrel. Ani dnes nás nečaká suchá skala, aspoň v dolnej časti steny.
Prvá kratšia dĺžka pod mokrý kút s previsnutou stienkou, pod ktorou je mokrá platňa. Je tu kopa skôb. Dávam nejaké pokusy, ale nepozdáva sa mi to. Traverzujem viac doprava k mokrému kútu a hľa, ďalšia skoba. Je mi jasné kade ďalej. Ku skobe je to ale asi päť metrov po síce kompaktnej, no absolútne mokrej stienke. Skúšam takzvanú „zlatú strednú cestu“. Zakladám zelený frend a ohmatávam skalu nad previsom. Kapsa, mádlo ako prasa, mám to, YES! Jedno šmyknutie nohy, ale som stále v stene, stojím, dýcham, istím sa. Otáčam sa na Miloša, ktorého upokojujem, že už som ok, a vyžadujem foto.
Pred nami sa pýšila krásna platňa s množstvom stupov, chytov a porúch na zaistenie. Záver zase nepríjemne uklonené skaly tvoriace kútiky a štand na trávičke.
Dnešok si užívame pri Milošovom vymodlenom azúre. Spomínam si na ranný východ slnka bez slnka, ako Miloš skonštatoval. Kým doberám, hľadím na stenu, kade ďalej. Už vidím Birkenmajerov kút, a veže, medzi ktoré máme vyliezť. Cesta sa pomaly končí. Posledná dĺžka je už pomedzi trávy a vrchol pred jedenástou. Veľmi pekná klasika bez štandov, s množstvom postupových (vedúcich) skôb. Po čiastočnom preistení si viem predstaviť, že by sa cesta liezla viac.
Čo dodať na záver? Výber ciest, do ktorých sa vyberiete ovplyvňuje to, či je cesta zaistená (aspoň štandy) alebo nie. Som rada, že si viem vybrať cestu bez týchto privilégií. Na Čiernom štíte všetky lezecké družstvá liezli len zaistené cesty, dokonca sme videli, že jedno družstvo schádzalo na lane späť do steny a potom zlaňovali. Neverila som vlastným očiam.
Vždy do doliny chodím s určitou obavou, strachom a napätím, čo sa môže stať. Keď sa túra podarí, vraciam sa späť do údolia s vďakou, že som na krátky čas mohla byť v útrobách hôr a tie mi dovolili zažiť niečo neopakovateľné, čo môžem poslať ďalej.