Začalo to nevinne v piatok poobede, kedy som prispel nemalou sumičkou na vzdelanie chudobných tureckých detí… Táto už teraz funny story sa so mnou bude vliecť ešte dlho.
Piatok:
Odchádzali sme z BA (o 150 EURO ľahší). V Márianovom super píp maj kár sme pri Habanovom mlyne naložili Badina. Ako prískočné jedna Plznička. Smere na Viedeň vedúcemu zájazdu prišlo, že akosik mu ostali lezby na balkóne, ta veru ťa hej späť ho do Petržalky. A keďže opustil auto (svoje vlastné) musel uhradiť prískočné. V skratke vo Viedni sme vypadávali z obťiažami z auta. A cesta do Hollentalu nám trvala miesto 1:45 hod asi 3:30 hod a stavanie stanu som odložil na pozajtra v duchu: čo môžeš urobiť dnes odlož na pozajtra a máš dva dni voľno.
Sobota:
Zobúdzam sa na svitaní vedľa imaginárneho ohniska. Majova trčiaca hlava začína odolávať mojím útokom kamienkov- Nájdi a zobuď. Na otázku či som v poriadku, reagujem vetou: Turecké deti ma majú radi. Maja na ranné lezenie nezlomím a Badin s Tamarkou sa zabávaju v stane po dospelácky, štúdiom horizontálnych vied na tému: Akustická priechodnosť zvukových vĺn stenami stanu.
Ráno po príchode druhej okupačnej jednotky vojsk Paštekárskej zmluvy, vyberáme sa do údolia Hollentalu. Keďže pre niektorých je to prvá skúsenosť s danou lokalitou a nevenujú dostatočnú pozornosť pokynom prístupu ku skale, tak miesto 5 minút autom, sa vyberajú na príjemnú 45 minútovú prechádzku. Tu sa lanové družstvá predbiehajú v používaní pejoratívnych jednotkových názvoch. Po milom telefonáte s Drgim, sa stretávame v strede údolia.
Drgi s Majom si vybrali výstup cestou SeremsieDiesesHollentalAgain (IV+) alpským štýlom.
Badin, Tamara, Peter, Vašo, Erika sme sa vybrali do odlahlejšej oblasti, kde nás mala očakávať krásna 120 metrov dlhá dĺžka obtiažnosti V. Na rozlez sme voľne liezli lokroviskom do prvého štandu. Ako náhle tam doliezli ostatní členovia družstva, začalo sa blýskať a jemne poprchávať. Múdrejší ustúpi a zostupujeme dole (únik zo skaly nummer ein).
Prečkáme to pod skalou kde Badin sa pokúša o RP prelez cesty za VII+. Dávam si to na hornom a v kľúčovom mieste pod zlaňákom mám už naozaj dosť. Prenechávam to majstrovi.
Keďže pod skalou je celkom sucho, ideme sa pokúsiť o prelez viac dĺžky, kde najťažší je nástup (VI) preliezam aj keď značne dezorientovaný. Pokračuje sa špárou asi 25 metrov (V+) potom štand. Istenie je také dobré, že vybúchavám všetky sexpresy. Erika s Vašom si nevedia dať rady s nástupom a ku všetkému začína znova búrka (únik zo skaly numer 2). Balíme a odchádzame do kempu dúfajúc, že Drgi s Majom išli do obchodu kúpiť veľa piva. No po príchode zavládla znova dezinformácia a Majo zvyknutý na Slovenské kapitalistické pomery, usúdil, že obchody sú otvorené do ôsmej (bolo 18:00). Jaj raz darmo je kapitalistom.
Avšak u Suchánku sa nekoná, rozbíjame miestnu krčmu s maďarským osadenstvom a nechávame tu nie jednu pachovú stopu. Prekvapivo rýchlo ľaháme a nedokáže nás povzbudiť ani prískočné od Eriky a Vaša v podobe Borovičky s Horcom.
Nedeľa:
Ráno namotivovaný ideme do cesty Nix fur Suderer (pozorný čitateľ už o tejto povestnej ceste isto počul z predošlého rozprávania autora). Na ceste prekvapivo nikto nie je, ale ako začínam liezť už mi očumujú riť asi tri dvojice. Prvé VI miesto obliezam štýlom strategického oblezu sprava. Prvú dĺžku tejto cesty som liezol tretí krát a viem ju celkom popamäti. Štandujem. E s V lezú a 6 miesto im robí obťiaže. Celú cestu vyjadrujú znepokojenie z lezenia s 10 kilovými batohmi. Hold fyziku ťažiska právnikovi nevysvetlíš, keď si balí do batohu aj zubnú kefku….( Únik zo skaly numer 3).
Po neutíchajúcej frustrácii vyberám cestu GrandKamine (VI-). Dezorientácia sa znova prejavuje únavným pochodom v suťovisku. V suťovisku som ako doma, čiže relatívne rýchlo som pod nástupom. Akosik som sa len pozabudol a moji parťáci sú v nedohľadne. Vraciam sa späť. Erika rezignuje, ale Vašo ako správny Erikin partner ju necháva v štichu a ide do toho. Dve dĺžky choďákom dávame ako nič. Keď už konečne vyzúvam vibramky, príde to čo každý očakáva: Búrka (únik zo skaly numer 4). V rekordnom čase zlaníme 55 metrov pobalíme a za 20 minút sme pri aute. Čaká nás cesta domov.
Zhrnutie:
Od začiatku to bolo celé naprd a niečo mi v duši hovorilo, ostaň radšej sedieť doma. Som rád, že skrz lezenie a HKF som si našiel úžasných kamáratov, ktorí mi pomohli zlepšiť náladu. S lezeckého hľadiska bol Hollental prepadák a pre začiatočníkov to nie je najlepšia oblasť. Vytrvalostne som si precvičil prácu s dvojičkami, orientáciu v teréne, prácu na štande a s ľuďmi a hlavne brať život s humorom.
Dobrých priateľov človek spozná, keď si z jeho smoly robia srandu od rána do večera a kopú do neho jak do vreca zemiakov
Epilog:
Pre pochopenie situácie: V piatok na ceste keď som si išiel domov pre veci, ma zastavil človek údajne Tureckej národnosti. Potreboval finančnú pomoc ktorú som mu poskytol. Následne po príchode domov som sa dozvedel, že to bol nejaký podvodník a že sú toho plné správy. Správi nepozerám a ani nezačnem. Chcem žiť s pocitom, že na svete existujú ľudia, ktorí tu pomoc naozaj potrebujú a zaslúžia si ju..
A ozaj, viete aký je rozdiel medzi nealkom pivom a… To si radšej nechajme na Brnčalku 🙂
Drgi a jeho verzia udalostí
Sobota– po príchode do punk campu našich, trošku zlomených, ale predsa sa chystajú liezť. Rýchle inštrukcie: tu je to za rohom daj si sedák a si tam! Rovno, rovno, potom parkovisko na pravo a popod lavínový žliabok a si tam. To, že sa tam ide autom a nie hodinu pešo sme asi všetci prepočuli. No nakoniec sme sa našli na malý moment. Sediac na križovatke, kde všetci blúdia sme sa s Majom rozhodli vyliezť komín (miestna klasika na vlastnom). Či sme boli dobre alebo sme to naozaj netrafili neviem povedať, no v prvej dĺžke som mal jedno istenie ktoré predstavovala stará skobka. Na záver som vybudoval fakt betónový štandík. Cesta hore ubehla rýchlejšie ako sme mysleli. Keď nám za zadkom začalo hrmieť, tak sme náš výstup ešte urýchlili a akademikersteig-om sme to rýchlo zbehli dole miestami sme si urobili malý zlaňáčik. No úspešne sme vyhli búrke a dole suťou tam za nami ostali len dve hnedé kôpky a kopa zvíreného prachu.
Po úspešnom úniku pred minimálne prietržou sa ako zázrakom roztiahla obloha a mi už pekne po pivku v campe. Neotáľali sme sa oddali sme sa radovánkam smrteľníkov: kúpania v potoku. Zvyšok výpravy furt nechodil tak sme sa rozhodli precvičiť štandovačku, ale tú nám už naozaj prekazila poriadna búrka. Nakoľko som mal všetky veci v druhom aute, stál som pod strechou iba v legínach(ako vždy) a klepal kosu. Prežili sme aj búrku v Campe.
Kalafutitída: Osoba nakazená touto chorobou sa prejavuje nasledovnými symptómami: Dezorientácia v skalnom teréne, núdzovo zľaňuje z každej cesty do ktorej nalezie, neúmerne rozdáva svoje peniaze tureckým priekupníkom, neschopnosť vyliezť cestu viac ako V+ s rozvahou.
Nedeľa ráno bola v pomalšom tempe druhé auto sa zdekovalo skôr ako sme sa stihli zorientovať čo sa deje. Po predošlých skúsenostiach sme sa rozhodli zmeniť lokalitu na Peilstein. Kde ma postihla Kalafutitída a moc sa mi nedarilo. Ono, keď dojdeš pod stenu o 11tej, čakáť, že tam bude príjemný chládok, asi nie je úplne reálne očakávanie. Badin ale poliezol pomerne slušne aj s Majom. Pri naťahovaní druhej cesty asi o 15tej Nás však zastihla búrka jak sa patrí a zmokli sme tak že nás prakticky osprchovalo. Prezliekli sme sa do suchého v miestnej dreveničke a bežali sme domov.
Majo a jeho verzia udalostí
Od Vikinho fantastického výletu v Ospe prešlo mnoho víkendov a tak som sa rozhodol zorganizovať podobný lezecký víkendový výjazd. Odozva z klubového FB nevyšla podľa očakávania:
Nakoniec sa podarilo zahnať zopár odvážlivcov, ktorí verili v moje organizačné schopnosti a spolu s Peťom K. alias Milosrdným bratom všetkých tureckých Nemcov v núdzi sme zbúchali víkend v krásnej rakúskej oblasti Höllental. Na dohodnutú štvrtú prišiel Peťo s predstihom. Badínko bol tiež na čas a tak sa nám podarilo vyraziť už o štvrť na šesť. Vo Viedni sme naložili Tamarku a s dvojhodinovým meškaním sme dorazili na miesto. Dali chladiť pivko do potoka a spokojne sme, poniektorí, rozložili stany. Večer sa niesol v znamení debát o príčinách konca sveta a Peťovho spokojného pochrapkávania.
Sobota ráno začala znamenite. Zobudili ma lietajúce kamene, ktoré mi pristávali okolo hlavy, keď sa ma o piatej ráno snažil premotivovaný milosrdný brat Kalafut presvedčiť, aby sme šli liezť. Moja neoblomnosť vyjsť zo spacáku ho zlomila, vytiahol si konečne karimatku, nafúkal ju a na dve hodiny dal pokoj. Radler, kávička, raňajky, nepochopenie inštrukcií (4 zo 4 nepochopili, takže chyba jednoznačne nie je v našom prijímači a zvaľujeme to na Peťa) a hor sa liezť. Opäť nejaké to omeškanie voči plánu, telefonát v znení: „Kalafut ty k…, kde ste“ … „Odbočte pri zelenom plote z vertikálnych trubiek“ (viď foto Tamarky za plotom) a boli sme takmer pod skalou. Ešte sme sa uistili či sme ozaj dobre a poď ho liezť.
Lezenie šlo fantasticky. Lockre, šotolina, štrk, lockre, sem tam tráva, lockre, nejaké tie lockre, žiadne špáry na odistenie, lockre a neviem či som spomínal lockre a šotolinu. Tak sme si tam s Drgim vychutnávali lezecký terén par excellence, kým sme asi v 120 metroch nenašli oko, ktoré sme privítali s rachotom hromov a osvietením skál porovnateľným s vystúpením Nory Mojsejovej v jej najslávnejších rokoch.
Nasledovala ďakovačka 4 anjelom strážnym, ktorí nám cestou pomáhali. Kývali na nás z doliny, kde ležali na kope, značne dobití a otrhaní. Úspešne sme zišli dole, stopli sme si starší viedenský párik a ani sme sa nezdali a vychutnávali si vajsbíra v miestnej krčme poľa kempu. Drgi stihol ešte poznamenať, že škoda toho zbrklého ústupu, obloha je ako vyzmizíkovaná, po mrakoch ani stopa a ani sme sa nezdali a stany sme priväzovali o najväčšie kamene a pod strieškou pri hajzloch sme komentovali, ako majú niektorí usadlíci pekne postavené stany (Peťov na ležato, priložený kameňom – bez obrazovej prílohy).
V najväčšom lejaku prišiel zbytok posádky, ktorej lezecký zážitok nemal ďaleko od nášho dobrodružstva v Grantkamine (4+). Zvolili sme teda osvedčenú, rokmi overenú taktiku. Nejaké to pivečko, pol decko a ani sme sa nezdali a bolo krásne nedeľné ráno. Zaspávanie pri hviezdach a zobúdzanie s východom slnka je pre mňa balzam na dušu a napriek kvapkajúcej vode a chrápajúcemu bratovi K. som sa vyspal do ružova (viď hore s radlerom na ranný bolehlav).
Ako to už v priebehu kalafutitídy chodí, organizácia výpravy opäť dostala na frak. Vstávali sme okolo pol siedmej a ani sme sa nenazdali a o štvrť na dvanásť sme už liezli v 40 km vzdialenej oblasti s názvom Peilstein. Ostali sme štyria zo siedmych, čo je celkom slušný pomer a síce sme nemali dosť expresov ale aspoň žiadneho sprievodcu.
Lezenie tam už bolo o čosi lepšie. Aj napriek výpeku, ktorý tam, čuduj sa svete, okolo tej 12tej nastal. Poliezli sme ako sa patrí, veď posúďte sami.
Badínko si natiahol veľmi peknú cestu, …tak za 7:
A ja som si natiahol svoje čongále, …tak na hodinku:
Peilstein nám však neostal nič dlžný. Nebude predsa horší ako Hollental. Bolo tak pol štvrtej, keď som si uprostred cesty všimol, že po pravej ruke, tak asi kilometer, to vyzerá byť na menšiu prehánku. Zavolal som na Drgiho: „Drgi do …če ide na nás čistý Mordor!!!“ Drgi s výrazom anglickej obsluhy: „Už to dolez a môžeme pomaly ísť“. Pozrel som sa teda na tú súvislú tmavo-sivú stenu, ktorá nás ladným krokom v priebehu 5 minút dobehla a vyškriabal som sa k prasaťu sťa by mladý kamzík za nadržanou kamzíčkou. Z cukru sme však neboli, voda nám na nálade nezobrala a tak sme sa spokojní a s dobrou náladou vrátili všetci zdraví šťastní domov. Teda až na milosrdného brata, ktorý je stále ľahší o 150 evri a deravú karimatku 😉
A poučenie z výletu? Nikdy nepodceňujte kamarátov a zoberte si radšej viac piva. Nikdy nepodceňujte počasie, lebo to vám ukáže, akí ste maličkí. Nikdy nepodceňujte prípravu, špeciálne rozpoznanie terénu.
A hlavne, kamkoľvek pôjdete, zoberte si skvelých ľudí, ktorí vás podržia v zlom (že Peťo), vyhecujú v ťažkom a zdvihnú náladu v smutnom.
Autor: Peter Kalafut, Drgi, Majo Beňo
Účastníci: Peťo, Vašo, Erika, Drgi, Majo, Badin, Tamara
Foto: Peťo, Drgi, Erika
Všetky fotky na adrese: https://www.dropbox.com/sh/3f16ryz5jyrwb83/AACxx1gD8b4fZ41n7oTrgfmKa?dl=0