fbpx

V novembri sme chceli ísť liezť. Niekam, kde je pekne a teplo. Minulý rok bol Maťo s Frederikou na Mallorke a veľmi sa im tam páčilo. Navyše mali kúpeného sprievodcu a tak bola voľba jasná. Už nám chýbalo len vybrať termín a kúpiť letenky. Výlet nakoniec padol na polku novembra 2023. Zostavu tvorili Frederika, Ema, Maťo, Miki a Leto.

Prvý deň (štvrtok) sme ranným letom z Viedne dorazili do hlavného mesta Palma de Mallorca krátko po obede. Vyzdvihli sme auto z požičovne, z mesta sme vyzdvihli Maťa, ktorý došiel už o deň skôr a vyrazili sme na skaly. Keďže už bolo poobede, vyhliadli sme si menšiu oblasť asi 20 minút severne od Palmy – S’estret –  v ktorej mala Fredy rozrobenú jednu cestu z minula. Oblasť to bola skutočne neveľká, ale aj tak sme sa v nej vedeli zabaviť. Našli sme si aj ľahšie cesty na rozlez, aj ťažšie na pučenie.

Na sektore bolo zaujímavé to, na akej malej ploche sa dali nájsť tak rôzne typy lezenia. Od platničiek, cez pukliny a kútiky, madlá, až po previsy s tufami a dierami. Okrem toho nám ale z oblasti nijak sánky nepadali (dokonca ani fotku som nespravil).

S tmou sme sa pobrali na ubytko v meste Sineu ležiacom v centre ostrova. Toto miesto sme zvolili strategicky, keďže sme chceli podnikať výpady na všetky strany Malorky. Fredy vybavila naozaj parádne ubytko s troma izbami a novou, plne vybavenou kuchyňou. Kúsok od ubytka bola pekáreň, do ktorej nám chodil Maťo ráno kupovať vynikajúce čerstvé pečivo na raňajky. Na strešnej terase boli dokonca lehátka a gril, ale tie sme ani nestihli využiť. Skrátka super.

Druhý deň sme zamierili do vzdialenejšej oblasti Cala Magraner na juhovýchodnom pobreží. Po 35 minútovej jazde nás čakal ešte asi 20 minútový nenáročný nástup. Odmenou nám bolo lezenie v krásnej zátoke. Opäť sa tu dali nájsť aj ťažšie aj ľahšie cesty a celkom pekné lezenie. Kratšie cesty boli trochu ďalej od mora a tie najdlhšie boli už v podstate nad morom. Tam si dal jednu cestu už len Maťo, ostatní sme už nevládali, ale tá cesta bola vraj úplne parádna a asi sa do nej niekedy vráti zvesiť pytel. Vraj jedna z najkrajších na ostrove (hovorí sprievodca).

Aj keď sa už trochu ochladilo a slnko zašlo za oblaky, neodolali sme a išli sme sa trochu osviežiť do mora. Voda už nemala letných 27 stupňov, stále sa do nej ale dalo vliezť a aj v nej vydržať.

Pred tým, ako sme sa vrátili na ubytko, sme si spravili malú zachádzku do mesta Porto Cristo. Našli sme si vyhliadkové miesto a zrazu sme zistili, že práve tu sa nachádza jedno z ikonických DWS-iek, ktoré minulý rok preliezol Jakob Schubert (La Hostia – 8a+). My sme prišli už za šera, ale stále to bol fascinujúci pohľad. V mestečku sme si dali aj večeru, ryby, morské plody či Paellu.

V sobotu sme zamierili na severovýchod, na vyhliadku Coll de la Creueta z ktorej sme peši prešli do oblasti La Creveta. Cestu serpentínami nám spestrovali všadeprítomní cestní cyklisti na parádnych bicykloch. Jesenné počasie a príjemné teploty sú na bicyklovanie ako stvorené. Nabudúce možno spravíme kombinovaný lezecko-cyklistický výlet.

La Creveta je celkom rozľahlá oblasť s tromi sektormi a dlhými, 30-metrovými cestami. My sme si vybrali hlavný sektor s prevažne platňovým lezením. Na úvod, na spoznanie oblasti, sme si vybrali dve dlhé cesty obtiažnosti 4c, a teda boli sme radi, že sme si ich vybrali, lebo sme zistili, že nie je 4c ako 4c. Maťo, ktorý sa nedávno vrátil z lezeckého výjazdu na Kalymnos v Grécku hovoril, že takéto cesty tam mali bez problémov obtiažnosť 6a. Odhliadnuc od toho boli ale veľmi pekné.

Najkrajšou cestou, ktorú sme v oblasti liezli, bola ale cesta Records de Bunyola za 6a+. Dlhá cesta, v ktorej stále lezieš, platňa, potom puklina, potom zasa platňa, v extrémne kompaktnej skale. A rozhodne nie zadarmo. Ak sa náhodou do tejto oblasti vydáte, určite túto cestu nevynechajte. Všeobecne sme tu ale neliezli žiadnu vyslovene nepeknú cestu. Oblasť je navyše úžasne panoramatická, takže aj keď zrovna neleziete, nemôžete sa nudiť. Jediným negatívom boli často hrdzavé nity v niektorých cestách. No a nástup nebol taký príjemný ako deň pred tým, tu už bolo treba hľadať cestičku medzi skalami, palmami a trávami.

Posledný lezecký deň sme navštívili mestečko Santañy a oblasť Tijuana. Opäť niečo úplne iné ako ostatné dni. Liezli sme priamo nad morom a istili sme zo širokej skalnej police. Slniečko pieklo a tak to nebola úplne ideálna podmienka. Vyliezli sme len po tri cesty, z ktorých za zmienku určite stojí cesta Colesterol Party (6a+). Podľa množstva mádža a vyšmýkanosti chytov sme usúdili, že nerobíme prvovýstup, aj napriek tomu bola ale cesta prudko leziteľná.

Keď sa nám už nohy rozpúšťali v lezkách, povedali sme si, že meníme lokáciu a presunuli sme sa asi dvesto metrov do miestneho DWS sektoru The Cove. Tu sme z výšky cca 7-9m naskákali do vody a hore sme liezli cesty medzi 4c a 6a (podľa sprievodcu). Od dvojice Švajčiarov, ktorí tu tiež liezli, sme dostali tip na nové 6a+, ktoré ešte nebolo v sprievodcovi. Viedlo cez previsnutý nos asi 2m nad vodou, tak sme sa v tom celkom dobre zabavili. Po dolezení sme sa ešte išli okúpať na krásnu pieskovú pláž.

Ak vám je mestečko Santañy povedomé, je to možno preto, že sa tu nachádza asi najikonickejšie DWS na Mallorke, ak nie najikonickejšie všeobecne – Es Pontas. Je to krásny skalný oblúk, ktorého spodkom vedie legendárna cesta za 9a+, ktorú ako prvý preliezol Chris Sharma a nedávno ju zopakoval už spomínaný Jakob Schubert. My sme si užili len výhľad na ňu pri zapadajúcom slnku.

Zo Santañy sme išli do Palmy, kde sme na letisku vyložili Mateja, ktorý musel odísť o deň skôr. My sme sa potom šli najesť a prejsť do večerných uličiek mesta. Palma de Mallorca nám všetkým učarovala svojou atmosférou a architektúrou. Aj keď bola nedeľa večer, navyše mimo sezóny, a teda bolo mesto takmer prázdne, tamojšie úzke uličky, domy s výklenkami, obrovská katedrála či malé podničíki rozhodne mali svoje čaro.

Na celom výlete nám vyšlo super počko. Teploty medzi 15 a 22 stupňami, miestami zamračené, miestami slniečko, bez dažďa. Ak je tu toto v novembri štandard, myslím, že je to ideálna oblasť na jesenné lezecké výjazdy. Navyše, pod skalami nikdy nebolo veľa ľudí, zvyčajne tak 1 až 3 skupinky okrem nás.

Malorka sa nám na prvé stretnutie veľmi pozdávala a verím, že sa sem niekedy vrátime. Kamaráti, ďakujem za super výlet 🙂

Text a foto: Leto

Jesenný výlet na Malorku
Tagy:                        

Pridaj komentár