A kde máte vodcu? … chlapa?
Otázka, na ktorú sme si už za posledné roky zvykli, ba sme priam už zvládli natrénovať absolútne synchrónnu odpoveď. A tak aj tentokrát na ňu jednohlasne odpovedajú dve podobne vysmiate tváre: „Nemáme!“ .
A tak je nám v tých horách dobre 😊
Blíži sa tretí júlový týždeň, Lili má svoje každoročné okno medzi tábormi, a tak mám už pol roka dopredu vypísanú dovolenku. Počasie vyzerá obstojne a od nedele máme liezť. Ja si v piatok večer už nedočkavo balím ruksak, pripravujem chlebíky a kupujem v Lidli koláč. Lili v sobotu nemôže, musí ešte zopár detí v tábore naučiť liezť. A tak dostávam skvostný nápad ísť v 32°C teplote na bežecké preteky na Kordíky. Podvečer špinavá a spotená prichádzam do Tatranskej Lomnice, hodinky ukazujú 16:50, posledná lanovka hore ide 18:10. Telefonujem s Lili, že to asi stíha.
Nestihla.
Odmietam ísť hore pešo, bolia ma stehná po behu, Lili môj odmietavý prístup oceňuje.
Plány sú na to, aby sa menili, a tak aj my večer šťastné, ja obzvlášť, keďže som dostala vytúženú sprchu, sedíme u Lili doma v Hybiach. Na lanovku pôjdeme ráno.
Deň 1 – Poliacke trio
Jedla som do batohu zbalila asi nejak veľa, keď vystupujem ráno z lanovky, tak ma skoro vykotí. Lili zachraňuje moje topánky, ktoré sa už skoro zviezli lanovkou dole. Ale sme hore a dobrodružstvo sa môže začať 😊
Domoceme sa pod Kežmarák a pripravujeme sa na lezenie. Vybrali sme si Birkenmajerovu cestu (IV), peknú a dlhú. Z diaľky vidíme v treťom štande Poľské trio. Tešíme sa, ruky svrbia nedočkavosťou zas po roku okúsiť tatranskú žulu, naliezame. Pri doleze do tretieho štandu ale nemôžem veriť vlastným očiam, Poliacke trio je stále tam… zablúdili. Vysvetľujeme im kade a pokračujeme. Aspoň nám potom spravili fotku.
Deň 2 – Búrka prišla
Druhý deň je na poludnie hlásená búrka, to nás predsa neodradí. Skorý budík zaistí skorý nástup do steny a o 6:25 naliezame do prostredného piliera Huncovskeho štítu, cesta je tiež známa pod názvom „Spišská cesta“ (IV). Trošku nás prekvapila dĺžkou, napriek tomu sme aj so všetkými vecami sedeli o 12tej v suchu na Skalnatom plese pri kofolke a papaníčku. Predpoveď sa nemýlila a búrka prišla o pol hodinu neskôr, tak silná, že lanovky prestali premávať, blesky šľahali zo všetkých strán a zvonka prichádzali ľudia ako po sprche.
A čo bolo večer po búrke s nami? Našťastie sa nad nami zľutovali (respektíve Lili použila svoje čaro osobnosti) na Skalnatej chate, a tak napriek plnej kapacite trávime noc na podlahe v jedálni…
Deň 3 – Dáme už ten Vidlák?
Vlani nám Vidlový hrebeň nevyšiel, dávame pokus číslo dva a ráno sa domotkáme na Lomničák. Vietor 12m/s a veľmi zlá viditeľnosť nás núti prehodnocovať náš plán.
Dávame si na to šálku predraženého čaju a čakáme. Ako sa vraví, kto čaká, ten sa dočká, a aj my sme sa dočkali. O dve hodiny sa už naväzujeme a začíname simultánne postupovať po hrebeni. Je to nádhera, viditeľnosť sa zlepšila, vietor ustál a my dve so širokými úsmevmi preliezame, vyliezame, obliezame, zliezame a zlaňujeme.
Po takmer 6 hodinách prichádzame na Kežmarák, ponáhľame sa dole, chceme stihnúť lanovku. Tretí deň – tretí zostup Huncovským žľabom, už poznáme aj jednotlivé kamene 😀
Lanovku stíhame, dokonca aj kofolku na chate predtým. Ďalší deň má pršať, a preto sa sťahujeme do basecampu v Hybiach.
Deň 4 – Zašívačky
Oddychový deň je v znamení šitia, mne sa roztrhli gate na zadku. Lili, prezmenu, potrebuje zašiť vrecko, z ktorého jej mobil už nebezpečne vytŕčal. Tak kupuje sovičku-nažehľovačku, vyťahuje žehličku a zrazu počujem zúfalý výkrik. Našťastie nespálila seba, len kus nohavíc. Lili však s dôvtipom opravuje aj novú dieru a tak jej okrem sovičky pribudlo na stehne aj prišité srdiečko.
Večer prichádzame k Zelenému plesu, kde, ako sme sa predošlý deň dozvedeli, je ubytovaných skoro 60 členov Brnenského lezeckého klubu.
Nasledujúce dni sme popoliezali, rozprávali sa a pochutnávali si na dobrotách z Brnčalky. Myslím, že aj za Lili môžem povedať, že top boli horúce maliny 😊
Dni 5, 6 a 7 – Dobrodružstvá v Doline Bielej vody
Na Východnej Žeruchovej veži sme liezli Známku Monzúnu (V), Lili mi v druhom štande hovorí, že jej pri ťahaní ostal kameň v ruke, ale ustála to a pri lezení ani nemukla.
Tiež sme boli obzrieť cestu Bocek-Šádek na Jahňací štít (V), v prvých dvoch dĺžkach si užívame veľmi pekné lezenie, potom už len doliezame na vrchol kde sa ľudia čudujú odkiaľ sa to objavujeme.
Z vrcholu následne s obavami sledujeme záchrannú akciu vrtuľníka na Karbunkulovom hrebeni, kde sa vybrali členovia Brnenského klubu. Našťastie si nováčičku naviazali a jej 15 metrový pád skončil len zlomeným malíčkom a dobúchaním.
Pre nás isto najkrajšie lezenie z nášho tohtoročného pôsobenia na Brnči bolo na Jastrabku cestou Pietrzak-Surdykovski (V). Nádherná cesta, nádherné výhľady, skvelé a príjemné lezenie.
Po dolezení a zbalení lán sa spúšťa dážď, do minúty sú skaly totálne mokré a aj my. Vrcholovku dávame v bundách s bielym pozadím, stískajúc panenku Máriu, aby nás na mokrej žule nešmyklo. Opatrne zostupujeme.
Posledný deň sa ešte vyberieme na Koziu kôpku, cestou cez Gilotínu. V prvom štande mi ale Lili vraví, že sa jej ďalej nechce. Ja mám tiež celkom dosť a čaká nás ešte cesta domov, tak nechávame pytel a zlaňujme. A náš týždeň v Tatrách je úspešne za nami.
Ale koniec to nie je.
Oneskorená maturita s afterkou
Asi o mesiac neskôr sa vraciame a tentokrát volíme okolie Popradského plesa.
Pozeráme a vyberáme čo sme ešte neboli. Vyhráva cesta Človečina na Zadný Popradský Zub.
Do cesty sa nastupuje z prekrásnej a človekom nedotknutej Dračej dolinky, len je ten nástup kúštik dlhší. Cesta je veľmi pekná, len trochu príliš preistená, a tak je aj samotný zážitok tým poznačený. Doliezame, oblaky rastú do výšky trochu viac, ako by sa mi páčilo. Zlaňovať sa nám ale nechce, tak sa ponáhľame Popradským hrebeňom až k chate pod Rysmi. Lili na hrebeni fotí, ja som kúsok nervózna z búrky, ktorá nakoniec neprišla.
V noci si vychutnávame úžasnú nočnú oblohu s pozostatkami občas letiacich Perzeidov.
Skoro ráno vstávame, plánujeme Žabieho koňa (III), a keďže je víkend a pekné počasie, vieme, že tam nebudeme samé. Ja som túto cestu, prezývanú tiež „horolezecká maturita“ už išla, ale Lili nejak odolávala a keďže dbám na jej vzdelanie, tak som si dala opakovanie.
Pri zlanení na koňa nás púšťajú traja Poliaci pred seba, z čoho sa samozrejme tešíme. Koník bol ešte krajší a ľahší ako som si ho pamätala. Sú to už predsa asi 3 roky, počas ktorých pribudli aj nové štandy.
Zapisujeme sa do vrcholovej knižky a zlaňujeme. Vrátiť sa plánujeme, a to veľmi skoro.
Prechádzame totiž asi 10 metrov doprava a naliezame do Häberleinovej cesty (IV), ktorou sme asi o hodinu zase späť na vrchole. Prvá dĺžka isto stála zato a ja som sa tešila, že som tiež liezla niečo nové.
Neveriacky zisťujeme, že sme aj po druhej ceste predbehli Poľské trio, ktoré nás ráno pustilo. O to viac sme im za to pustenie vďačné.
Do knižky sa zapisujeme druhýkrát po sebe, po maturite nasledovala aj afterka. A náš víkend bol u konca.
Ťahá mi na 50
Doma sedím s perom a dopisujem si cesty do Tatranského výstupníčku. Končím na čísle 49, verím, že 50-ku ešte tento rok dosiahnem. Plány sú, už len aby počasie a samozrejme zdravie vyšlo. Teším sa! (a veru sa to o pár týždňov aj podarilo)
Aj keď sme s Lili posledné dva roky veľmi málo liezli a na skalky či haly sme zavítali len občasne, som vďačná za to, že stále vieme spolu bez problémov fungovať v horách a skvelo si poliezť. A obtiažnosť? Na tej predsa až toľko nezáleží, lebo mať dobrého spolulezca je omnoho viac ako schopnosť preliezť ťažké mordy. A ja som vďačná zato, že takú spolulezkyňu mám a je nám v našich Tatričkách skvelo.
A Vodcu, či chlapa na lezenie až tak nepotrebujeme. Na iné činnosti sa ale zídu 😊
Sima
FOTO: Sima, Lili a Poliacke trio