V dňoch 2.-4.3. sa uskutočnila klubová akcia HKF na Zamkovského chate. Ako býva zvykom našiel sa niekto, kto o tom aj niečo napíše. No ako nebýva zvykom, našli sa hneď dvaja iniciatívci a napísali pár riadkov o tejto parádnej udalosti. Tak príjemné čítanie…
Letov pohľad na vec alebo „Tatry objektívom mladého skialpinistu“
Bol štvrtok 23:42, keď sa s Ďurom Samašom a mnou pohol vlak z Bratislavskej hlavnej stanice. Smer Poprad, ako ináč. Zajtra nás mal čakať náročný deň, tak sme sa chceli trochu prespať. Musím to sem napísať, aby som na to nezabudol, ale v nočáku sa vyspať nedá. Teda pokiaľ nemáte lôžko, a to sme my nemali… Takže po pár hodinách polospánku sme sa ocitli v PP, odkiaľ sme po hoďke čakania prestúpili na bus na Bielu vodu a o pol siedmej sme už šlapali na Brnču.
Na Brnči batoh nechávam v predsieni, na moje počudovanie k asi dvadsiatim ďalším. Čo tam už stihlo toľko turistov dôjsť pred nami? To sa mi nezdá… V jedálni nás už čaká Peťo Kelečín, ktorý tam prišiel už o deň skôr. Pokecáme, ulúpime dačo z raňajok a chystáme sa pokračovať v túre. Keďže chcem dačo prebaliť v batohu, idem do predsiene po batoh. Keď tu zrazu, kde mám batoh?! Predsieň prázdna. Ani jeden z toho milióna batohov tam nebol. Chytám malý infarkt a utekám von stíhať zlodeja. Otváram dvere a tam plný vozík batohov a môj na spodku. A tak rýchlo zapájam troch bratov Čechov a spolu ho dolujeme z pod tej kopy. Po chvíli boja ho máme! Veru nepotešilo by ma, keby mi ho odviezli dole 😀
Záchranná misia ukončená a my sa môžeme vydať do Baranieho sedla. Naše kroky viedli cez Fľašku do Veľkej zmrzlej doliny. Je tam celkom strmo a úzko, tak trénujeme obrátky. 11 doprava, 12 doľava, potom na chvíľu vyzúvame lyže, lebo je až moc strmo a tvrdo, ale po chvíli opäť obúvame lyže a dávame po 15 obrátok na každú stranu. Potom sa už dolina otvorí a mne sa už nechce počítať… Asi v strede doliny nás dosť neslušne obieha nejaký týpek, ktorý drzo robí dva krát také dlhé kroky ako my, aj napriek rednúcemu vzduchu v týchto nadmorských výškach! Čo už…
V záverečnom žľabe obúvame mačky, ináč by to asi nešlo a hor sa do Baranieho sedla. Ďurimu sa moc nechce na rohy, tak ich dávame len Peťo a ja. Chvíľu sme koukali na ty panoramata (za ty peníze, táto…) a už fičíme dole. Zo sedla lyžujeme do Malej studenej doliny. Zjazd nič moc, celkom tvrdo, kde tu sa to zrazu prebára, ale tak nemôže byť vždy prach… na Terynke stretávame kamarátku Katku, kecáme, horcujeme, je nám dobre. Pôvodný plán vyskúšať aj priečne zavrhujeme a už len zlyžujeme na Zámku, kde sa začína super klubová akcia.
Na chatu prichádzame prví, a od nášho príchodu až do pol noci sa postupne zbiehajú účastníci zájazdu. Jeme, pijeme, hodujeme, o desiatej sa na chate zhasína (teda vypína celá elektrina) a tak jeme, pijeme a hodujeme už len pri romantickej žiare čeloviek.
V sobotu ráno asi všetci z chaty vyrážajú na Terynku. Okrem nás je na chate aj horolezecký klub z Prievidze, takže chodník hore vyzerá ako Prístavný most v piatok poobede. Našťastie sme s Peťom boli trochu rýchlejší a na chatu prichádzame medzi prvými. Doplníme tekutiny, varujeme službu pred návalom, naberáme Bašku H., Maja B. a Jura R. a utekáme do Priečneho sedla. Počasie je špičkové, slniečko, teplota tiež nič strašné, vetrík len minimálne, no dovolenka ako sa patrí.
V sedle rozmýšľame, čo ďalej. Možností milión, len dni a sily sú obmedzené. Baška s Jurom sa vydali na Širokú vežu a potom na Generála, Majo išiel späť na Terynu a s Peťom sme si povedali, že jedno sedlo nám nestačí, a že sa vydáme ešte do Sedielka. Lyžba dole Priečnym smerom do MSD bola taká… povedzme na hrane 😀 ale nejak sme to kus zošúchali a potom to už bolo dobré.
Výšľap do Sedielka nebol úplne jednoduchý, bolo treba predupávať tvrdú škrupinu, ktorá miestami predupnúť nešla. Ale stálo to za to. V Sedielku som pred tým ešte nebol a každému, kto je na tom rovnako odporúčam ho navštíviť. Hore sa nám otvorila krásna panoráma Tatier takpovediac od chrbta. No skrátka očarujúce.
V sedle sme boli v ten deň jediní, takže panenská lyžovačka. Opäť tvrdo a nekonštantne, ale bol aj úsek s parádnym snehom. Šťastní sme došli na Terynu, kde sme trochu vytuhli opäť dopĺňajúc tekutiny všetkých druhov. Na záver nás čakala už len čerešnička na torte v podobe perfektného zjazdu dole Hangom a opäť na Zámku. Tam sa večer niesol v podobnom duchu ako ten minulý, len o niečo viac horcov 😀
V nedeľu sa už každý vydal vlastným smerom. Viacerí sme šli na Skalnaté pleso, odkiaľ sme s Majom a Peťom zamierili do ďalšieho sedla, tento krát do Lomnického. Výpek ako na Floride, šlapeme len v terme. Len ľutujeme, že nemáme opaľovací krém… No a zo sedla dole Filmarákom. Hore sa už slniečko podpísalo na snehu, bol mäkký a prepadával sa, pod ním kamene, prepáč sklznica. Kúsok sme z bezpečnostných dôvodov zošúchali, no ale keď sme došli do takej širšej časti, zrazu bolo všetko ináč. Široký žľab plný tvrdého snehu ako na čerstvo poratrakovanej zjazdovke. To teda bolo. Tam sme si zajazdili. A čo to aj odfotili. Vytešení sme zlyžovali na Zamku, zbalili saky paky a už len dole cez Hrebienok do Smokovca.
Bola to super akcia, myslím že si ju všetci náramne užili, dokonca sa nám podarilo zrobiť aj skupinovú foto! Ďakujeme Viki!
Ďurov pohľad na vec alebo „Z denníčka začínajúceho freeridera“
Sláva! Zhoda okolností: obstojný zdravotný stav môjho dediča, dobrá nálada mojej krásnej manželky a čerstvo odovzdaný projekt v práci mi umožnili výjazd na Zamku s milovaným HKF. Nadšene som si vybavil voľno už aj na piatok, hodil na meil udičku o piatkovej „ľahkej“ túre na ktorú sa chytil Leto a Kelečínko a začal horúčkovito baliť. Od Viki zistená snehová situácia mi urobila jemnú vrásku na čele, vraj tvrdo. Po prečítaní laviny.sk o celkovej situácií som sa rozhodol nebrať freeridové lyže (110 pod pätou) ale zobral som kamošove nejaké skitouringové staršie kameňačky čo sa ukázalo neskôr ako chyba ale nepredbiehajme.
Štvrtok: S Letom sa stretávame na stanici o cca 22:25. Nočák bol des a hrôza, dal by sa o tom napísať extra článok. Napíšem len jeden postreh: Ak chcete vyhnať z kupéčka zapáchajúceho opitého muža, začnite sa nadšene rozprávať o lyžiach, viazaní a lyžiarkach, do 5 minút vystrelí ako raketa. Aj tak bolo. Nuž, ale aj tak sme sa nevyspali… nevadí.
Piatok: Skoro ráno v Poprade zvažujeme, či čakať hodinku na bus na Bielu vodu alebo vlakom do Smokovca a Lomnice. Časovo je to jedno, teda čakáme. V pláne bola ľahká túra ktorú navrhol Leto: Biela voda, Brnča – tam vyzdvihneme Peťka Kelečínka, Baranie sedlo (Rohy), Terinka a zlyžovať dolu na Zamku. Raz v živote som to šiel v lete opačným smerom. Bolo to dávno, mám z toho len pekné spomienky a tak som povedal: OK. Veď nejako bude. Nuž ľahké to teda ale rozhodne nebolo. Problémiky som začal šípiť, keď Leto po vystúpení z busu a zapnutí lyží nahodil vražedné tempo. Vraj je zima. Bolo -15°C, mrzli nám ksichty, nuž povedal som si, treba sa nejako zahriať.
Na Brnču som došiel značne orosený s asi 15 minútovým meškaním. Peťko Kelečínko nás krásne privítal, dali sme čajík a časť z jeho raňajok a po krátkej úsmevnej príhode s Letovým batohom sme sa opäť vyrútili do kosy vonku. Keď pôjdete niekedy na túru na lyžiach s KeLetom, dávajte si dobrý pozor a dobre si rozmyslite kam pôjdete. Tí dvaja vystrelili ako rakety, normálne motorové myši. Pod fľaškou sme boli v priebehu pár minút. Petra sa pýtam: Kua to pôjdeme takto rýchlo? Peter vraví: Neboj, on zvoľní o chvíľku. Nezvoľnil. V polke fľašky mi moje stehná povedali že nevládzu, na vrchu fľašky že idú domov. Dosť som ich aj seba musel prehovárať, aby sme to ešte spolu skúsili. V polke cesty k sedlu ma chalani počkali, pekné od nich.
V zápätí mi motivačne opäť zdrhli, pravda je, že som im povedal nech idú, veď je zima, že sa stretneme v sedle. Úsmevné bolo stretnutie s pretekárom gramistom. Chlapík ktorého som zazrel v polke fľašky na plese, na vrchu fľašky ma obehol, chalanov obehol o 5 minút a potom sme ho už len matne zazreli vo vrcholovom stúpaní do sedla. Jeho výstroj vážila asi tretinu z mojej a kroky robil dva krát dlhšie. Nezabudnem na jeho pohľad keď ma videl ako sa tak trochu trápim s otočkami a ako mi podklzujú lyže. Ja mám taký výraz keď sa kukám na frekventatnov kurzu, najmä na tých, čo sa liezť ešte len učia. Ten pohľad plný ľútosti a súcitu.
Do Baranieho sedla som prišiel s dosť veľkým meškaním, ale hrdý na seba, že som to neotočil. Preklínal som všetky tie usedené hodiny v kancli. Počas cesty som sľúbil sám sebe niekoľkokrát že začnem viac behať a posilňovať nohy a tak podobne, veď to poznáte. Chalani akurát schádzali z Baraních rohov, podpichli ma či nejdem aj ja. Na mojom rezolútnom odmietnutí pokračovať hore sa zjavne bavili. Sú to ale borci sa musí nechať.
Zjazd dolu nebol zlý, akurát som si spomenul na svoje lyže čo som nechal doma v pivnici. Leto síce tvrdil že to nie je lyžami ale ja viem svoje. V polke zjazdu som pokonverzoval s bratmi Čechmi šlapúcimi hore nie pre to, že by som ich mal rád, ale preto, že som potreboval pauzu pre svoje stehná a zadok.
Na Terinku som prišiel s rozklepanými kolenami asi tak ako mladá šestnástka pri svojich prvých sexuálnych skúsenostiach. Príjemné posedenie v útrobách Terinky, polievočka a horec mi však dodalo nových síl. Cestu dolu som už nejako prežil, za zmienku stojí ešte môj kotrmelec ktorý sa mi podaril pri oblyžovaní jednej skaly, nuž čo, prilba je super vec keď sa správne používa. Ale zjazd bol fajný to sa musí nechať. V živote som tak rád Zamku nevidel ako v to poobede. Tešil som sa ako malý kinder. Konečne! Už ani jeden jedinký krok na lyžiach!
Ale nebolo to až také hrozné, teplé jedlo, pivo, zopár horcov a svet je opäť krajší.
Sobota: Po skúsenostiach z piatka som bol značne opatrný pri výbere partnerov a túry samotnej. Nakoniec sme sa s Viky, Wolfi (pes), Katkou a Palim vybrali na Zbojku. Cesta pohodová, tempo tiež, počko ako z katalógu, čo viac si môže človek želať?
Na chatu sme s Palim dorazili trochu v predstihu pred babami, kúpili čajík, dali polievku. Po chvíli prišla usmiata Katka a nasratá Viky. Zlomila paličku. Sme ale chlapci šikovný a zlomený plast sme zlepili páskou, našťastie sa to dalo. Decathlon je super vec ale paličky si radšej kúpte inde. Po obede padla voľba na Svišťový štít, že vraj je to túra ľahká. Baby a pes to vzdali a lyžovali dolu. Ja viem ale svoje o ľahkých túrach viď pjatoček, takže som bol dosť opatrný a Palimu povedal: Prídeme na koniec doliny, uvidíme ako sa budeme cítiť, aké bude počko a tak. Na konci doliny bolo ale super, počko parádne, stehná tiež v pohode, hore sa na lyžiach išlo luxusne, tempíčko pohodičkové.
Na vrchole foto, čajík, tyčinka, skrátka čistá radosť. Bohovať som začal až keď som si zapol pravú lyžu a vzápätí sa mi rozpadla pätka na viazaní. Ten pocit, keď sa vám túra v jednej sekunde predĺži o minimálne dve hodiny. Super. Lyžovanie na jednej nohe a prifixovanie lyže k lyžiarke napevno som triezvo vyhodnotil ako nereálne. Nuž čo. Obuť mačky a pešo dolu. Na horách najviac milujem to, že v nich nevydržím dlho nasrdený. Toto zlomenie viazka ma rozhodilo asi len na 30 sekúnd. Áno, išiel som sem hlavne kvôli zjazdu na lyžiach. Poviete si: smutné. Smola. Ale verte alebo nie, cestu na mačkách dolu až na Zamku som si užil. A môžem s hrdosťou potvrdiť: V živote som si lepšie nezašľapal ako v túto krásnu sobotu! Večer sme všetky naše túry patrične oslávili, nadviazali družbu a stali sa skoro členmi Alpin klubu Prievidza a spokojní šli spinkať.
Nedeľa: Po raňajkách, fotení a lúčení mňa čakal už len romantický zostup s lyžami na chrbte. Ráno ale išlo hore teda oproti mne neskutočne veľa ľudí. Na skoro všetkých pohľadoch som videl výčitku: Prečo tento týpek nesie lyže dolu kopcom a nevezie sa na nich? Bolo mi to jedno, usmieval som sa. Život je krásny.
Účastníci zájazdu: Tomáš Badin, Katka Bajzíková, Majo Beňo, Luki Brejčák, Pali Devečka, Palo Griač, Baška Hajdučíková, Juro Ravas, Peťo Kelečín, Janči Kianička, Kubo Letovanec, Kika Marošová, Dorotka Nováková, Hanka Nováková, Peťo Oceľ, Andrej Rozbuch s Rozbuškou, Ďuro Samaš, Kateryna Skoryk, Miki Vallo, Viki Verébová
Texty: Juraj Samaš, Jakub Letovanec
Na záver ešte fotky zozbierané od Katky B, Bašky H a peťa K
