Piatok večer. Parkujem v Tatranskej Polianke a vyzerám zvyšok skupiny.
„Nemusíš sa ponáhľať, sme v celkom dobrej zápche…“ písali mi pár hodín dozadu spoluvýletníci. „Ešte stíhaš jeden pohreb,“ pridal o hodinku neskôr Adam.
Rozosmial ma. Ďalší pohreb som našťastie stihnúť nepotrebovala, ale zato som stihla ešte jeden burger v Ivachnovej.
20:30 prichádzajú, v zložení Miki, Adam, Lili a Sima. Naložíme batohy a šlapeme k Sliezskemu domu. Po prvej skratke sa rozhodneme pre asfalt a nekonečná cesta ubieha… nekonečne dlho.
Po ceste mi prezrádzajú na čo prišli: „Vieš ako sa lezie vo dvojici, trojici, však?“ Viem. „A vieš ako sa lezie keď sme siedmi?“ Tak to už neviem. „No predsa v hadici!“
Pôvodne sme mali ísť tri – ja, Sima a Lili. Plán bol jasný – pôjdeme Martinku. Týždeň predtým sa pridali Adam a Miki, že oni tiež Martinku nikdy nešli. A o pár dní neskôr sme zistili, že sa chystajú aj Leto a Maťo.
A tak sme zrazu boli siedmi.
Predvojová pätica došla na Sliezsky niekedy po desiatej. Cestou nás vystrašil nejaký veľký zver v kríkoch, rada budem veriť, že to bol jeleň a nie medveď.
O hodinu neskôr dorazili aj Maťo a Leto a už sme boli kompletní. Teda, ako sa to vezme.
Martinka v hadici
Po raňajkovej kaši a káve vyrážame v zástupe na Martinovku, alias Martinku. Trasa vedie z Poľského hrebeňa cez Velický a Litvorový štít, Litvorové veže, Lavínovú vežu a štít a odtiaľ cez Zadný Gerlach až na vrchol.
Keďže sme minulý víkend v zložení ja, Brogy, Miki už zablúdili na poslednú časť Martinky, ja a Miki vieme čo nás čaká. Teda na konci. Teda minule sme z toho moc nevideli, lebo sme šli v oblaku, ale to nevadí.
Vychádzame na Poľský hrebeň, nasadíme prilby a Adam aj natáčacie zariadenie, s ktorým chytá signály z vesmíru. Húsenička sa začne plaziť po hrebeni.
Je pekný víkend, takže hrebeň je plný Poliakov. Zo začiatku sme slušní, v druhej polovici už so Simou nemilosrdne obiehame. V pláne je aj Dromedárov chrbát, predsa tu nebudeme do zajtra (aj keď ako sme zistili neskôr v tú noc, aj tak sa dá).
No a aká je Martinka? Ak je prázdna, tak krásna. Príjemný, nenáročný hrebeň, vežičky, obliezačky. Dve miesta, kde sa niektorí rozhodnú naviazať, no s troškou lezeckých skúseností sa dajú v pohode zliezť. My sme pre istotu zbalili dve laná, ale zostali na chrbtoch.
Keby nebol hrebeň taký preplnený, bol by to dokonalý zážitok. Ale tak dalo sa to čakať, krásne počasie chce každý využiť.
Naša hadica sa domotkala na vrchol, dali sme si vrcholovku a jeden nepríjemný stret s nepríjemným horským vodcom, ktorý vrieskal na Adama, no nakoniec sme sa ani nepobili.
Zbaštili sme Adamove kyslé rybičky, jedna turistka sa nad nami zľutovala, keď začula, že na 7 ľudí už máme len 4 deci vody a priliala nám ešte 2 deci Materiny dúšky.
Dromedárov chrbát bez vody ale úplne nedáva zmysel, lebo veď my nie sme ťavy a vodu si v hrboch nenesieme.
A tak sme sa pobrali dole Velickou próbou, dúfajúc, že agresívnych vodcov sme si na dnes už vyčerpali.
A veru sme mali šťastie. Kým sme sa unavení a vyčerpaní dovliekli pod nástup do Velickej próby, vidiac už fatamorgány orosenej kofoly a radlerov, stretli sme len spriateleného vodcu Maťa, ktorý nám napravil chuť z predchádzajúceho nepríjemného stretnutia.
V najbližšom potoku sme do seba doliali zásoby tekutín a na Sliezskom dome nás čakali aj vysnívaná kofola a radler. Niektorí si dali aj oboje. Naraz. A potom znova.
Do konca dňa už nasledoval iba spokojný oddych. Ale nie každý oddychoval. Večer sme po zotmení na hrebeni Gerlachu zbadali množstvo svetielok. Poliaci asi majú proste iné časy na horolezecké aktivity a preferujú ich po tme.
Hlavne, že za nimi nemuseli so svetielkami vyraziť aj horskáči.
Batizák poprvé
V nedeľu ráno sme sa svorne vybrali na Batizák. Tentokrát už nie v hadici, ale v dvoch dvojiciach a trojici. Dievčenská trojica sa rozhodla predĺžiť si víkend do pondelka a tak bolo rozdelenie jasné.
Chlapci – Leto a Maťo, Miki a Adam – sa rozhodli, že po Martinovke už nechcú byť nikdy sami a páči sa im byť spolu. A tak sa spoločne vybrali do Kuttových platní.
Každá dvojica mala trocha iný zážitok a aj ich pre vás spísali.
Miki a Adam (píše Adam):
V nedeľu sme sa skoro nabúvaní vybrali s Mikim liezť na Batizák. Premotivovanci Leto s Maťom už boli nalezení v druhej dĺžke, čo nám hralo do karát, lebo sme tým pádom neriešili smer, ale liezli v ich šľapajách.
Kuttove platne za V- sme premenovali na Kútové platne, čo bola chyba, lebo ma to potom ťahalo do kúta, kade tá cesta fakt nešla. Ale inak super, dlhé lezenie po platniach, ideál pre nás, sviatočných lezcov. V poslednej dĺžke aj previštek na morál. Hore nás nepriateľ zmiatol a Miki mu uveril, takže sem tam aj vylámané a lokrovité, ale rýchlo sa nám vrátil úsmev na tvár cestou dole.
Zlaňovali sme totiž štyria na dvoch pároch lán a systém sme vyšperkovali do dokonalosti, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani v pit-stope F1. Miki to zrežíroval tak, že mal každý prepotené tričko a zlanili sme 7 dĺžok v rekordnom čase. Tričká sa žmýkali aj cestou dole, a tak sme večer otvárali pivo každý doma v BA.
Leto a Maťo (píše Maťo):
Deň po výbehu Martinovkou na Gerlach sme sa s Jakubom rozhodli pozrieť na asi najpopulárnejšiu cestu na Batizovský štít Kuttove platne. Najpopulárnejšiu asi preto, že je naozaj najkrajšia. Pod cestou sme si tradične losli kto bude ťahať prvý. Vyhral som takže som začínal. To znamenalo, že kľúčové dĺžky – a to krásna slabo odistená platnička a malý previs na záver – vyšli na Jakuba. V ten deň mi to vôbec nevadilo a tešil som sa, že sa bezpečne doťapkám na udici.
Do cesty sme nastupovali ako prvá dvojka v ten deň. Ešte sme nevedeli aké máme šťastie. Tesne sa nami začali Miki s Adamom a asi ďalších 6 dvojok, s ktorými sme sa stretávali pri zlaňovaní, čo bolo v celku otravné. Čiže záverečné hodnotenie: Cesta super ale treba si privstať. Nebudete jediní s týmto nápadom.
Kým sa chlapci dobiehali v Kuttových (alebo Kútových) platniach, my sme sa vybrali smerom k Ceste Komárnických (IV). Pod stenou sme ale zhodnotili, že Kubín – Roland (V) vyzerá krajšie a tak sme zmenili plán.
Naše lezenie sa v nedeľu a pondelok nieslo v štýle známeho výroku z Forresta Gumpa: “Lezenie je ako bonboniéra. Nikdy nevieš čo si vytiahneš.”
A tak si v nedeľu Sima vytiahla moralovú a neodistiteľnú prvú dĺžku a Lili zase dĺžku, ktorá síce bola odistiteľná, ale viedla cez lokrové previsy, ktorým by sme dali tak VI. Potvrdil aj chlapík, skúsený lezec, ktorý tade za nami doliezol a na mieste sa do Lili zamiloval (#zase #dalsi #postavsadoradu).
“Cítila som sa ako pri pôrode. Pri mojom. Keď som ja išla von.”
Každá sme si potiahli dve dĺžky, na vrchole sme zhodnotili, že hrebeň Batizáku je teda rozhodne morálovejší ako Martinovka, troška sme hľadali zostup, ale všetko sme nakoniec našli a poobede sme už cestou z kopca čítali správy od chlapcov, ktorí v tom čase už bežali dole k autu.
Záverečné zhodnotenie cesty: Dajte si ju. Krásne lezenie po vlastnom, len sa v piatej dĺžke radšej vyberte doprava na pilier a nie cez sústavu previštekov. 😀 Ale ak si veríte, tak choďte vľavo, len sa netreba zľaknúť obrovských lokrov.
Batizák podruhé
Pondelok ráno. Konečne ticho. Tatry sa vyprázdnili, sme tu samé.
Ľudia dole zarezávajú v práci a my si užívame pomalé ráno. Ťažšie sa nám vstáva, ale nakoniec nahodíme motory a čoskoro už stojíme pod Cestou Komárnických.
Chvíľu sme sa pohrávali s predstavou Kriššákových na Gerlach, ale únava a racio zvíťazili. Cesta za IV sa zdá byť lepšia. Predsa len sme tri, je to po vlastnom a nemuseli byť sme do Bratislavy prísť o polnoci (wait for it…).
Ako to bolo s tým lezením? Že je ako bonboniéra?
Tak, ako hovorí Lili, dnes som si to odsrala ja. Začiatok ľahký, aj keď kompletne rozbitý. Komín je plný lokrov, miesta na stavanie štandov sú niektoré lepšie, iné horšie, ale až po štvrtú dĺžku to ušlo. Zrazu ale stepujem 5 metrov nad posledným istením, postavím sa na obrovský loker, ktorý sa začne odsúvať, aj so mnou, a tak z neho opatrne zídem a rozdýcham.
Traverzujem po nohách, na posledné istenie nemyslím a nemyslím naň radšej ani neskôr, keď ťahám posledné metre lana a hľadám kde by som preboha zaštandovala, aby som nemusela skončiť na obhoze na obliaku.
Neskôr sa už len usmievam na slniečku, keď zdola počujem fučanie a ponosy. Lili si užije poslednú dĺžku kde obkročmo sadá na iný veľký loker, lebo inej cesty nieto. Loker podrží, my tiež a o pol jednej sa znova fotíme na vrchole.
Úspech dnešného dňa je nielen šťastlivo dolezená štvorka, ale aj záchrana všetkých čokov, ktoré som založila tak, akoby na nich visel osud celej planéty.
“A čo, že je tam loker? Veď aj čok je vlastne loker.”
“Zase mám ťažkú riť,” (sťažuje sa jedna z nás po navešaní všetkého železa). “Neboj, tak za tých 50 metrov tak schudneš, hotová redukčná diéta.”
Záverečné zhodnotenie cesty: Nedávajte si ju. Škaredé lezenie po vlastnom a po rozbitom. Sú tam krajšie veci.
Zostupovku už vieme naspamäť, nasleduje nekonečný zostup až k autu. Cestou sa treba aj najesť, ponáhľať sa nám už nechce, v Bystrici ešte dáme zmrzlinu, a tak naozaj prichádzame o polnoci. A čo.
Do zhadenia, kamaráti.
Text: Fredy + Adam & Maťo
Fotky: všetci členovia hadice