Tento víkend je v Tatrách škaredo, tak aspoň zaspomínam na ten minulý…
Prológ
S Lili sme si povedali, že by bolo celkom fajn ísť do Tatier. Mne to túto sezónu zrovna nevychádzalo, s Dadou sme mrznúc a blúdiac vyliezli jednu cestu na Baraních, no a týždeň na Brnčalke sa niesol skôr v znamení horca a rozmýšľania o potenciáli raftingu v Doline Bielej vody. Tak reku, pome dačo poliezť.
Keď som hľadal viac info o cestách, ktoré som vybral, narazil som na článok nejakého Kalafuta s nejakým Rozbuchom (Veľká Studená dolina: Tápanie v Hmle) a zistil som, že išli to isté, na čo sa chystáme my.
Kapitola 0 (Deň nultý)
Stretko sme mali v piatok o siedmej u Lili, ale keďže mala práce nad hlavu, odchod sa nám trochu posunul, plus som si ešte zabudol doma bundy, tak sme sa po ne vracali. Nakoniec sme sa z BA vytrepali o pol deviatej, číslom 20:30. Našťastie sme neplánovali spať v Tatrách, nocľah zabezpečila Lili u seba v Hybiach. Krátky spánok, 5:00 budík a 5:30 už fičíme pod Tatre.
Deň prvý (Kapitola 1)
Parkujeme v Smokovci a krátko po šiestej už šliapeme do Veľkej studenej doliny. Tempo sme nemali zrovna vražedné, ale veď načo, na lezenie sme mali celý deň… V Bráne sme dali raňajky, odpojili sa z chodníka a našli sme si nejakú cestičku pod Streleckú vežu. Vzhľadom na to, aké to tam má byť populárne som čakal trochu výraznejší chodník, ale čo už. Zablúdiť sa nedá. Dakde medzi plesami a začiatkom cesty sme nechali veci a nechali sme si len jeden batoh s potrebným vybavením.
Pustili sme sa do cesty Ľavým pilierom. Na pilieri sa vraj nedá zablúdiť, no myslím, že nám sa to podarilo a nejaký kúsok sme nešli po tom správnom pilieri, ale ešte trochu viac vľavo. Sme skrátka borci. Nakoniec sme sa ale zasa napojili na ten správny pilier a došli sme až na jeho vrchol. Odtiaľ bolo treba ešte kúsok zliezť a kúsok vyliezť, ale to už šlo aj sólo (my sme boli len tak pro forma zviazaní skráteným lanom, reku keď jeden padne, nech ho v tom parťák nenechá samého).
Cesta to bola ľahká, píšu za IV, no v tých šiestich dĺžkach, na ktoré sa nám to podarilo preliezť sme našli dokopy asi dva kroky za IV, ináč pohodová trojka. Na vrchole Streleckej sme niečo prehryzli a prišlo nám trochu smutno, že sme sto metrov od nástupu pod Ostrý štít, kam sa ďalší deň chystáme, ale musíme ešte zbehnúť dole pod vežu po veci. Čo už. Nechali sme veci na Streleckých poliach a hor sa dole. Človek by ani nepovedal, ale je to celkom kus. Dajak sme to prebili suťoviskami, nechcelo sa nám to obchádzať úplne.
Keď sme sa opäť vrátili na Strelecké polia, našou ďalšou úlohou bolo nájsť nocľah vo všetkohviezdičkovom hoteli Bivak. Našli sme priam luxusný, zlý dojem nechal len na mojej roztrhnutej samonafučke. Večer by som označil heštegmi #karty #becherovka #hviezdy #jekrasnebytvludoprazdnejdolineobklopenytymidychberucimitatrami.
Neďeľa
Vychutnali sme si dlhý spánok (teda ja na roztrhnutej nafučke ani nie, no Lili spala ako zabitá) a krásne ráno. Západy slnka sú super, ale ten východ je predsa len východ! Počkali sme si, kým nám slniečko zaleje stenu a už sme išli pod nástup do Motykovej cesty na Ostrý štít.
Keď sme došli na miesto, nástup na pohľad nevyzeral zrovna najľahší. Nuž ale, muselo to byť tam, tak to hádam pustí. A pustilo! Krásna štvorková dĺžka v pevnej skale, len som sa každých desať metrov kukal do sprievodcu, že kedy to mám zabočiť. Viete, s pribúdajúcim vekom hlava rýchlejšie zabúda 😀 Druhá dĺžka mala celkom ostrý štart, ale Lili to prebila s gráciou a ešte si trochu predĺžila dĺžku, lebo lana mala dosť a lepšie miesto na štand na dohľad. Mňa potom čakala len polka zatrávnenej škáry. Ďalšia dĺžka, do ktorej sa Lili pustila, začínala krátkym traverzom a potom hore celkom exponovanou stienkou. Na pohľad to vyzeralo trochu nepríjemne, čo dala Lili svojim verbálnym prejavom skale jasne najavo. Nakoniec sa to ale ukázalo byť úplne v pohode… Ja ju medzitým fotím a keď odlezie, kochám sa divadlom, ktoré hrajú oblaky len pre mňa. Piatu dĺžku odporúčam predĺžiť, lebo posledná – šiesta vychádza tak 10-15m pod vrchol, tak nech sólujete čo najmenej. Ale ten dolez je naozaj ľahký.
Na vrchole svojka a šup zlaňovať, lebo obláčiky sa už nakopili a dva krát na nás aj prehovorili. Mali sme schému, ale tú by som zhodnotil ako nedostatočnú. Za dôležitý aspekt by som považoval informáciu o dĺžke zlaňovaných úsekov, ktoré tam nie sú. Preto prikladám upravenú schému so zaznačeným postupom, ktorým sme sa vydali my.
Šťastlivo zlanení sme pobrali zvyšné veci z bivaku a pelášili sme dolu na halušky do koliby Kamzík. Nespadla ani kvapka.
Epilóg
Užili sme si parádny víkend plný Tatier, lezenia a srandy. Ľavý pilier v streleckej veži je perfektný tréning pre tatranských nováčikov, ktorí si tu môžu zakladať postupové istenia a vyrábať štandy v celkom bezpečnej a ľahkej ceste, všetko po vlastnom. Tiež tu môžete zistiť, akí ste rýchli. My s priemerom 6 dĺžok za 5 hodín ešte máme na čom pracovať… No a Ostrý štít, ako Igi hovorí, top žula, krásne lezenie, trochu ťažšie ako ten Ľavý pilier, ale v niekoľkých štandoch boli skoby, ktoré sme si len priistili. Jediná škoda, že treba zlaňovať.
No a ak by som mal porovnať náš výlet s Kalafim, tak nám o kúsok lepšie vyšlo počko… 😀
Díki Lili a hore zdar!
Text: Leto
Foto: Leto, Lili
P.S.: V sobotu nám v doline robili spoločnosť vrtuľníky. Jednak to pri lezení zrovna sebavedomiu nepridá, ale čo je horšie, znamená to že sa niekomu niečo stalo. Hore sme sa dozvedeli, že si niekto „len“ zlomil nohu, ale deň pred tým sa v Zlomiskovej doline zabili dvaja horolezci. Vybrali sme si nebezpečný šport a preto si treba dávať vždy veľký pozor a robiť všetko tak bezpečne, ako sa len dá. Ak si môžem vybrať z dvoch možností, ako niečo spraviť, často sa oplatí investovať čas do bezpečnejšieho variantu. A ako hovorí predseda: „Lepšie byť priposratý, ako posratý!“
P.S.2: Dajaké fotky sú aj na mojej stránke :-*