Necítim sa byť najadekvátnejším autorom lezeckého reportu, keďže mojim najväčším lezeckým vzorom je Štefan Kvietik. Taktiež mám z celej klubovej Kaľamárky iba dve (aj to rozmazané) fotky. Mala som však výnimočnú možnosť užiť si ju tento krát od úplného začiatku (príchod s Tomášom v stredu neskoro večer) až po úplný koniec (štyri posledné autá naraz odchádzajúce z basecampu). Preto by som rada zdieľala moju osobnú “fotogalériu” bez filtrov a hashtagov, bez drsných prelezov a ambícií. Varovanie ministerstva zdravotníctva však upozorňuje, že cukrovkári by mali zvážiť inzulín.
Kaľamárka je najkrásnejšia oblasť, kde som liezla. Kto ma pozná vie, že s tým pílim uši každému začínajúcemu lezúňovi. Vždy na ňu prichádzam s obrovskými očakávaniami, ale aj tak sa mi rozochveje celé telo, keď prvýkrát po dlhšej dobe zbadám veže Horných skál. Ešte sa mi nestalo, že by mi prišli menej vysoké, menej monumentálne alebo menej krásne, ako som si pamätala. K neuveriteľným andezitovým vežiam si pridajte trochu ranného oparu a podmanivý les s lúčmi sľubujúcimi dobré lezecké podmienky a vidíte moju fotku s číslom 1.
Basecamp pri horárni má úplne iné čaro. Zvedavosť, akú ešpézetku má práve prichádzajúce auto sa v ďalších dňoch mení na zvedavosť, čo sa podarilo preliezť jednotlivým družstvám. Ranný hlad po ambicióznych prelezoch sa poobede rýchlo mení na túžbu po guláši. Lukratívne betónové posedenie na slnečnej strane chaty sa prakticky po celú dobu trvania nevyprázdni. Obraz číslo 2 je ale z lavíc pred chatou, kde si posedávajúci kolektív užíva švédske stoly plné grilovaných pochúťok praženice, zeleniny a všakovakých dobrôt, ktoré batohy dali.
Názov klubu sa síce zmenil, ale staré tváre zostávajú. Vekový priemer celej skupiny však rozhodne poklesol. Medzi ostrieľanými borcami a rekreačnejšími popoliezačmi behalo aj niekoľko štvornohých parťákov a batolila sa nová generácia Friendov. Okrem tradičných lezeckých tipov a trikov som sa teda dozvedela aj to, že vhodná veľkosť čoku pre dieťa je z pochopiteľných dôvodov aspoň číslo štyri. Nepredbiehajme ale s metodikou. Presladený obraz číslo 3 je výhľad na lúku orámovaný skupinou stromov a v diaľke kráčajúce terénne mamičky. Jedna s potomstvom v nosiči, druhá svoje vedie za ruku a tretia si to šije krtinec-nekrtinec cez polmerovú trávu s kočíkom.
O lezeckých úspechoch bude vedieť porozprávať skôr niekto iný. Okrem toho, že jednoznačne najlezenejšia cesta bola tentokrát “forever spoony” vlastne neviem nič. Ja som väčšinu napínavých situácií zažila z pozície ističa. Okrem bežnejších pádov na lane sa mi totiž do pamäte vryl obraz roztraseného kamaráta s nohami márne hľadajúcimi zostupový stup v piatich metroch. Oveľa hrozivejší je ale pocit, nie obraz. Pocit, že vedome ustupujem z pádovej zóny otca dvoch detí, lebo vidím, že ide nohami nadol a dúfam, že ak neskočí na mňa aspoň budem mať šancu zavolať pomoc.
Napriek celej nechutnosti tejto situácie sa Rozbuch opäť stavia na nohy, vyzúva lezky a úplne normálne žije. Nasleduje príchod Peťa s gitalelkom v ruke, ktorý automaticky pretáča list na ďalšiu stranu a vracia Kaľamárku do tej absolútnej pohody, ktorá tu vládne väčšinu času. Ďalším obrazom je Peťov všeobjímajúci úsmev z hojdacej siete, ako nám hrá na rozladených strunách o veľkých a odvekých tajomstvách prírody. Rozbuch obúva lezky a dá si ešte tri ľahšie línie a svet sa tvári akoby nič.
Obrázkov by som mala ešte mnoho, ďalšie sú však buď osobnejšie, opitejšie, alebo by proste nepadli na úžitok nikomu z Vás. Dúfam však, že aspoň pár ľudí, čo zvažovalo prísť a neurobilo tak, sa na budúci rok ukáže a vytvorí svoju vlastnú galériu. Kaľamárka píše príbehy rada.
Text a foto: Milka