Už to začalo… Piatkové pracovné šialenstvo kedy človek dobieha preflákaný týždeň a termíny horia. Deadline jasný 16:00 odchod. Život ma naučil nebrať dohodnuté časy odchodu vážne. Čiže reálny odchod o 19:00 je už norma.
Parkujeme a zase raz po tme kráčame skratkami (ČI?) Malou Studenou dolinou na Téryho chatu. Cesta ubieha rýchlo. Čas si krátime hádankou o mŕtvom námorníkovi. Stúpaním v hangu sa celkom nudím. Naposledy s Viki aj keď síce snežilo tak aspoň poriadne fúkalo a všade lietali prachovky, to malo tie správne grády!
Na chate nás už v divokej atmosfére víta mieste osadenstvo. Ukazujú nám čo nové: okná, radiátory, opravená elektrocentrála, chystá sa nová samostatná budova pre horolezcov s krbom. Chatár Peťo sa veru nefláka (popravde bol na dovolenke v Chorvátsku). Ukladáme sa na zem a ráno vstávame ako ľudia o 0700 AM. Podvedome mi to prišlo čudné vstávať tak neskoro, tak som už od piatej kukal do blba.
Šliapeme pod Baranie rohy. Dnešný cieľ Lukeš-Syseľ: Ľavá depresia JZ (IV). Nástup som trafil bez problémov dokonca so správnym sprievodcom!
Začiatky sezóny a hlavne v Tatrách sú ťažké. Ako by ste tu boli prvý krát. Aj dvojkový terén vám príde akýsi ťažký a veru nikomu sa nechce na viazať na prvý koniec. Výhovoriek je teda kopa. Obľúbená a naj objektívnejšia je samozrejme počasie. Už aj jeden mrak predznamenáva apokalypsu.
No nič. Naväzujem sa a idem do teho. Síce to bolo mokré, ale aspoň pekné lokrovisko. Štandujeme na luxusnej poličke (nit, skoba). Doberiem kamkov a na ďalšiu dĺžku ma presviedčajú, že nie je na to počasie a ešte sa im to zdá aj mokré. Nejdem sa hádať. Peťko navrhne prehodiť lano a dať si na hornom Indiánske leto za VII-. Testujeme nové metodické postupy v praxi a spúšťam ho dole.
Cestu si dáme všetci. Veľmi pekné lezenie v platni kde nájdete aj 4 nity (wau!). Peter O. namotivovaný ide ťahať druhú dĺžku za 6+. Bez zaváhania to prelieza a my za ním. Bohača asi sme dobrý. Začína byť celkom neskoro. Rozhodujeme sa zlaniť (štand dva nity). Cesta je robená na 60 metrové lano (plus nejaká rezerva). Rozhodujeme sa to zajtra preliezť celé. Avšak čo človek mieni, horec mení…
Áno večer bol ťažký. V polke nástupu si uvedomím, že helmu som nechal na chate tak si to dávam behom ešte raz. Na opicu parádny recept. Kamkovia ma čakajú pod stenou. Peťo má deficit koordinačno-silových vlastností a ženie Haike ťahať Depresiu. Nech to už prelezieme. Haike neochotne ale predsa s prehľadom ťahá dve dĺžky a nám s Peťom sa obe zdajú byť horšie ako včerajšie Indiánske leto. Na druhom štande sa zmráka a my utekáme do tutového zlaňáku zo včera (traverz asi 10 m). Na dve dĺžky sme dole a fičíme na chatu. Začína pršať.
Haike si svoje prvé seriózne ťahanie v Tatrách pochvaľovala a dokázala svoje schopnosti hlavne sama sebe. A takto sa tešila:
Na zostupe sme si zdriemli na Terynke a veru nikomu sa nám nechcelo ísť naspäť žiť naše nudné životy. Čo už keď je to pivo také drahé…
Boli obavy aké to bude tak to relatívne skoro po neskorej zime. Avšak správne sme sa prispôsobili podmienkam, maike si aj Hačky zobrala, zhodnotili situáciu a overili metodické postupy v praxi. Nejaké extra výkony sme neočakávali. Tatry nám dožičili to, čo nám v bežnom živote chýba: Pokoj v duši.
Heslo tripu:
Friendy umiestňujeme do horizontálnych, vertikálnych, nie dunivých ale zvonivých lokrových škár!
Autor: Peter Kalafut
Foto: Peter Oceľ, Haike Ivaničová