fbpx

Horské športovky, klasiky v južných stenách a aj alpinizmus na severe.  To všetko ponúka okolie Popradského plesa.  Možno práve táto rozmanitosť spôsobila, že skoro celá moja pomaly končiaca sa letná sezóna sa točila okolo tejto časti Tatier. Prvýkrát ma sem kroky priviali už začiatkom mája. Po 6tich rokoch som chcel zistiť či už nastal ten „ správny čas“ na zvesenie pytla z rovnomennej cesty na Ostrve.  Stojím s Helmutom na nástupe a teplo veru nie je…Nie ideálnym štýlom sa nám podarí cestu preliezť a vo vyššej časti Ostrvy ma Helmut ešte vyženie do prvej dĺžky jeho novej cesty. Posledných 7m dolezu previsnutou kosovkou ma utvrdí v tom, že aj po 15tich rokoch sa mám čo nové v tatrách naučiť :). Helmut na druhom trochu očistí dĺžku a kvôli rodinno- pracovným povinnostiam na dnes balíme.  Mne však Správny čas nedá spávať. Pre niekoho obyčajná vynitovaná 8mička v Tatrách, pre mňa však cesta s hlbším presahom do mojej histórie. O týždeň nato aj napriek zlej predpovedi počasia prichádzame večer s Maťom na parkáč. Celú noc však prší a aj keď na druhý deň  prídeme pod stenu až kolo obeda, zázrak sa nekonal. Ostrva je totálne mokrá. Rezignovane schádzame k autu a valíme späť do BA za rodinami….Prvý júnový víkend, 8hodín ráno a ja znovu stojím na nástupe. Tentokrát som do neistého počasia nahovoril  Janka Kianičku. Stena je suchá, no pre zmenu pršať má začať na obed. Prvá dĺžka na druhom na rozlez a o chvíľku už naliezam do druhej kľúčovej (8 UIAA). V technicko- silovom boldri však trochu zazmätkujem a pri cvakaní istenia sa chytám presky. Nechám sa spustiť na štand, stiahnem lano a za pár minút vyrážam na druhý pokus. Tentokrát všetko klapne a relatívne v pohode PP štýlom doliezam na ďalší štand. Počasie vyzerá, že ešte dáku hodku – dve vydrží a tak spokojne doberám Jana. Ten to solídne rozlezený z pieskov prelezie na druhom konci lana na prvú šupu. Darmo, niekto vie liezť, niekto to musí natrénovať….Tretia dĺžka predstavuje pekné stenové lezenie a štvrtá zase krátku špáru na sokola. Obe nechávam Janovi, nech si aj on zalezie na prvom. Poslednú dĺžku za 8-/8 na prvý pokus tiež domotám, ale druhým už nekompromisne preliezam. Jano zase klasicky po okukaní softu na druhom nemá problém. Búrka je už za rohom a tak miesto zlaňovania radšej na boso schádzame pod stenu. S prvými kvapkami balíme veci a za 15minút si už vychutnávame pivko na terase. Zvuky dažďových kvapiek spolu s neskutočne zelenou farbou všade naokolo prinášajú pokoj….Leto sa začalo.  Poobede ešte zbehneme pozrieť Helmuta do Štôle a po ďalších pivách a dokonca krátkom spánku sa presúvame večer do Batizovskej doliny. No a čo, že zase popŕcha, že hore fučí, že zajtra asi ani nepolezieme. Chceme byť v horách…Len tak..

Jano v Správnom čase
radosť z prelezu

O dva týždne opäť s Janom a znovu v jemnom mrholení nesieme svoj alpinistický kríž hore nocou pod Ošarpance. Do bivaku prichádzame až po polnoci a tak sa ráno nikam neponáhľame. Cieľom je krátka južná stena M. Gánku, ktorá bola dlhé roky tak trochu v tieni Ošarpancov.  Vyberáme si staronovú cestu Orlie pierko za subjektívne tvrdších 6+. Po prvej rozlezovej dĺžke nasledujú ďalšie dve v perfektnej skale, kvôli ktorej sa sem isto oplatí ísť. Len škoda, že kľúčový kút je trochu vlhký po dažďoch. Hore na hrebeni ma Jano ešte presvedčí, že nech si vybehneme aj na samotný vrchol. Potichu uvažujem, že za posledné roky som vždy vyliezol len cestu, stenu a čo najjednoduchšie utekal dole. Teraz sediac na špicatom vrchole sa okolo prevaľuje hmla, nad hlavami plachtia orly a ja po dlhšom čase zisťujem, že mi táto čerešnička na torte akosi chýbala. Vrcholový stisk rúk a len hľadieť do ticha….Na druhý deň ráno totálny plech a keďže máme chuť liezť na pohodu, tak si opäť raz vychutnáme Puškáša a Plška na Ošarpance a na obed sa spokojní vraciame do BA.

Orlie pierko na Ganek
famózna tretia dĺžka na Ganku
pohoda v Puškášovi

 

Stred júla a ja som behom 3 týždňov dovolenky nezohnal nikoho kto by sa obetoval na druhý koniec lana.  Večer po príchode do Tatier sa zastavujem ešte u Helmuta v miestnej krčme na pivo. Nakoniec je z toho posedenie v širšom kruhu. Ráno o 5tej vyrážam preto ešte stále trochu pokrčený smer Mengusovská dolina. Popri Hincových plesách, kde som nebol dobrých 15 rokov, sledujem bývalú zelenú značku do Mengusovského sedla s cieľom prebehnúť si hrebeň Mengušákov. Na stred leta panuje nezvyčajne inverzné počasie, len škoda že hrebeň je ešte mokrý od včerajšieho dažďa. Po chvíľke však konečne preladím hlavu na „sólo“ mód a vychutnávam si ľahké lezenie na exponovanom hrebeni, ktorý vietor medzičasom už stihol vyfúkať do sucha.  Jeden zlaňák z Prostredného Mengušáka, popoliezanie hore po hrane, traverz do komína a už len choďák ma privádza na vrchol Veľkého Mengusovského štítu.  Výrazný vrchol, kde som doteraz nikdy nebol. Zapisujem sa do vrcholovky a venujem tichú spomienku Marošovi Č., ktorý si to na Mengušák „vybehol“  v zime sólo severnou stenou z Lysej poľany za 5 hodín…Z vrcholu schádzam hrebenom smerom na Čubrinu a ešte pred ňou intuitívne vyberám prvý schodný žľab dole k plesám a po značke utekám za rodinkou.

 

Koniec augusta je tradične pre mňa v znamení kráľovnej tatranských stien.  Tradičný parťák Maťo vypadol z rodinných dôvodov a tak náhradu som našiel v podobe skúseného alpinistu Ľuba T.  Galérka je však po víkendovom monzúne vo svojich tradičných podmienkach a tak po dlhých rokoch sa mi nepodarilo vychytať tutové podmienky. Meníme preto pôvodný plán a vybehneme si aspoň Orlowského cestu, koncom 30tych rokov jednu z top ciest v Tatrách. Keďže som to už liezol, príchuť dobrodružstva nie je už taká výrazná, ale aspoň si užívame pohodu v tejto 6tkovej klasike. S príchodom tmy sa vraciame na popradské pleso, kde dávame jedno regeneračné a stretávame Miša P. ,s ktorým na druhý deň mierime na Ostrvu.  Ešte celý stuhnutý ráno naliezam do prvej dĺžky Gulivera (8- UIAA), starého pytla ešte z roku 2010, keď som to vysedel za Marošom. Nerozlezený sadám v polke, preleziem ešte najťažšie miesto a nechám sa spustiť na nástup. Za 15 minút neskoršie dávam druhý pokus, kľúčovú pasáž preliezam s prehľadom ale v ľahšom doleze sa ešte trochu vytrápim. Nasledujú dve ľahké 6tkové dĺžky, kde v druhej sa traverzuje doprava cez malý previštek celý zakydaný do biela od vtáčích hovien :). Posledná dĺžka vedie strechovým previsom s bouldrovým výlezom do platne. Mišo to s prehľadom natiahne a ja sa zveziem bez väčších komplikácií na druhom konci. Ale zapučiť tam trochu treba…Zlaníme, chalani si ešte idú zaliezť ďalšiu cestu a ja sa tradične ponáhľam domov.

 

Posledný septembrový víkend som sa dopredu dohodol s Miňom Š., že si po 6tich rokoch zase spolu zalezieme leto v tatrách. (mohlo byť aj skôr, len keď niekto preferuje behanie… :)) Počasie klasicky neisté, v sobotu asi nasneží, ja ešte chorľavý. Ale ticho a pokoj vraj liečia. V piatok napriek všetkému vyrážame z BA.  Miňo s ambíciou byť zase v horách, ja zase s cieľom vyspať sa a dať sa zdravotne do poriadku. Sadám na sedadlo spolujazdca a po hektickom týždni vypínam. Do bivaku beriem po dlhšom čase aj varič, kopu jedla, karty a 1,5litra vína.  Nech je pohoda. V noci a doobeda sneží a tak celú sobotu máme na dospávanie hektického rodinne- pracovne-športovo ladeného života.  V nedeľu ráno zima, ale východné steny Bášt už horia v pekelnom ohni, tak vyzerá to na dokonalé jesenné počasie. Nikam sa nenáhlime, pod Volovku prichádzame až kolo 10-11hod, kedy už naša časť steny je vyhriata a suchá.  Kvôli pohode si vyberáme Hviezdovu cestu (6/6+ UIAA), ktorú som už síce liezol párkrát, ale pri niektorých cestách to vôbec nevadí. Na hrebeni rozmýšľame, či tradične skalkársky zlaníme, alebo to zoberieme alpinisticky aj z vrcholom.  Napriek trochu zasneženému a zaľadnenému hrebeňu ten vrchol stál zato. Slnko, vetrík, príjemná teplota, pocukrovaná panoráma, proste dokonalá jeseň. Rýchly zostup suchým južným rebrom+ jeden zlaňák do zasneženého žlabu a sme spiatky na nástupe…  Pivo na prázdnej terase na popradskom plese, hrdzavé trávnaté úbočia,  zapadajúcim slnkom ožiarená Ostrva a ostrý jesenný vzduch dávajú pomyslenú bodku za ďalšou letnou sezónou. Alebo žeby len čiarku?

takto to mám rád
ale aj takto- Hviezdova na Volovku
po šiestich rokoch opäť spolu v lete na lane
vidíme sa…

 

Na záver by som netradične ešte rád pripojil poďakovanie

1.)  v prvom rade mojej Zuzke za všetky tie minulé aj budúce opušťáky do hôr….

2.) všetkým, ktorí boli ochotní so mnou vyraziť „hore“ aj v nie ideálnych poveternostných podmienkach

3.) a v neposlednom rade matke Prírode, že stvorila toto skalné ihrisko, pre nás- veľké deti….

V zajatí Popradského plesa

Pridaj komentár