Predpokladám, že na Drgiho článok z minulého ročníka sa tento nechytí ani dĺžkou, ani košatosťou a pestrosťou prirovnaní a opisov, ale aspoň obrázkami ho hádam tromfneme!
Na tento výjazd som sa chystal ešte pred tým, ako sa uskutočnil ten minuloročný. Vtedy mi chýbali lyže. Teraz už som však bol pripravený a okrem lyží som pribral aj pár skúseností, takže mi v absolvovaní tejto akcie už naozaj nič nechýbalo.
Keď Peťo, hlavný organizátor a vedúci výpravy, vytvoril udalosť, vyzeralo to, že ešte bude boj o miesta. Časom sa však ľudia poodhlasovali a keď sme sa vo štvrtok o 7:00 stretli šiesti na parkovisku a ja som sa spýtal, kde sú ďalší, dozvedel som sa, že žiadni ďalší už nie sú. A tak sme sa v deväťmiestnom Jaškobuse viezli pohodlne šiesti. Miesta kopa, cesta ubiehala, kopce okolo nás sa menili na hory a snehu pribúdalo.
*Nezabudnite si kábel na nabíjanie telefónu, na rakúskej pumpe vás vyjde takých 36€, v Spare „len“ 14.
Cesta bola až po Lucknerhaus (1920 m.n.m.) bezproblémová, prehrnutá, hore sme vyšli bez reťazí. Na parkovisku sme boli až na jedného zblúdilého turistu sami. Počko ako zo žurnálu, slniečko, bez mráčku, ani vánek větérku, príjemných -13°C, 15:00 sme začali šlapať.
*Nezabudnite si po príchode na parkovisko označiť parkovací lístok, ak to spravíte až pri odchode, parking sa vám môže predražiť.
Ešte v BA sme boli trochu nesvoji z lavínovej predpovede, ktorá hlásila trojku, no na mieste sa ukázali naše obavy zbytočné. Sneh bol tvrdý, navrchu príjemne poprášený pár centimetrami čerstvého prachu. Už sme sa tešili na cestu dole. Postupom času pribúdali nastúpané metre, ubúdalo svetlo a klesala teplota. Do Stüdlhütte (2802 m.n.m.) sme došli už za tmy, okolo šiestej, pri asi -20°C. Ponáhľali sme sa zakúriť, keď tu ZRADA! Nejaký dobrák zabudol poriadne zavrieť dvere a predsieň bola tak po pás plná snehu.
Ešte že sme mali náhodou každý poruke lopatu. Množstvo snehu ale vykompenzovalo málo dreva a žiadna elektrina. Prekopali sme sa do chaty, zakúrili v piecke, v sebe a už bolo dobre. Noc bola taká ako deň, bez vetra, bez oblakov, takže keď vyšli hviezdy, nejedno srdiečko zaplesalo. No a keď do toho všetkého vyšiel mesiac, mohli sme zahadzovať čelovky.
Ráno sme sa zobudili, napapali, pobalili a o ôsmej už sme ťapkali hore. Stopu razil Peťo s Milošom. Pod vrstvou prašanu bolo tvrdo, ale dalo sa. Ja som premiérovo testoval nové haršajzne a vrelo odporúčam. Na lyžiach sme vyšliapali až do sedielka pod Erzherzog Johann Hütte, kde sme odložili lyže, obuli mačky, schmatli cepín a feratkou sme vybehli až k spomínanej chate do 3454 m.n.m. No a od nej to už začalo byť zaujímavé. Prvá solídna prekážka bol traverz zľadovateným hangom. Vraj tam býva sneh, no teraz nebol. Bola to proste ľadová strmina, sklo a na spodku kamene. Je dôležité vedieť zvážiť svoje možnosti a riziká a keď tomu neveríte, otočiť to. Ešte ťažšie je otočiť to sám. Preto si vážim Tomášove rozhodnutie, ktorý neveril svojmu freeride-ovému cepínu a vrátil sa na Johann Hütte. Pokračovali sme teda v pätici. Miloš sa urval a postupoval pred nami sám, s Peťom, Lili a Lukim sme šli spolu. Vyšli sme prudkým vysneženým žľabom až na hrebeň, kde sme sa naviazali na jedno lano a pokračovali sme až na Kleinglockner. Na celkom ostrom hrebeni morálu uľavovali aspoň kovové tyče, pomedzi ktoré sme kľučkovali ako na slalomárskom tréningu.
*Musím sa priznať, na tento výstup som si dosť veril. Veď to predo mnou zvládol aj Drgi 😀 Skutočne to nie je nijak zásadne náročný výstup. Ale keď nemáte skoro žiadne skúsenosti s lezením v zime, aj exponovaná trojka na mačkách a s cepínom vám vedia trošku zamotať hlavu. Preto, ak ste také ešte neskúšali, pred výstupom na najvyššiu horu Rakúska odporúčam niečo podobné natrénovať.
Na vrchole Groβglockneru (3798 m.n.m.) nás už čakal nešťastný Miloš. Asi sa mu nechcelo zliezať s ťažkým batohom dolu a tak ho poslal napred asi 800-metrovým voľným pádom. Hore sme dali fotečky, dačo sme prehryzli a popili a šup ho dole (teda nie tak ako Milošov batoh), veď hodinky neúprosne odbíjali dve popoludní. Miloš pripravil zlaňák, zlanil a utekal napred pátrať po batohu. My sme sa potom opäť naviazali na lano a kľučkovali pomedzi tyče naspäť, najprv hrebeň, potom žľab, až sme došli k už spomínanému ľadovému traverzu. Tam sme sa odviazali a traverzovali každý sám. Najprv Peťo, potom Luki, za ním Lili a na záver ja. Lili usúdila, že na ňu je tempo zostupu príliš pomalé. Rozhodla sa preto zvýšiť rýchlosť z 2 na 50 km/h na dvoch metroch a už sme len sledovali, ako fičí dole ľadom. Svoje rozhodnutie si však rýchlo prerozmyslela a predviedla ukážkové brzdenie pádu (teda do takej miery, ako to len sklenený svah pod ňou dovoľoval). Našťastie si to odniesla len nová goráčka, páperka, Lilin lakeť a zadok. Uff. Po adrenalínovom zážitku sme už len dali fotku pri hornej chate, zbehli feratku, so zapadajúcim slnkom a zosilňujúcim sa vetrom obuli lyže a unavení zlyžovali k nášmu prechodnému domovu.
Tam nás už čakali Tomáš, Miloš, a čuduj sa svete, aj väčšina Milošovho batoha. Šťastní sme sa zvítali, vyrozprávali príhody, spravili večeru a dopĺňali tekutiny.
V sobotu ráno už také dobré počko nebolo. Vietor fučal asi tisíc kilometrov za hodinu, oteplilo sa a tým aj narástlo lavínové nebezpečenstvo. Rozhodli sme sa, že dnešným úspechom bude dostať sa bezpečne dolu. Previaty hlboký sneh a ťažké batohy nám jazdu dolu zrovna nespríjemňovali, ale nejako sme to zvládli. Opäť chválim rozhodnutie skupiny, kedy sme namiesto zjazdovania nebezpečného miesta vyzuli lyže a obišli to po menej zasneženom pilieri. Dolu nás už čakal Jaškobus, do ktorého sme nasadli s pocitom úľavy, šťastia a bezpečia. V Lienzi sme sa nažrali do prasknutia a pelášili domov, kde nás čakala kalamitná situácia (v BA totiž nasnežilo 5 cm snehu), ale aj elektrina, tečúca voda a záchod, na ktorý sa dá sadnúť.
Chcel by som poďakovať všetkým zúčastneným kamarátom za parádny zážitok a obzvlášť Peťovi za organizáciu, naplánovanie a za trpezlivosť s nami – pomalými amatérmi. Tak zas nabudúce…
Berg Heil!
Text: Leto
Účastníci zájazdu: Peťo J., Miloš, Lili, Luki, Tomáš, Leto
Fotky: Peťo J., Miloš, Lili, Luki, Tomáš, Leto