Keď ma Peťo pred dvoma rokmi prvýkrát vzal do Álp a podarilo sa nám vyjsť na Matterhorn, vravela som si, že do Álp sa ešte určite potrebujem vrátiť. Je to nový svet, nový level, nové kopce. Pre mňa nepoznané, ale o nič menej pekné.

Po minuloročnom uspešno neuspešnom výstupe v Alpách Peťo vraví, že tento rok ho až tak nelákajú a tak hľadám spolulezca a parťáka na toto leto. Prehovoriť na nejaké alpské dobrodružstvo Mikiho nebolo až také zložité. Vyzeralo to asi takto:

D: Nechcel by si skúsiť nejaký kopec v Alpách? Dosť ma to láka.

M: To znie super, poďme.

Začína sa plánovanie. Miki necháva nápady a výber na mňa a ja mám už nejaké predpripravené. Eiger, vravím si. Keď sa povie Eiger tak ľuďom buď nenapadne vôbec nič, alebo jeho severná stena. Samozrejme, že nad tou neuvažujeme. To, že má Eiger jednu z najťažších stien v Alpách neznamená, že sa tam nedá dostať aj inak.

Normálka na Eiger vedie zo stanice vláčika Eismeer na chatu Mittelegi hutte, a odtiaľ po hrebeni Mittelegi na vrchol. Chodí sem kopa turistov s horskými vodcami, najtažsie úseky sú po fixoch a obtiažnosť na hrebeni sa pohybuje niekde okolo III UIAA s poriadnou dávkou expozície.

Trasa sa dá o deň predĺžiť, pokiaľ by ste nechceli „podvádzať“ vláčikom do výšky nad 3000 m n.m.a môžete sa na chatu Mittelegi hutte dostať aj po hrebeni takmer až „zdola“. Z horskej dedinky Alpiglen (1600 m n. m.) vedie feratka na chatu/bivak Ostegg hutte (2300 m n.m.) a odtiaľ sa dá liezť menej lezeným no o to dlhším hrebeňom až na spomínanú Mittelegi hutte. A to bolo aj naším plánom.

Skombinovať rozumnú predpoveď a voľné miesta na chatke sa nám darí na druhý pokus a tak sa tešíme, že môžeme liezť „naľahko“ (rozumej bez vecí na bivakovanie). Také alpské „naľahko“ totiž stále znamená poriadne ťažký ruksak. Okrem bežného lezeckého materiálu (lana, slučiek, expresiek, friendov, …) totiž treba aj mačky a cepín, kvôli vyšším snehovým pasážam.

Večer pred začiatkom výstupu zvažujeme každý gram, no keďže sa chystáme byť hore aspoň 3 dni, z niektorých vecí sa už ubrať nedá. A tak do auta hádžeme dva plné ruksaky a vyrážame smer Grindelwald.

Zaparkujeme na parkovisku za stanicou Grindelwald Grund a popri dojedaní posledných zvyškov jedla, ktoré nechceme nechať v aute sa kocháme severnou stenou Eigru. Je nekonečná. Ten pocit, vidieť ju prvý krát stojí za to. A naľavo od nej vidíme aj celý hrebeň, ktorý si najbližšie dva dni plánujeme pozrieť aj zblízka. Cítim obdiv, rešpekt, strach,… je to paráda. Na stanici si dávam kapučínko za 4 franky, a vravím si, že už som pripravená, môžeme vyraziť.

Výhľad na severnú stenu Eigru z parkoviska.

Z Alpiglenu vedie červená značka Eigertrail, z ktorej sa treba v správnom momente odpojiť smerom k ferrate na Ostegg hutte. To sa nám s jemným zaváhaním podarilo a tak po hodinke a pol nasadzujeme helmy, sedáky a už cvakáme karabínky na ferrate. Obtiažnosť je písaná na K3 (niečo ako C) no mokré úseky a plné batohy jej aspoň pol stupňa pridávajú. Po 3 hodinách sa ale úspešne dostávame na Ostegg hutte. Na chatke sme večer sami, a popri varení a študovaní sprievodcov si užívame výhľady, ktoré stoja za to. O 21:00 už ležíme pod dekami. Budík máme nastavený na 3:21, aby sme o 4:00 mohli vyrážať, lebo na večer hlásia búrky.

Romantická Ostegg hutte s parádnym výhľadom

Noc pred výstupom by som nazvala skôr čakaním na lezenie. Obaja sa prehadzujeme, a kontrolujeme hodinky, kedy už môžeme ísť na to. „No už ma tam vypusťte!“ vraví Miki niekedy v strede noci, a ja sa smejem a driemem až do budíka.

Z chaty vyrážame podľa plánu. Do východu slnka máme ešte 2 hodiny, ale to nám vyhovuje. Prvá pasáž by mal byť ešte viac-menej choďák, takže tma nie je až takou prekážkou. Po 3 hodinách sa s jemným zablúdením dostávame po mužíkoch až do sedla na hrebeň. Výhľad po východe slnka stojí za to. Na ľavo obrovský ľadovec, za nami jedna z najťažších 4000-oviek, Schreckhorn, napravo dole Grindelwald a pred nami nekonečný hrebeň. Prevýšenie k chate Mittelegi by malo byť okolo 1000m a vzdialenosť okolo 3-4 km, no pri pohľade na nekonečný labyrint vežičiek a výšvihov to vyzerá aj na viac.

Na hrebeni sa naväzujeme a ponáhľame sa po hrebeni. Ponáhľanie po hrebeni je taký zaujímavý pojem. Viem, že musíme ísť čo najrýchlejšie, no na prvom konci lana mi to príde miestami zložité na realizáciu. Hrebeň nie je až taký lezený, miestami je voľných kameňov viac ako tých, čo držia a miest na zakladanie istení tiež nie je úplne veľa. Kde tu nájdem nit s majlonkou, ktorý je jediným potvrdením, že idem naozaj správne. Niekto by si možno myslel že zablúdiť na hrebeni je ťažké, no môžem povedať, že je to oveľa ľahšie, ako sa zdá.

Zopár ťažších zostupových pasáží je nutné zlaniť, preliezame dve lezecké dlžky za V+ (podľa nás kľudne aj za VI) a dostávame sa do úseku kde by hrebeň už mal byť ľahký. Maximálne jedno miesto za II-III UIAA. Obaja sme už dosť zničení. Je asi 15:30, lezieme už skoro 12 hodín. Málo skúseností, nalezených ciest v Tatrách a zopár komplikácií pri lezeckých dĺžkach nás spomalilo, no hlavným problémom je rýchlosť lezenia. Sme asi v 3000 m n. m. takže nám k chate Mittelegi stále chýba 300 výškových. Na hrebeni ju sem tam v diaľke zazrieme, no stále ďaleko.

Dada na hrebeni a chata v nedohľadne.

Hrebeň pred nami je ostrý, sprava rozbitý, zľava takmer kolmý. Tak asi priamo. No to za II – III nebude. Zvažujeme čo a kadiaľ. Obloha sa zaťahuje, padajú prvé kvapky a v diaľke počujeme aj hromy. O tomto čase sme už chceli byť na chate. Čo teraz?

Naliezam do každej možnosti, no mokrý hrebeň nevyzerá lepšie ako suchý. Voláme na chatu. Chceme vedieť, či sa nemá náhodou traverzovať to snehové pole napravo. Odpoveď z chaty je že to ide priamo, ale že o chvíľku príde búrka. Tak to sme na tom dosť zle. K chate prídeme najskôr o 2-3 hodiny. Pred búrkou to nebude. So suchým hrebeňom sa môžeme rozlúčiť. V prípade nejakého ťažkého miesta riskujeme zbytočne. Dohoda s Mikim bola, že ideme obaja na úplnú istotu. V takomto teréne si nechceme dovoliť riskovať neisté kroky. Tých pár istení medzi nami nie je veľká útecha.

Čakať na búrku na hrebeni je hlúposť. Už len byť na hrebeni v búrke je hlúposť. Šanca že sa jej vyhneme mizne, a šanca že by sme o hodinku museli volať horskáčov do búrky je relatívne veľká. Jedinou možnosťou začína byť zavolať ich teraz. Pár minút rozhodovania a volám číslo 1414. Pár nedorozumení s tetou na operačnom a posiela nám vrtuľník, ktorý vraj príde o 20 minút.

Sedíme v rozbitom teréne s Mikim a hovoríme si, že sa to zbehlo nejak rýchlo. Ešte pred pol hodinou sme si mysleli, že iba nevieme kadiaľ, a po pár ťažších krokoch pôjdeme choďákom až na chatu. Teraz už počujeme helikoptéru. Tá najprv prevezie mňa, potom Mikiho a s medzipristátím nás dovezie až do Grindelwaldu. Pár papierovačiek a už sedíme pri aute, a pozeráme na hrebeň, kde sme ešte pred pol hodinou zvažovali naše možnosti.

Rozhodnutia, možnosti aj celá situácia sa v horách niekedy mení rovnako rýchlo ako sa mení aj počasie. Či bolo naším problémom počasie, seknuté lano, zablúdenie na začiatku alebo celý výber túry nevieme, a pravdepodobne to bola kombinácia viacerých faktorov.

Celý hrebeň Hornli – Mittelegi z Grindelwaldu.

Pozeráme na Eiger znovu spred auta a vravíme si, že nazbierame skúsenosti, a ešte sa niekedy vrátime. Na teraz sme mu vďačný za (aj keď nedokončenú, ale) krásnu túru a poriadnu lekciu.

Alpy 2020 v podaní Dady a Mikiho
Tagy:    

Pridaj komentár