„Budem od pondelka v Tatrách, keby ste sa chceli pridať“ avizuje Petra, a Miki s Brogym dumajú či sa budú môcť pridať na víkend. Ja môžem pracovať aj z Novej Lesnej, takže po krátkej kontrole počasia odpísšem. „Prídem v pondelok“.
Na byte v Novej Lesnej sme obe učili, varili, plánovali, kontrolovali počasie a takto to dopadlo, keď sa nám podarilo vydať sa do doliny.
Budík o piatej, a už vyrážame smerom do Smokovca. Peťa mi povedala, že nemám zas písať o tom, že si ráno umývame zuby, varíme čaj a že veľa rozpráva, tak to pre teraz vynechám.
„Tak čo, kedy budeme pri aute?“ rozohrávam tipovaciu hru z minulého výjazdu. „Tak okolo 16:00 by sme už mohli“ hovorí Peťa. Pri pomyslení na to, že to je takmer o 10 hodín si vravím, že to bude slušná túra, i keď to máme aj s rezervou. Nástup také tri hodinky, lezenie ďalšie tri…
Striedame sa v prešľapávaní nového snehu a po dvoch hodinkách sa odpájame zo značky. Sľubovaná tlaková výš, nulová oblačnosť a slniečko na seba ešte nechávajú čakať a my sa snažíme v hustej hmle v doline rozoznať aspoň nejaké obrysy hrebeňa.
„Tu postavím chatu! A pôjde tam lanovka, až na Sibír. Chata Sibír!“ hlási Peťa a ukazuje ako má projekt vymyslený. Dupeme po čerstvom snehu ďalej a stále nevidíme vôbec nič. To sa ťažko lezie, keď človek nevidí, kde je stena, ktorú hľadá.
Motať sa dolinou keď nevidíme kam nemá zmysel, a tak si po chvíli sadáme na batohy a vyťahujeme čaj. Ak hmla nepadne nižšie do doliny, liezť nebudeme. Nevieme kam, stenu len tak naslepo nenájdeme. Sedíme a dávame si deadline – počkáme do 11:00, a ak nič, pôjdeme dole.
Nádej nás neopúšťa a rozoberáme náhodne lezecké aj nelezecké témy a s dúfaním sledujeme hmlu. A v tom to príde. 10:45 a nad nami sa trhá hmla a my vidíme dolinu. Konečne! Vidíme aj našu stenu, škoda, že ešte takú pol hodinku šľapania od nás.
„Poďme! Dolýž!“ velí Petra, a ja sa poslušne obúvam lyže a odkladám prázdnu termosku do ruksaku. Posledné výškové metre a sme pod stenou.
Mačky, sedák, hruďák, cepíny, laná, helma, treba sa ponáhľať pokiaľ sa dá, na nástupe sme stratili viac ako hodinu. Ale sme tu. A ideme liezť. Teším sa, kufrujem laná a už istím.
Prvá dĺžka po snehu, fučím a je mi strašne teplo. Slnko praží a ja si rozopínam mikinu. Peťa pod nástupom nechala aj goráčové gate, a bundy máme obe v ruksaku. Prvé pravidlo zimného lezenia – v zime je zima – necítime. Zatiaľ.
Druhá dlžka a už nastupujeme do komína. Trávy aj skala sú relatívne suché, ale držia, a tak okrem trošku ťažšieho dolezu k štandu nemáme problém. Priliezam na štand a Petra pozerá na komíno – kúta nad nami, ktorým steká voda. No poďme na to. Istím Petru a vidím že bojuje. Ako to mám asi ja preliezť keď Peťa bojuje? Zakladá jedna radosť a po hodnej chvíli je na štande – teraz je rad na mne.
Nastupujem do komína. V zimných cestách by človek čakal ľad a sneh. Dnes máme ale skalu a vodu. Cítim ako mi premoká nezapnutá mikina a rukavice. Cepíny v rukách mi skôr zavadzajú ako pomáhajú, a pri vyberaní istení mám pocit, že neleziem len kútom, ale presnejšie sprchovým kútom.
Prichádzam na tretí štand a hneď ma prejde sebaľútosť z mokrej mikiny a rukavíc. „Petra, kde máš bundu?“ prebleskne mi hlavou, keď vidím Peťu ako stojí pod previsom z ktorého na ňu výdatne leje. Podávam trasúcej sa mokrej Petre goračku z batohu a intenzívne myslíme na jej goráčové gate, ktoré zostali pod stenou. „Tuto pôjdeme stienkou teraz“ ukazuje Peťa na mokrú platňu napravo.
Nemám pocit že to bola otázka, tak poslušne istím našťastie o trochu ďalej od hlavného prúdu vody, čo tečie z previsu nad štandom. Postávam v tieni a po vyprchaní adrenalínu z tretej dĺžky cítim, ako mi začínajú mrznúť ruky. Obliekam si teda rukavice plné studenej vody z kúta, lebo v nich sa to zmrznuté lano drží o trošku lepšie a sledujem ako Peťa bojuje v stienke.
V lete by to bolo veľmi príjemná platnička no v zime tie mačky na trenie úplne nedržia a tak si vyberám kam ten monohrot položím, a verím, že mať celú nohu vlastne nad „ničím“ je úplne vporiadku. Cepíny mi zavadzajú aj naďalej a najčastejšie ich mám na krku alebo položené na najbližšom lepšom chyte. Na technike treba ešte kúsok popracovať. Po platničke a divokom výleze nasleduje posledná dĺžka a sme hore.
Hodinky hlásia 16:40 a my kufrujeme laná a chystáme sa na zlanenie. V zostupovom žľabe môžu hroziť lavíny z ťažkého snehu po takomto teplom dni, a tak zlaňujeme o trošku skôr.
Na dvakrát sa nám podarí dostať pod stenu. Petra oblieka vysnívané gate, ja mením zmrznuté rukavice za suché a teplé, dopíjame posledné dva deci čaju a lyžujeme naspäť k autu.
Prichádzame k nemu o 19:40 unavené, zničené a so sformulovanými túžbami. Peťa už od zlaňovania sníva o pive, a tak o 19:52, celých 8 minút pred oficiálnou karanténnou večierkou zatvárame dvere na byte v Novej Lesnej.
Deň plný snehu, šľapania, čakania, lezenia, istenia, bojovania, mokrých rukavíc, zmrznutých lán a zmoknutých štandov za nami, tešíme sa na ďalšie!
Text: Dada
Foto: Peťa, Dada