Duo Brodam si vyskúšalo ake je to späť prikrytí snehom. Nebojte sa nič sa nám nestalo (teda nie tento víkend) do záhrabu sme si vliezli dobrovoľne – vyskúšať si aké to je spat v -16.
V piatok sme zobrali batohy (dokopy váhovo ako tretia osoba) a naťažko nabalení vyrazili na Štefáničku. Po úvodnom pive sme boli pasovaní za hrobárov a hybaj kopať nočný príbytok. Dokonca sme mali spoločnosť – o dve jamy vedľa boli dva kusy skialpinistov.
Môj záhrab asi nespĺňal úplne normy ergonomického ležoviska ale pár poklepaní zubov neskôr už bolo ráno a mne píše Brogy SMS o meter vedľa, že sa mu zo záhrabu nechce a že čo teda bude s kávou. Štartujem varič a s ním aj deň.
Po presune k prezliekaciemu kameňu zazneli námietky, že Brogy do toho bez lezeciek nejde a ja som nadával že som si doma zabudol bedmintonové rakety. Počasie nemohlo byť lepšie. Čakala nás ale severná stena a tam sranda väčšinou končí, (alebo začína?) 
. V tomto prípade to ale bolo veľmi príjemné a zachvíľku sme pod nástupom do cesty Modrý ľad. Topo sme si dali dokopy z pár informácii ktoré sme o ceste mali poväčšine z hovoreného slova.
Dve dĺžky, z toho prvá ľad mi pripomenuli ako sa zaháňa valaškami, druhej sme sa na prvý pohľad zhora celkom báli ale nakoniec tam viedla veľmi rozumná cesta z prava (OS (na onsighty sa ale nehráme takže tá druhá skratka )) a o 12tej sme naspäť hore. S trochou času nazvyš si trúfame aj do druhej cesty – Baníkov pilier (mohol by byt premenovaný na brogyho pilier vzhľadom na to že tam chodí ako na klavír (čítaj bol tam už raz pred tým – viď asi dva články dozadu)). Lezenie to nebolo úplne vabne, trávy nezamrznute, sneh tiež nestál za veľa, ale nám veľa netreba – my sme si to užili, my sme sa cítili dobre.
Ja som si natiahol svoju prvú zimnú dĺžku naprvom a potešený Brogyho pozitívnym zhodnotenim že moje založenia by ho úplne nezabili (najvyšší dosiahnuteľný level brogyho pochvaly) cupkám naspäť ku kameňu a hybaaaj na rezeň. Muselo sa mu čkat ako sme ho spomínali cestou dole. 6 hodín v stene sa na nás podpísalo a pred druhou večerou sme na hodinku zalomili. Nie žeby to vonku nebolo fajn, ale druhú noc sme už využili luxus spania na chodbe. A dobre sme urobili, vonku začal fičák. V nedeľu sme to videli ešte na nejaké lezenie, aj cesta bola vybratá, ale po pokuse sa dostať na druhú stranu dumbiera a po jasných vecných argumentoch vetra že teda nie, sme sa prešli v plnej poľnej hore na Ďumbier, nech mame vrcholovku a boli sme radi že sme radi.
