Priatelia, ako dobre viete spontánna akcia – najlepšia akcia.
V sobotu večer 12.03.2022 sme absolvovali skialpovačku v nádhernom počasí a večer sme prespávali na chate. Pomenujem Nás nech máte jasnú predstavu kto. Ja (Dominika), Ona (Lindovník) a On (Ivko). A čo sa robí večer na chate? Ááno, kujú sa plány. No a keďže všetcia traja máme ohnivé srdce, dušu dobrodruha a stále obuté ABDčky (ani bohovi domov), tak debata sa niesla v zmysle poďme niekam, hocikam, len poďme. Tak sme sa rozhodli pre Fontaienaeblu vo Francúzsku, pieskovcovú bouldrovu oblasť. A prečo práve sem? Veď keď hocikam, tak hocikam. Aaa boli sme traja, tak boulder je lepšia voľba ako lano.
Našťastie sme veľa nepopili a to na čom sme sa dohodli cez týždeň sa nezabudlo a začalo sa nad tým už reálnejšie uvažovať. Otázka znela kedy pôjdeme? Niekedy sa zladiť nie je ľahké, ale pomocou kombinatoriky sme to dali na pánov a verdikt? Piatok 18.03.2022 vyrážame.
Keďže Ona mala cez víkend v Čechách kurz “osvety”, tak Ja a On, že ideme teda do Čiech na lano poliezť, v nedeľu ju vyzdvihneme v Plzni a pôjdeme smer Fontáč. Taký bol plán. Plán vyšiel.
V piatok večer sme sa teda, Ja a On, vydali na cestu smer Rovište. Pekná oblasť s krásnou žulou priamo pri rieke Vltava.
Heslo víkendu znelo: Len sa hneď nezničiť. A tak sme to nehrotili a išli sme pomaly cestu za cestou. On si dal aj ťažšie cestičky, ale keďže sme spolu liezli druhýkrát a váhový rozdiel bol výrazný (ohm ostalo doma, že ono by radšej do Grécka :)), tak šiel len do takých, kde si bol istý sám sebou. No také 7+ky to boli. Ja som si povyťahovala dáke šesťôčky. Poviem Vám, tie cesty tam nie sú zadarmo. Aj lišta, aj sloper, aj špára… Že „použi žabu“ mi hovorí, „reku ty si dobrý“ mrmlem si popod nos, nešlo mi to na moje neprekvapenie, tak som sa musela vynájsť, nepamätám si ako, nepýtajte sa, ale verím že roky praxe a odratej kože zaručia výsledok a raz zažabujem :). Ako sladkú bodku, v nedeľu pred vydaním sa opäť na cesty, som si zvolila cestu Pověste ho vejš 6+, kratšia, ale za to odistená len 2-ma borhákmi a na konci zlaňák. Muselo to byť. Aj Vám poviem. Po prvom dni lezenia sme skočili do miestnej hospúdky na českého čapáka. Veľký romantik On ma pozval na pizzu z krabičky a na Naše prekvapenie tam hrala živá hudba, a kto ma pozná vie, že On nemal na výber a bral ma do tanca. A keďže Michal Tučný nechýbal v repertoári miestnych hudobníkov a my sme aj za country road, tak v aute sme pokračovali. Pověste ho vejš je moja obľúbená. Náhoda?
V Rovišti čo to odlezené, odtancované, tak sme sa začali posúvať na ďalší lezecko-tanečný parket. V Plzni sme naložili Našu ďalšiu pasažierku a už sme sa len nechali unášať prúdom diaľníc do Francúzskeho Fontainebleau. Ráno okolo 7 hodiny rannej sme prišli do oblasti L’éléphant. Zaparkovali, vytasili campingové stolice, varič a spravili raňajky.
Únavu zatienilo vzrušenie a tak sme dali matrace na chrbty, slackline do batôžka a šup sa za šutrami. Pri príchode sme sa trošku preľakli, či tam nie je dáky zákaz, lebo tam nikoho nebolo. Google nepovedal nič, tak sme obuli lezečky a začali preliezať jeden bouldrík za druhým. Potom začali prichádzať aj ďalší nadšenci. Až keď som sa vydriapala hore na kameň, som pochopila názov oblasti. Tie šutre vyzerali ako slon :). Prítomní zúčastnení sa velice tvárili, že túto informáciu už vedeli, ale nehnevám sa na nich :). Obtiažnosti sú tam od najľahších po najťažšie, čiže obavy, že si nezalezieme, Ja a Ona, šli bokom. A vlastne, aj keby, tak prechádzka pomedzi bouldre po piesku (aaano, aaano je tam piesočeeeeek), natiahnutie slackliny, či čítanie knihy, by Nám vyčarilo úsmev na perách a vytvorilo lásku v srdci aj tak.
Večer pred spaním sme absolvovali poradu kam sa pôjde na druhý deň a zvolili sme oblasť Bas Cuvier – bez piesočku, ale za to nádherný lesík. Odporúčam nebrať penové šľapky, ale z matematického pohľadu môžete, zapichlo sa mi tam niečo iba raz za tak dlhú dobu :). V tento deň som išla na kvantitu. Zvolila som ľahšiu obtiažnosť, tak do 4c, čím ľahšie, tým vyšmýkanejšie, čiže mi to preverilo dôveru v moje nohy. Poslala som všetko do čoho som sa pustila. I keď som chcela dať 50 bouldrov, lebo že ak to dám, tak On platí večeru v Paríži. Zo začiatku bola snaha, ale ako som počítala, tak som počítala, moja lezecká rýchlosť s takým počtom bouldrov bola nezlučiteľná. Ako by jeden povedal, to mi nevychádza :). Za ten deň som dala 22 bouldrov a moja skromná osoba bola prešťastná a zmierená s cestovinami uvarenými v ešuse :). Ďalší krásny lezecký deň vo Fontáči za nami.
Biednu hygienu, večeru, poradu, nachystanie sa k spánku a klasické veci každodenné sme vykonali, a tak sme sa už aj zakuklili a išli snívať. Streda bola nami zvolená ako deň na restík. Zvolili sme Paríž a piknik s akroškou pod Eiffelovkou.
Počasie Nám furt prialo a páperky sme vyťahovali len ráno a večer. I keď rána boli ťažšie – lebo zimno, On by povedal aj zdĺhavejšie – lebo ženy, ale boli sme v presile. Oddýchnutí, plný síl a ja plná odhodlania, že idem dokončiť tých zvyšných 28 bouldrov, čo mi chýbalo do tej 50tky, a hovorím si reku ak trošku zrýchlim. Tak opäť Bas Cuvier. Asi si musím nájsť definíciu slova zrýchliť. 14 prelezov priatelia. Čo dodať, už asi len nevadíii. Napriek tomu šťastná, spokojná a hladná sa vraciam k autu spolu s mojimi kumpánmi.
Zas spáchame večerný rituál a pri porade a čeknutí počasia už vieme, že štvrtok má byť najteplejší deň, a preto by to chcelo zas a znova piesočeek. On nie je úplne happy lebo nebude dobrá podmienka, no my vysmiaté ak dva grepy, že bude teplúučko. Tak tentokrát sme zvolili oblasť Trois Pignons – Cul de Chien. Koža na prstoch už zodratá, ale nič nás neodrádza. Sem tam sme vyfúkli v polohe pololežmo, keďže na tie pieskovce sa dobre nie len lezie, ale aj dobre pozerá :). (pozn. pod čiarou: pieskovec môžeš rozumeť aj sexy bouldristu).
Na spanie sme tentokrát zvolili parkovisko pri oblasti Isatis a teda ráno sa nemusíme presúvať a hneď ostávame tam pobouldriť. No čo Vám poviem, výkony už boli biednejšie, ruky vyťahanejšie, ale furt sme sa s elánom púšťali do prelezov. Elán opadol pri prvých pokusoch, lebo že však na rozlez si dáme túto ľahkú oranžovú, také sme prvé dni preliezali ako baletky. Bol skôr položený a na trenie. A veru Nás aj položil ale vybabrali sme s ním a zvládli sme to. Druhý sme zvolili ťažší aj vyšší, ale dáke lištičky aj špáričky tam predsa len boli. Vytrápil ale pošiel. Nejak Nás to psychicky vyčerpávalo, a tak sme to zajedali keksíkmi. Kvantita prelezov rapídne klesala, na čom sme sa dobre bavili a riešenie boulder problémov už bol ozaj problém :). No napriek tomu sme si to všetko užívali.
Blížil sa záver Nášho výletu, tak sme zvolili stratégiu, že nedeľa rest a pondelok posledný deň zabouldrujeme a skúsime aj dačo ťažšie.
Rest sme zvolili v neďalekom mestečku Melun pri rieke Seina. Opäť sme vylihovali, slnili sa, počúvali miestnych umelcov ak brnkali na gitare, dali si trochu francúzskeho vína, poobzerali miestnych ľudí, pokecali, nasmiali sa, skoro sme kúpili neďaleký dom čo bol na predaj, natierali si prsty clajmbom a jedli párky v domnienke, že Nám narastie koža. Nenarástla, ale určite to robte, odporúčajú 2 z 3 lezcov.
Keďže bol posledný bouldrovací deň pred nami, tak sme zvolili znova piesok pod nohami, ak by to ešte niektorých prekvapilo, tak nebuďte prekvapení. Oblasť Trois Pignons – Sabots bola skvelá voľba. Hneď som si našla 6a, ktoré začínalo dvoma dvojprstovými dierkami, z ktorých som nastúpala vysoko nohy, prechytila pravou rukou na bočák, nohami som stala na malých zmrdkoch a ľavou rukou dočiahla na vrch a prehodila nohy opäť vyššie. No aké easy 🙂
On preliezol 7b – zo stropu sa prekoprcol navrch a Ona tak zapätovala v jednej ceste, že fuu…, ale o tom by Vám vedeli určite viac a kvetnatejšie povyprávať oni.
Odsúhlasili sme si na noc ešte ostať a vyraziť domov skoro ráno s tým, že pôjdeme spať do lesa. Spacáky a zvyšné nevyhnutnosti sme zobrali pod pazuchu a hor sa do lesa. Našli sme si miestečko, natiahli sme hamaku, rozprestreli bouldermatky, nafúkali karikatky a šup sa do spacákov. Ráno sme sa vyšupli zo spacákov, zfúkli karikatky, zložili bouldermatky, stiahli hamaku a išli domooov :/.
Uznávam a oceňujem každého jedného, čo sa dostal až k záveru 🙂 Vidíme sa hocikde na skale.