Hory sú pre mňa dokonalým ihriskom na spoznávanie samého seba. Na preteky nechodím preto, že by som sa chcel pretekať, ale kvôli stretnutiu ľudí rovnakej krvnej skupiny a otestovaniu si svojich schopností. Veď kde inde sa dajú nájsť bezpečnejšie podmienky na vyskúšanie si, aké to je sa priblížiť ku svojim limitom. O Bokami ZT mi prvýkrát rozprával môj parťák do hôr a dobrý kamarát Kachna pred dvoma rokmi vo Veľkej Fatre. Z jeho rozprávania som cítil, že Boky sú najmä oslava hôr a priateľstva počas troch výživných skialpinistických dní. Myšlienku o účasti som si odvtedy nosil v hlave, postupne učiac bežca vo mne ozajstnému skialpinizmu. Keď sa nakoniec po zrušených rokoch otvorila registrácia, rozhodnutie už bolo dávno spravené.

Je streda 23. 3., vypínam počítač a prestupujem v Ružomberku z vlaku ku Kachnovi do auta. Registráciu v Zuberci nachádzame podľa bannerov v pohode aj bez navigácie. Dostávame čísla, čipy, bundy, fotíme sa a smejeme sa na tom, že pred pretekmi sme na fotkách ešte vysmiati, a že akí budeme v sobotu poobede.

Registrácia v Zuberci.

Štvrtok, Roháče Spálená

Prvá etapa začína v lyžiarskom stredisku Roháče Spálená. Prichádzame 7:15, lyžiari ešte tvrdo spia a tak sa pridávame ku hromade skialpinistov rozcvičujúcich sa na čerstvo uratrakovaných svahoch. Kúsok krokom, kúsok pobehnúť, prezúvačka do mačiek, prezúvačka do lyží a zjazd na kontrolu funkčnosti lavínových vyhľadávačov. Tu si uvedomujeme, že ani jeden z nás nemá čip na časomieru. Na ubytovaní v Habovke sme našťastie strávili iba jednu noc, budú niekde v aute. Rozcvička pokračuje behom po parkovisku.

Upravené svahy, Slnko a prvá plánovaná časť rozcvičky.

Zhromažďujeme sa v košiari, odpočítavanie, štart! Tempo je prekvapivo pohodové, trochu sa beží, ale nikto nešprintuje. Po stovke výškových odbáčame zo zjazdovky do Spáleného žľabu a doplácame na tú pohodu, keď sa zrazu zmestia iba dvaja pretekári vedľa seba a musíme bojovať o miesto vo vláčiku. Pár pobehnutí, Kachna musí po kolízií upraviť uchytenie špičky pásu, ale nakoniec sa zaraďujeme a môžeme pokračovať v ladení sa do pretekového módu. Lyžovačka z Predného Salatínu je po ideálnych podmienkach a patrične si to užívame.

Stúpanie do sedla Parichvost.

Pokračujeme smerom na Brestovú, kde cestou hore získavame nejaké pozície. Zjazd je tvrdý a rozbitý a naše stehná začínajú tušiť, že to tieto dni nebude úplne zadarmo. Do sedla Parichvost šľapeme na pásoch iba chvíľu. Obúvame mačky, vyšvihneme sa do sedla a pokračujeme po hrebeni lyžovať prvý žľab naľavo.

Atmosféra je úžasná. Všade je plno povzbudzujúcich ľudí a Salatínska dolina pôsobí ako prírodný amfiteáter, vďaka čomu k nám povzbudzovanie dolieha po celý čas. Posledný výšľap smerujúci na Salatín žľabom sprava je opäť rozdelený na dve časti. Na prezúvačke konečne počujeme ten pre Bokami povestný povel: „palice na batoh a čakan do ruky!“ Aj by sme poslúchli, ale najprv treba obuť mačky. Salatín nás s Kachnom učí, že kým si neočistíš lyžiarky od snehu, ďaleko sa s tým obúvaním nedostaneš. Na druhý pokus to zvládame a už sa driapeme hore žľabom. V týchto technických pasážach sa o miesta veľmi nebije. Prezúvačka na vrchole patrila k našim najlepším za celé preteky a tak si môžeme užiť luxusný zjazd zo Salatínu pred ostatnými dvojicami okolo. Korčulujeme do cieľa pri hornej stanici lanovky. Skoro pritom strácam paličku, našťastie iba skoro.

S palicami na batohu a čakanom v ruke na Salatín.

Na ranných štartoch etáp je výborné, že po odpretekaní máme ešte celý deň pred sebou. Ideme si veľmi pohodovo vykráčať nohy, ktoré sa zatiaľ tvária veľmi nabudene a presúvame sa do Liptovského Mikuláša na ubytko, ktoré sa stane centrom našej regenerácie na najbližšie tri dni.

Piatok, Žiarska dolina

Celé je to v hlave. Druhý deň začíname výšľapom na lyžiach z parkoviska v Žiarskej doline na chatu a už od večera mám obavy z tohto „behu po rovine“. Napĺňajú sa. V zmätku po štarte mi najprv niekto paličkou vypína lyžu. Kým ju obúvam, ďalší obiehajúci pretekár mi strhne špičku pásu na druhej lyži, čo si všímam až po troch krokoch, keď už je pás zlepený do polovice. Zastať, vyzuť, nalepiť, obuť, ach… Kachna ma kamarátsky čaká, radím sa za neho do vláčiku smer chata, no vôbec nemám sklz na pásoch a trápim sa.

Konečne chata! Už sa teším na normálne strmšie stúpanie, keď mi na briežku ku mostíku napadne nepríjemná myšlienka: „tu asi nechcem padnúť…“ O sekundu sa už váľam na zadku, naťahujúci sa po zábradlí, aby som sa zdvihol. Našťastie som ostal na mostíku a bez ujmy. Kachna vedie. Ja sa snažím, na rannom firne, teraz pre zmenu šmýkajúc sa, dať nejako dokopy.

Dvíham hlavu a zdravím Slnko. Obzerám sa doprava, obdivujem svahy Baranca a usmievam sa na Smrek nado mnou aj na tie okolo mňa. Začínam sa sústrediť na každý jeden krok. Do Žiarskeho sedla prichádzam kúsok pred Kachnom a pri pohľade na Otrhance chápem, prečo som sem prišiel.

Byť tu a teraz a vďaka pretekom sa pozrieť kúsok bližšie k hranici svojich možností. Plný entuziazmu beriem na batoh aj Kachnove lyže a dupeme hore Plačlivým. Zjazd na Terasu je jeden z najdlhších, ku koncu už máme stehná na kameň. Paráda. Lepíme pásy, jem gél, po chvíli mám opäť síl na rozdávanie. Naväzujeme sa s Kachnom na gumolano, ťahám, dobiehame dvojice pred nami. Na prezúvačke pod sedlom medzi Druhou a Treťou kopou beriem na batoh opäť oboje lyže a utekám na mačkách dopredu. Vďaka miernemu náskoku, ktorý si vybudujem, mám priestor tešiť sa z ukážkových schodíkov v žľabe a z hrebeňa. V sedle medzi Tromi kopami a Hrubou kopou začínam dávať dole aj Kachnové pásy, keď dobieha. Šupa! Získali sme tu dve pozície a nejaký priestor na dýchanie k tomu.

Na Tri kopy po dokonalých schodíkoch.
Pod Príslopom, Baranec v pozadí.

Zjazdujeme k poslednému výšľapu na pásoch, ktorý vedie pod Príslop. Už dlhšie sa naťahujeme s jednou dvojicou. Kým my sme rýchlejší pri výstupe, oni úplne drtia prezúvačky. Pri obúvaní mačiek teda ignorujem kŕč do stehna, snažiac sa o nástup do žľabu pred nimi. Nevydalo. Príbeh o 50 m vyššie pokračuje a s Kachnom sa obaja brodíme v snehu pri obiehaní. S dvojo lyžami na chrbte začínam cítiť, že tento výkon už dlho nevydržím a na prezúvačku prichádzame tesne za sebou. Zjazd pomedzi kosodrevinu ideme úplne na hranu, no do cieľa prichádzame aj tak o päť sekúnd neskôr, spravodlivo zničení.

Luxusný lesík tesne pred Žiarskou chatou.

Na cieľovej občerstvovačke na Žiarskej chate majú pivo! Aj keď smädný ako ťava, rozhodujem sa ostať pri jednom a pokračujem v dopĺňaní tekutín ionťákom. Pri vyzúvaní lyžiarok vylievam zo skeletov vodu. Neviem či sa mi tam dostal aj sneh, alebo to je všetko pot, každopádne, chodidlá sa tvária, že to bude zajtra po tomto kúpeli bolieť.

Sobota, Bobrovec

Sobotné budenie sa je náročné, cítiť, že sme už niečo prešli. Včerajšok mi zanechal slušné otlaky na pätách a tak ich obliepam kinesio tejpom s prosbou, nech ešte jeden deň vydržia.

Tesne pred štartom poslednej etapy.

Dnes sa štartuje od hotela Mních v Bobrovci. Na rozdiel od predchádzajúcich dní, tu už všade cítiť jar a tak prvého 1,5 km bežíme s lyžami na batohoch. Beh v lyžiarkach nie je veľmi zábava, ale aspoň sa natiahlo štartové pole, a keď sa konečne obujeme, máme priestor okolo seba. Výšľap na Babky idem pred Kachnom, hoc dnes mám energie ledva pre seba a s pribúdajúcimi výškovými metrami a Slnkom sa to len zhoršuje. Nasledujú dva výstupy na Ostrú, výstup na Babky od západu a zjazdy, kde nás poriadne vytrápia skaly, kosodrevina, stromy a rovinky. Napriek zjedeným gélom a snahe udržať si pozitívnu náladu som rád, že Kachna ide predo mnou a ja môžem zredukovať môj svet na päty jeho lyží.

Lepenie pásov je po troch dňoch už rutina.

Pri druhom zjazde z Babiek skoro končím v strome, čo ma spolu s vidinou posledného výšľapu začína zobúdzať. Pri nalepovaní pásov stretávame rodičov a kamarátov, ktorí nás prišli povzbudiť a ja mám dnes konečne energiu. Z prezúvačky smer Malá kopa vybehneme, vediac, že pri pití piva v cieli, nohy potrebovať nebudeme. Zjazd do cieľa som celý čas zabalený vo vajíčku, až sa začínam báť rýchlosti. Pivo tam bolo a chutilo ozaj výnimočne.

Zaslúžené pivo v cieli, stále vysmiati.

Život bol počas týchto troch dní krásny a jednoduchý. Len sa tešiť, snažiť sa byť čo najrýchlejší na dokonale vyznačenej trase, regenerovať, a to vždy s parťákom po boku. Ďakujem Západné Tatry, ďakujem Kachna a ďakujem Bokami.

Čísla na záver:

  1. etapa – 11,7 km, D+ 1900 m, 2:24:03, 24. miesto celkovo,
  2. etapa – 19,8 km, D+ 2290 m, 3:18:18, 27. miesto celkovo,
  3. etapa – 20,1 km, D+ 2000 m, 2:55:38, 24. miesto celkovo.

Spolu 25/67 v celkovom poradí, 18/41 v kategórií.

Tradičné abstraktné umenie z pásov po poslednom strhnutí.

Foto: Maťo, ralpuMedia

Bokami Západných Tatier 2022
Tagy:                    

Pridaj komentár