Je sobota 11 hodin. Ja sa opalujem pod sirokou vezou a cakam na svojich takzvanych spolulezcov. Spominam asi ako som vo stvrtok sedel u fizioterapeuta a rozmyslal ci sa na tieto tatry nevykaslat. Je tu krasne, je dost snehu ale paprsky slnka ma hreju nielen pri srdci. Tieto krasy tatier ja mozem. To mi doktor predpisal.

Z uvah o krase tejto krajiny ma prebudzaju nadavky jedneho z mojich spolulezcov. Laha si na suter vedla mna, schuli sa do klbicka a hresi. Niekde zacujem aj slova, ze uz nikdy nebude pit. Ako spravny kamarat ich beriem s rezervou. S rezervou beriem aj to, ze je 11 hodin a este niesme nalezeni v ceste. Dohadujeme sa co vlastne polezieme. Zda sa nam, ze pre nás troch je idealna cesta “panska jizda” so „šestkovým previsom“.

11:30 naliezame do steny. Vsetko taha brogy, nech je to rychlejsie. Testujeme nove veci a tak zaciname liezt do sipu.  Po dvoch dlzkach je jasne, budeme to nazivat lezenie do shi*u.

Prvy stand je luxusna polica pre troch ako stvorena. Adam sa kocha vyhladom, kym si vsimne, ze uz pol hodiny sedi vo vode. Asi mu premokli aj nepremokave gate. Smejem sa mu, kym si neuvedomim, ze tiez sedim v mlake.

Druha dlzka dava Brogymu zabrat. Madzuje, funi, no tesime sa vsetci. Noha mu strelila, ale s prehladom to ustal. Nenasiel dost isteni na cvakanie do shi*u (do sipu sme liezli dva krat – prvy aj posledny) cize lano pripomina skor preliezky v parku.

Nie velakrat klejem na spolulezcov neopravnene. Ale podarilo sa mi to na druhom konci, ked v hlupom kroku sa snazim vytiahnut cok. Po 15minutach a kopu nadavkach, ako takto hlupo mohol prvolezec zakladat zistujem, ze cok bol erarny.

Klucove miesto je v previse, kde sa malo ist dolava, bohuzial je tam vodopad, takze ideme doprava. Pri tejto panskej jizde mi zacina byt smutno za opacnym pohlavim. V klucovom kroku hladkam aspon machy v previse. Veru niesu velmi prijemne. Ale clovek by mal byt rad za to co ma.

Doliezam ako posledny na druhy stand a vidim 3 skoby zatlcene v jednej spare. Asi 100m doprava su spusta mala lavinka.
Tretia dlzka traverz. Vsetko ide ako po masle. Lahky teren, zaseknute lano, cize prvolezec nevie ani vytiahnut lana k sebe. Po telefonickej dohode idem na prusiku odseknut lano. To uz sedime na tretom stande a pozerame na tecuci potok. Co voda to potok, co spolulezec to …..

Ladne prekracujeme (alebo brodime? ) potom a pokracujeme dalej. Voda dochadza, pije priamo z lezeckej pozicie zo steny.

Uz nikomu nevadi, ze su lezecky mokre, voda je vsade. Pokracujeme dalej na 5ty stand. Plan je zlanit cez Motyku. Nenachadzame stand a po kratkej telefonickej konverzacii s okoloiducimi znalcami Lili a Simou R. sa dozvedame, ze sme ho minuli asi o 40m. Teda povodne o 10m, vraj to tak vyzeralo tak Brogy zliezal a hladal, nasledne upresnili ze teda asi 4 krat tolko. No co uz sprievodca nam bol na dve věci kedze neodrazal realitu, kludne sme mohli mat nastudovanu aj cestu v inej doline – efekt by bol rovnaky. Treba teda zlanit. Nieje moc z coho, tak Brogy vybera nejaky pochybny kamen a zlanuje. Je to vsak doistene tromi friendami. Mozme sa tvarit ze v troch roznych sparach ale zase nehrotme to. Brogy nachadza stand. Idem ako posledny. Vyberam istenia a modlim sa, nech to je v poriadku. Spatne by som tam asi nechal frienda pre istotu – zijes len raz, dvakrat zomriet nemozes a ina matematika. Vsetko dopada dobre a zlanujeme dalej. Slnko zacina zapadat. Uzivame si zlanovacie dlzky kliatim a nadavanim. Niekde som zacul, ze zlanovanie vodopadov je fakt sranda. Nam to tak srandovne nepride. Posledne dva zlanaky zlanujeme s novacikmi, ktori sa dostali na druhy stand Motyky. Spolocne klabosime na stande, kym volaktori mrznu v premocenom tricku. Slovnik dlazdicov je uz vlastne ustalenym jazykom. Brogy brodi snehom k nasim veciam. Galantne sa snazi presvedcit sam seba, ze nam nechce dopriat brodenie v snehu v lezeckach. Ovesany ako vianocny stromcek pada do zaveja snehu z asi dvojmetrovej vysky a to co este malo byt sancu suche uz nieje. Pad nebol ani tak tragicky co sa tyka Brogyho, slzicku sme skor pustili za predstavu ze tu nekonecnu cestu spat na Zbojnicku zazijeme dosial nepoznanom pocite sucha.

Zostup po tme, ale za to v prijemnej spolocnosti kamaratov a kopu zazitkov, na ktore len tak nezabudnem.

Na chate hodnotime, ze vsetci sme zivi, takze sa ziadna chyba nestala. Ja vsak v kutiku duse dufam, ze sa poucime do buducna.

Nedela sa tulame v doline a skoro trafime aj maly zavrat. Bohuzial len skoro.


Nase partia:
Lili & Simca – normalkou na siroku vezu.
Frederika & Simonka – priecne

Andrej a Zuzka – pokus o motyku

Brogy, Adam a ja – no proste panska jizda

Text: Miki

Jesenne Tatry 7. – 9.10.2022.
Tagy:                        

Pridaj komentár