Začalo to na západe. Prvotný plán (ten ktorý vždy zlyhá), bol vydať sa na pár dní na východ, na Jankinu svadbu1. Tak sme zistili že pravidlo o horolezcoch, ktorí nikdy nič neplánujú, predsa len zmysel má.

Piatok, 28.8.2015:

V električke, tri minúty od miesta stretnutia, mi zvoní telefón, v ktorom sa ozýva teta Haike2 , že si berie taxíka, lebo inak to nestíha, na čo ju upokojím, že má čas, kým naložíme batožinu. O chvíľu stojíme pri aute, na pumpe pri Botanickej záhrade a nakladáme posledný batoh. Nato prichádza Haike vyobliekaná ako keby sme mali ísť naozaj na nejakú oslavu (chvíľku sme aj váhali či sme sa rozumeli správne, že program bude prevažne lezecký). Nakoniec nás upokojí tým, že prichádza priamo z práce a nemala čas sa prezliecť.

Vyrážame o 17:15 s profesionálnym šoférom Andym v čele, na sedadle smrti je pripravená navigátorka Monika a vzadu vysmiaty fonzy so spevavým vtáčikom Žolťákom3 a Haike, ktorá sa náležite oblečená rozhodla aj náležite pracovať na zadnom sedadle.

Prvá komplikácia nás stretáva pár kilometrov za Bratislavou, akonáhle vodič pred nami spomalí zo 100 km/h na 0 km/h do 8 sek., pričom nám už ich ostáva iba 5, a tak sa to Andy, ako pravý profesionál, rozhodol zobrať driftom, tesne po pravej strane auta pred nami. Až nám zahmlilo okná, ako sme si synchronizovane vydýchli, keď sme zastavili. Alebo to bolo tým dymom zo spálenej pneumatiky? Kto si to má pamätať ? Každopádne, ďalej pokračujeme vcelku pokojnou jazdou, až na otravného fonzyho, ktorý sa nemôže dočkať na prvý kontakt zo skalou východného pôvodu. Po piatich hodinách, prichádzame do cieľa zvaného Arturovce4, k Monike na dom, kde aj trávime piatkovú noc.

Sobota, 29.8.2015:

Pomaly vstávame po prebdenej noci v spoločnosti Kapitána Morgana. Radi by sme vyrazili o 09:00 pod skaly, možno už o 08:30. Bohužiaľ zisťujeme o 09:04, pri pití kávy a rozpravách o tom, ako sa musíme ešte pobaliť, že plánovanie je úplne zbytočné.

drevenik1
Skalný raj

09:45 odchod do Hodkoviec pri Spišskom Hrade (s vyzdvihnutím Aničky na stanici v Spišskej Novej Vsi), kde sa stretávame s Rozbuchovcami, ktorí nám tam odviezli Haike. Z Hodkoviec päť minútový nástup cez elektrické ploty5 pod nádherné skalné mesto menom Dreveník.

Ako prví nabiehajú fonzy s Haike oprobovať skalu a naliezajú do prvej cesty za 5-, v ktorej sa zasekajú ako praví lezci, hneď v prvých troch krokoch, z čoho ani jeden nemá dobrý pocit. Dreveník je travertínová skala v Hornádskej kotline, ktorá sa nachádza vo výške 609m n. m. Vďaka jej povrchu je aj na niektorých lištách mierne drolivá, preto bolo treba sem – tam dať pozor, na čo človek šliape. Cestou hore nás pozoruje Rozbuch, ktorý nechápe čo tam stvárame. Ale hneď pochopí, ako náhle do cesty nalezie pár metrov nad zem. No ťažšie kroky hneď prebíja a cestu s prehľadom prelezie. V protiľahlej stene pozorujeme odvážneho Žolťáka, ako si dáva päťky bosý a s prstom v nose. Ako deň plynie, volíme cesty, ktoré sú pekné na pohľad a predovšetkým v tieni. Lezenie sa pomaly končí, keď nás prekvapí letná prehánka a presúvame sa na zadnú stranu vežičky pod masívny previs. Chyty sú veľké, až by sa dalo hovoriť o madlách. No Monike sa zdá byť táto cesta nejaká nudná, a tak prichádza flegmaticky k prvému isteniu, no k druhému ju už opúšťa elán a rozhodne sa nacvičovať operetu, pri ktorej vyzerá ako herec, ktorý sa tvári, že po javisku lieta bez lana, aj napriek tomu, že lano všetci vidia. Pokračuje hrou na supermana, ktorý sa snaží dostať ku skale s natiahnutou rukou, v ktorej zviera expresku a cvaká ju do druhého istenia, aby sa dostala naspäť do cesty. Nakoniec nad cestou ohrnie nos a pomalým letom sa znesie na zem (už jej naozaj chýbal len červený plášť).

Po zaslúženej lezeckej sobote, plnej výkonov a odvážnych letov za expreskami si dávame Deli pri pár pivách a partičke amerického žolíka.

Nedeľa, 30.8.2015:

Po obligatórnej vzpružujúcej rannej káve sa vydávame na Tomášovský výhľad. Keďže sme s Aničkou šiesti, ideme na dva razy. To je dôvod prečo idú fonzy s Haike prví a rovnako ako aj deň predtým, sa strácajú po prvých krokoch, no tentoraz na horizontálnom povrchu v lese, hneď za poľnou cestou. Po tomto poblúdení, sa stretávame na ceste 10 min. pred skalou a prichádzame k prvému sektoru.

Skala je vápenec terasovitého tvaru, v nadmorskej výške 667m. No nie je to taký vápenec, aký bežne poznáme, chyty sa vždy nájdu no so stupmi to je horšie. Nohy zapierame prevažne na trenie a po pár cestách morál rýchlo klesá. Preto sa rozhodneme natiahnuť  dáku  „pálku“, nech si to užijeme, a tak ťahám 30 metrovú cestu menom Bakoš za 6+ s dolezom za 7. Andy ju s vypätím všetkých síl dáva na top rope po sedmičkový dolez, odkiaľ sa necháva vyčerpaný spustiť. Nakoniec si dáme oddychovú cestu za 4, ktorú máme poradenú od domácich – domácim nikdy never!6

Večer sa vydáva Monika s Haike a Andym pozrieť za našimi druhmi, ktorí sa nachádzajú v neďalekom kempe, no cestou späť musí Andy opäť zapojiť svoje profesionálne schopnosti, keď sa zapozerá do páriku na lavičke v zákrute, ktorý sa obohacuje nežnými bozkami, a ukazuje na nich svojej posádke so slovami “Aha, tu sa smilní!“ a  sekundu na to, zvoláva: “Ježiš, ideme havarovať!“, na čo ho tiež stihla upozorniť aj posádka, zvukovou hladinou 80dB7 , ktorá ostala zachovaná aj počas nasledujúceho záchvatu smiechu všetkých zúčastnených. To smilnenie ho raz zabije!

Pondelok, 31.8.2015:

Predposledný deň sme sa rozhodli zopakovať Dreveník, kde sme zároveň stretli druhú skupinu, ktorá tam bivakovala. Čo – to sme poliezli v sektore Slovensky Raj II, no potom nám Haike mírnix –dírnix oznámila, že to tu nie je žiadne hogo – fogo, cesty sú nemastné – neslané, a tak si ide hanba – nehanba váľať šunky trochu nižšie, južným smerom, na plachetnicu do Grécka. Podozrievame ju, že za tým budú nejaké techle – mechtle.

A tak pokračujeme ďalej v Raji II až do 20:00 večera. Úplne posledná cesta na Dreveníku je za 4+. Doleziem hore, „metodicky“ si cvaknem do štandu expresku a pokračuje, na vrchol vežičky, kde sa mi zapáči tak, že nechcem zliezť. Za mnou dolezie Andy, s úmyslom ma odtiaľ dostať, no tomu sa tiež hore zapáči, a tak dolieza aj Žolťák. Samozrejme musíme byť na vrchole všetci po správnosti istení. Problém sa vyskytuje, keď nemáme dostatočne dlhé slučky. Neprepadáme však panike, „fonzy všetko zaistí!“ (to je hlavným heslom a mantrou pobytu na vrchole).  Ako zaistí, to už je iná otázka, účastníci na vrchole sa na detaily nepozerajú a užívajú si scenérie zapadajúceho slnka a nádherných plání až ku kopcom Braniska.

drevenikastanduiaa
Takto správne vyzerá metodicky štand UIAA.
drevenikastandfoonzy
Takto vyzerá metodika á la fonzy.

Tomáš s Monikou medzitým doliezajú Levočáka za 5+, ktorého vyhlasujú za poslednú cestu toho dňa, ale nedá im to a idú za nami. Tomi sa rozhodne liezť Žolťákov variant, ktorý si Žolťák vytvoril cestou hore, kedže 4+ bolo pod jeho úroveň. Tomi dolieza a fonzy zaisťuje celým loďákom jeho lano do štandu na čo už Andy pozerá trošku kyslo aj napriek jeho flegmatickému pohľadu, pretože štand sa nachádzal tak 50cm za okrajom a manipulácia bola trošku náročnejšia na „bezpečnosť“8. Posledná dolieza Monika, ktorá si sadá vedľa Andyho, kde má málo miesta, a tak fonzy opäť všetko zaisťuje metodikou á la fonzy9. Keď už všetci pohodlne sedia a pozerajú neveriacky na štand, cez ktorý sme sa doberali a zároveň sme aj všetci piati istení pomocou slučiek a retiazok smrti, pozrú na seba s otázkou v hlave “Kto prvý zariadi fonzyho prevoz do Pinelovho ústavu v Pezinku?“ Ako sa však ukázalo neskôr, asi tam bude mať spolubývajúceho. Pri kochaní sa výhľadmi totiž Monika spozorovala v jednej diere na vrchole v skale nejaký zaujímavý predmet. Tvrdí, že je to mobil. Skúmame to dlhú dobu, nevidíme v diere ani prd, tak sa snažíme ten predmet odfotiť Tomiho foťákom s bleskom. Na fotke sa Monike zdá, že to má displej a že to môže byť aj fotoaparát. V tom Andymu docvakne, siahne na prázdne vrecko a zvolá: „Ježiš, to je môj fotoaparát“ a vďaka svojej dlhej končatine sa ho zmocňuje za neutíchajúcich sálv smiechu.

metodistenie
Kto istí koho?

Z Dreveníka schádzame po tme okolo 20:00 a stretávame sa s Rozbuchom a jeho skupinou pri penzióne v Lesnici, kde zakončujeme výlet opekaním chrumkavej slaninky, jedením fazuľovej polievky, pitím dobrého piva a rozprávaním historiek o lezení alebo tých, v ktorých nechýba Andyho kamarát z vysokej školy Kompót.

Utorok, 1.9.2015:

Ranné polievanie kvetov a trocha dúškov z rannej kávy nás hneď vzpruží a možno aj preto prekvapivo skoro vyrážame z domu a dostávame sa rýchlo pod Tomášovský výhľad. Už sa nám veľmi nechce, keďže to bol štvrtý lezecký deň, a tak sa rozhodujeme pre dáke tri cesty, aby sme stihli vyraziť do Bratislavy ešte za svetla, keďže Andyho auto svieti takým spôsobom, že za tmy šoféruje len podľa hmatu. Ako prvý vyráža do ciest Tomi a všetky dáva na OS. Pri prvej už počujeme známe hlasy, a čuduj sa svete, nad našimi hlavami sa zjaví tá Rozbuchova, ktorý si práve dáva poslednú túru pred odchodom. Okrem jeho hlavy sa nad nami zjavuje vzácna odroda nových chytov, ktoré sú ozdobené čiernymi teniskami. Ale akosi im nedôverujeme a radšej sa ich nechytáme, predsa len mohli by sa utrhnúť aj s nohami.

fonzyhopiercingy
Piercingi letia
fotofonzigrup
Štyri modré ustrice na štande pokúšajúce sa o tzv. duckface (lebo duckface je sexy a fotkám dodáva šmrnc –keby ste náhodou nevedeli). Trochu nám ho však kazili pretrvávajúce záchvaty smiechu.
nohy
Sme sa vykaprili na štand tak hádam niečo aj nafotíme.

Skvelý pocit doliezť až úplne hore a vychutnať si výhľad na dolinu bieleho potoka a pohľady neveriacich turistov typu „Čo tu títo stvárajú…?“. Poobede prichádza Andy a Žolťák z túry ku Kláštorisku a my doliezame poslednú cestu za 6+ s názvom Sexkurzia10.

monča
Tu vznikla menšia mini séria fotiek, keď som chytil fotoaparát, ale nemohol som sa vykloniť. Tak som natiahol ruku a kričím Monike: fonzy: „Monika vidíš fotoaparát?“ Monika: „Áno.“ fonzy: „To je dobre. To znamená, že aj fotoaparát vidí teba!“

Cestou sa ešte stihneme zapísať do návštevnej knihy a fičíme sa zbaliť k Monike domov. Na ceste späť nás stihne tma za Žilinou a okolo 22:00 sme všetci doma spokojní a unavení po pestrých štyroch dňoch plných zážitkov J

V utorok ešte padla aj nejaká ta turistika v Slovenskom raji.

turistika+
Chalani si posledný deň dali peknú turistiku a Žolťák, ktorého sme jednohlasne zvolili za kňaza/rabína našej malej, neperspektívnej farnosti, sa za nás v Kláštorisku aj pomodlil.

turistika mladenec mladenec2

  1. Janku sme za celý víkend nevideli.
  2. Pod skalou na dreveníku získava Haike prezývku na základe úsudku Elenky Rozborilovej, že je teta J. Treba však dodať, že v jej ponínaní sú všetky dospelé ženy tetami.
  3. Foglszinger, priezvisko Žolťáka, znamená vo voľnom preklade spevavý vtáčik, ako zisťujeme neskôr v aute.
  4. Dedinka pri Spišskej novej Vsi sa volá v skutočnosti Arnutovce. Názov Arturovce vznikol vtedy, keď sa Haike pokúšala spomenúť si na názov obce, kde bývame, pri vysvetľovaní svojmu kamarátovi.
  5. V pondelok zisťujem, že elektrický drôt nie je taký elektrický, ako sa zdá, po tom, ako sa doň zamotám.
  6. Túto štvorkovú cestu nám poradili miestni chalani, vraj je pekná, no cestou hore sme stretli iba vyšmýkané veľké stupy (horšie ako na Pajštúne), a preto opäť bolo treba dávať nohy na trenie.
  7. 80 dB je maximálna úroveň TV zvuku, takže je jasné, že Andy upozornenie od svojej posádky bral dostatočne vážne.
  8. Úvodzovky nemôžu chýbať, pretože bezpečnosť bola v danej chvíli veľmi relatívny pojem.
  9. Veríme, že štandy a istenia uvedeného typu vôjdu do histórie lezenia pod názvom Metodika á la fonzy. Za týmto účelom bol podaný aj návrh patentovému úradu.
  10. S Tomim sme sa zhodli, že to bola veľmi krásna cesta, ktorú si určite treba zaliezť, keď pôjdete niekedy na Tomášovský výhľad, až tak, že na jej základe bol pomenovaný aj tento report, keďže Tomi na ceste späť skomolil jej názov, ale tú podstatnú časť si pamätal J

Autor: Jakub Mucha

Foto: Fonzy, Andy

Korektúra: Andy


Pohľad od Marksistov:

Frustrovaný sa nechávam od EN BERY z lanáriť do Slovenského raja na lezeníčko i turistiku do tohto východného územia našej vlasti. Spoločne s ostatnými imigrantmi odchádzame z Bratislavy. S medzi-zastávkou v Polomke, kde si užívame miestnu pohostinnosť. Pri cestách na východ (Senec a ďalej), som vždy v napätí. Cítim sa ako v kovbojke a len čakám kedy a kto na mňa vyskočí a o zbíja ma. Nech žije chudoba a posledné eurko v peňaženke.

IMG_0012

Do Slovenského raja, časť Čingov (názov asi podľa salámy alebo rýchlika) prichádzame krátko pred polnocou. Dezinfikujeme sa per-orálnymi kvapkami značky Koniférium (autor článku odporúča). V kempe pri bufete Ihla je všetko čo potrebujete: sprcha, záchod, jednovrstvový toaleťák značky Prstvriti. Teplota už z rána dosahuje teplotu okolo 32°C. Zbalený vstupujeme do Slovenského raja (Vstup 1,5Euro bez polpenzie). Nastupujeme pod skalu Tomášovského výhľadu, kde sa oddávame krásnemu päťkovému lezeniu za štyri. S Kubkom Malayom lezieme ako o závod. Aj jeden príjemný incident sa mu pritrafil:

Sťa holubica klesá,

prudko vo vetre,

povolil som istíko,

ako vetry v priestore.

Srdce jeho plesá,

keď lano sa napína,

do vankúša sadá,

radosť ho napĺňa.

Čas beží, slnko už na obzore. Vychutnať si pohľad z Tomášovského výhľadu sa ponáhľame. O dva dni má byť uzatvorený, kvôli natáčaniu seriálu Marco Polo. V kempe pokračujeme v dezinfekcii. Pivo chutí ako med (10° = 1 EURO, 12° = 1,2 EURO). V ponuke sú aj jedlá za prijateľné ceny. Pri príprave večere (Špagetíni de Nich) mi ich miestny indiáni zhodia a na revanš dostaneme 2 plné taniere gulášiku. Dobrý obchod. Večer pokračuje v opekaní slaninky a počet prísediacich filozofákov sa zväčšuje na dvojciferné číslo.

IMG_0018
Dreveník večer
IMG_0020
Dreveník ráno

Druhý deň sa väčšina vyberá na Dreveník. Ja s Emmou volíme prechádzku v raji. Tá sa zmení na vyspávanie opice pri rieke, odkiaľ pokračujeme na Spišský hrad. Úpek je priveľký a preto pokračujeme v leňošení v objatí zrúcanín.

IMG_0070
Igi pop

Večer si vybavíme ubytko na poli za obcou Žehra pri tajnom prameni. Vychutnávame si pohľady na nočnú oblohu pod svetlom žiarivého mesiaca. Pondelok znova Dreveník, objavujeme nový sektor. Lezenie je tu veľmi pekné a rozmanité. Za negatívum môžme považovať krátke cesty, ktoré sa však dopĺňajú úžasnými výhľadmi na ďaleký východ. Istenie je v tomto sektore nové (cca 2 roky). Zlaňovacie stanoviská sú zhotovené z lepených borhákov a prasaťom (prepojené reťazou).

IMG_0089
Natália uverila svojej muskulatúre

Čas sa kráti a Bratislava je nekonečne ďaleko. Ak sa raz dožijeme diaľnice tak budeme pod spišským hradom za necelé 3 hodinky a nie 5 ako je tomu teraz…Viva la Fiko!

IMG_0041
Ňúfik

 

IMG_0073
Prvý dobrý chyt

Autor: Peter Kalafut

Foto: Igi Marks

Korektúra: Uvidíme kto bude frfľať

Sexpedícia po východniarsky
Tagy:        

Pridaj komentár