Článok pozostáva z troch príbehoch. V sobotu ťahal Fonzy:
Piatok je odchod o 14:30 z Mladej gardy (v skutočnosti o 16. Zabudli sme sprievodcu). Dokupujeme posledné zásoby, keďže sme zistili, že máme viac paštiky ako chleba. Podvečer cca 19:10 zapíname čelovky a vyrážame na Zbojnícku chatu. Chodník je zľadovatelý a to hlavne v miestach kde je stúpanie. Sme celkom radi keď po 2 hodinách vidíme prvé náznaky chaty a ľudského osadenstva. Výhľad zo Zbojníckej chaty je nádherný a tešíme sa, až ho ráno uvidíme aj s vychádzajúcim slnkom.
Budíček 04:50 (nech sme o 05:00 na nohách). Bohaté raňajky s ktorými zároveň pripravujeme výborné lepeňáky pod stenu, termoska s kávou a voda. Pomaly vychádza slnko a vidíme krásnu panorámu za Veľkou Studenou dolinou. Zároveň sledujeme, ako sa slnko dotýka prvých štítov.
Predsa len všetko nemôže byť dokonalé a pri prvom plese zisťujeme že my tú vodu vlastne nemáme. Horolezecká improvizácia zapracovala. Vypijeme rannú kávu a do termosky nalejeme vodu, pričom sa v termoske zmiešavajú prazvláštne, až antické vône miernej plesne a kávy.
Pôvodný plán ísť na Ostrý štít nám trochu zlyhal, keď sme zistili že je to nejak ďaleko a tak meníme plán na Javorový štít a pozeráme na obrázok. Znova na štít, znova na obrázok a ešte raz. Niečo tu nesedí, skúšame čo je v našich možnostiach a cez Haikin mobil pozeráme obrázok k ostrému štítu. Po miernych náznakoch nakoniec zhodnocujeme že toto Ostrý nebude a pokračujeme s otázkami, čo môže byť táto kopa pred nami…? Hľadanie s prehľadom ukončuje Haike ktorá drží v ruke papiere, s ktorými sme vyrazili a nákres sedí s Javorovím štítom. Prvý úspech (identifikácia toho, na čo ideme liezť) za nami a tak mierime na nástup, klasickou cestou (IV)(Stále ma udivuje, že Fonzy do dnešnej chvíle nevie, že sme liezli Širokú). Samozrejme svet by bol zase moc rúžový, keby sme niečo nezabudli a tak sa hľadá batoh v ktorom sú lepeňáky. Určite sme ich zbalili len do ktorého batohu? Po kratšom hľadaní sme zistili, že lepeňáky zbalil Fonzy do jediného batohu, ktorý ostal na chate.
A tak mierne smädní a hladní nastupujeme pod stenu. Tatranská žula drží ako vždy a aj tak ľutujem v prvej dĺžke tých vibramov na nohách. V druhej dĺžke ma potešil jasný štand a odtiaľ sme pokračovali dvomi dĺžkami do platne. Mierny sokolík a asi 35m platňa až k hrebeňu. Tu bol mierny problém trafiť cestu, pretože polica ktorou sme mali ísť bola pod snehom. Skúšam ísť priamo po hrebeni po 5cm špáre, že hádam ma to niekam dovedie. Terén je nejasný a tak istenie dávam po troch metroch, po chvíľke sa špára tiahne doprava pričom sprievodca hovorí že treba ísť vľavo. Nakoniec sa mi podarí zísť z hrebeňa na dlhšiu 1,5m policu mierne pod snehom. Lana mám necelých 10m a tak z police naspäť na hrebeň kde je závetrie a slniečko. Teším sa, že tu chvíľku pobudnem po takej dlhej dĺžke, len to má jednu chybu. Všetky zakladačky som vytrieskal a z čoho spravím štand? Špára bola dostatočne veľká, a tak som dačo zrobil z toho posledného, čo ma ťažilo na opasku. Posledná dĺžka po veternom hrebeni a dolez na vrchol kde BY sme si dali lepeňáky a vodu…
Zostup na chatu sme stihli akurát do zotmenia a večer sme už rozprávali a zabávali sa tatranskými historkami pri horci.
Autor textu: Fonzy
Faktické poznámky kurzívou: Peter K.
V nedeľu veliteľ Peter K.:
Budík zvoní opäť 4:50 ráno. Fonzy na mňa kukne jedným okom či to myslím vážne, Haike schováva hlavu pod perinu. Dávam pokyn k pokračovaniu spánku. Však nástup pod Javorák je 45 min. O siedmej natieram Ardénsku s lieskovcami a kačaciu s portským. Balíme čaj a vyrážame. Nástup je jasný za 20 min už šliapeme pod Keleho pilier (V) v suťovisku. Zamýšľam sa nad menštruáciou dážďovky a ani sa nenazdám a sme pod stenou. Neviem ako je to možné, že sme asi hodinu a pol hľadali nástupový borhák. Nad vetou: cestu nájdete ľahko podľa nitu, sa smejeme celý deň. Nájdeš, samoška, ak nie je pod snehom. Čo už. November v Tatrách. o 10:00 začíname liezť. Prvá dĺžka choďák za III. Cvakám dve istenia (borháky). Ďalšia dĺžka pohodička, najvážnejšie to je posledných 5 metrov ku štandu (V). Pod nás naliezajú dvaja Maďari. Hmm. Lezecký bontón im asi nikto nevysvetlil. Tretia dĺžka je veľmi pekná. Pevná kútová platňa (žula drží), kľúčik cez previs. Nevidíš nohy. doteraz som moc nezakladal, ale tu som sa celkom vyzúril. Tlaky v rektálnej časti stúpali, ale nakoniec som to doliezol so cťou. Nado mnou sa črtájú posledné dve dĺžky. Haike s Fonzym zhnuseným pohľadom doliezajú. Krásny zážitok im pokazili Maďari bez výchovy. Čas nás tlačí a mňa tlačia H+F, že je časť ísť domov, keďže máme ešte štreku k autu. Maďari nás bez slova obiehajú. Začíname zlaňovať. Keď sme už dole pod nástupom a Maďari sú už v predposlednom zlanení, tak môj opatrný názor na nich sa vyjasňuje keď si čistia cestu zhadzovaním skál na nás. Mám chuť im načúrať do topánok.
Aj keď tento zážitok nás nasrdil tak si užívame krásy novembrových Tatier do posledného dúška. V kolibe Kamzík sa ešte všetci spolu najeme, rozlúčime s Katkou Jasenčákovou a Bugym a ideme smer Bratislava.
Tretie Tatry tento rok som si užil, nezmokol som, výhľady na parádu, lezeníčko super, hnedé trenky už ako povinná výbava. Zlepšujeme sa v nástupoch, v logistike, v metodike. Utvrdzuje sa mi pravidlo: Čítať, pozerať videá ako na to môžeš hocikoľko, ale prax v teréne aj keď je to veľa krát o smäde, hlade a skorom stávaní, ti nenahradí nič. Ďakujem ti HKF!
Medzi tým v inej časti doliny( by Bugy):
Je piatok 19.30. 30 minút pred zavretím predajne si ešte stíham kúpiť nove rukavice, pre Kaťu kupujem pivo a na Hlavním nádraží čakám na RegioJet do Popradu. Je vypredaný, miesta na spanie je málo a tak som rad že o 6.30 už s Kaťou naberáme výškové metre na Hrebienok. Počas cesty sa dozvedám dnešné menu. Ideme do Veľkej studenej doliny na Streleckú vežu.
Kata opisuje krásny kút a pridáva k tomu vetu, pri ktorej som mal spozornieť.
„…Peta vravela, že je to moc pekne…“
Keď sme prišli pod stenu pozerám hore a tie kúty v Páleničkovi vyzerali moc pekne. Prvú dĺžku sme vybehli v teniskách nech sa nezdržujeme a sme čim skôr pri tom peknom lezení. Katka nalieza, cvaká prvú skobu a…. A nič! Ďalej to nejde. Skúšam do toho dva krát naliezť alebo to nejak obliezť cez platničku vpravo, ale nič. Prebil som to len kúsok (pár centimetrov), ale vždy som to poslušne zase zliezol dole a ďalej som si netrúfal. Kaťa dáva ešte jeden neúspešný pokus a zlaňujeme dole. Nevadí, aspoň vybehneme Ľavý pilier (III – IV). Nevieme, čo nás čaká na zostupe, preto zo sebou hore pilierov ťaháme aj batoh s mačkami a cepínmi. Cepíny sa každú chvíľku niekde zasekávajú o skalu a liezť s týmto ťažkým batohom je utrpenie. V predposlednej dĺžke sledujeme ukážkový západ slnka, hmm asi by sme si mali švihnúť. Na vrchole otvárame dózu s koláčmi a pivo, je jasné prečo bol ten batoh taký ťažký. Ako zostupujeme do doliny naproti nám z jej dna ide tma. Stretli sme sa s ňou našťastie až pod stenou, kam sme sa vrátili po druhý batoh. Dole trávami je to po tme trochu nepríjemné ale za chvíľku sme na chodníku smerom na Zbojníčku. Pred chatou nás dobiehajú dve tmavé osoby s čelovkami a pri pohľade do okna chaty mám pocit, že vidím Peťovu strapatú hlavu. Žeby boli naši na chate?
V chate zisťujeme, že pred chatou nás obehli Igi s Janom a stretáme aj Haike, Peťa a Fonzyho. O kvalitnú večernú zábavu je postarané.
Ráno to jednoducho niekomu vstáva skôr a niekomu nie. Dojedám raňajky (mrkvičkový šalát s tuniakom) a z okna vidím našu trojicu už šliapať pod stenu. Balíme a vyrážame tiež. Na dnes Katka naplánovala Motyku na Širokú vežu (V). Ponúka mi možnosť ťahať prvú ľahkú dĺžku a ja som súhlasím. Nestihol som si uvedomiť, že tým pádom na mňa vyšli aj obe dĺžky za V. Nevadí, lebo zato na mňa vyšli o to krajšie štandy. Nebudem vám opisovať každú dĺžku, len to zhrniem do krátkeho odporúčania, že túto cestu si určite choďte vyliezť. Kľúčové miesta sú dobre zaistiteľné a vlastne nie sú ani tak ťažké ako skôr vzdušné. (ťažkými sa stávajú až keď sa vám pri zakladaní istenia pred krokom cez previs zamotajú slučky) Obaja sme si užili paráde lezenie v pevnej slnkom vyhriatej skale a azúrom nad nami.
No len ten zostup sme zase nestihli pred zotmením. Ostatní boli rýchlejší takže nás čakajú v Kolibe v Smokovci. Po ich odchode sa presúvame o podnik vedľa do Sherpa caffe a aj potom na nočák do Prahy. Podaril sa parádny víkend v Tatrách s nádherným lezením. Kvôli takýmto dňom chcem byť horolezcom.
Ospravedlňujem sa za nízku kvalitu článku a málo fotiek. Všetko doplním keď sa vrátime s Rozbuchom z Tatier 😀
Peter K.