V neskoré októbrové ráno dve postavičky opustia značený chodník a úzkym výsekom v kosodrevine sa ponoria hlbšie do sveta hôr. Prekročia tenkú pomyselnú čiaru medzi myšlienkami ľudí chodiacich do kopcov, lebo sú pekné a medzi tými, ktorí v nich píšu svoj životný príbeh. Pripadám si ako lokomotíva na horskej železnici. Pravidelné tempo naberá výšku, z úst mi vychádza para a v hlave hukot myšlienok- zabudli veru nôžky, že alpinistické boli…Posledný rok sa niesol v znamení rodinného života a tak miesto hôr som po 12tich rokoch naštartoval svoju vôbec prvú skalkársku sezónu (keď som bol ochotný do cesty dať viac ako dva- tri pokusy). Ale tak onú ponurosť severných stien je pri troche šťastia a ľudoprázdnosti možné nájsť aj na Altoške 🙂

tatry

Nie je dôvod nikam sa ponáhľať, veď ideme len na Ošarpance,tak nech nám už trochu skúpejšie jesenné  slnko zatiaľ vyhreje skalu. Každým krokom po dôverne známom chodníku sa vynárajú spomienky na doby minulé a pripomínajú prežité horské dobrodružstvá. Pod Ošarpancami rannú dilemu, či liezť v jednej alebo druhej bunde vystrieda dilema, či liezť v tričku alebo bez. Dokonalé babie leto, vyhriata skala a spoľahlivý parťák na druhom konci lana.  Tuším sú to už dva roky, čo som sa s Milošom naviazal naposledy na spoločné lano v horách.

Miloš
Kývala prvá dlžka
druhá dĺžka

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Výber cesty bol jasný- západná stena a klasika Kývala- Zeitler. Krásna cesta, ktorú ani jeden z nás za tie roky lezenia v horách nemal prelezenú. Niežeby som nechcel, ale viete ako to chodí. Raz je zlé počasie, inokedy skončíte v inej doline a inej stene, alebo sa jednoducho pri všetkej snahe do hôr nedostanete. Ale čím som starší tým viac si uvedomujem, že všetko má svoj čas, a nielen v lezení.  Podstatné je sa sústrediť na to jediné , čo máme- daný okamih. Sme tu a teraz..Tu v nádhernej i keď krátkej (dá sa to natiahnúť na dve dĺžky) a  relatívne pohodovej ceste( obtiažnosť uvádzaná kolo 7- UIAA) a teraz na začiatku babieho leta, keď horské vibrácie prinášajú pokoj pre tvoju myseľ a večnosť pre tvoju dušu. Prsty sa začínajú dotýkať drsnej žuly, lezky priľnú na vymyté vlnky a ty lezieš. Celý svet sa zúži na pár štvorcových metrov a ty zase hráš tú starú známu hru- hru s rovnováhou, so svojim strachom aj odvahou, s pocitom, že patríš sem, ale aj tam dole, kde ťa niekto čaká  a má ťa rád. Hru, v ktorej je športový výkon vyvážený romantikou. Kde v jednom momente tvoje ústa zaplnia celú dolinu pohlavnými orgánmi a v druhom otvorené v nemom úžase hltajú milióny hviezd osvetlujúce zimné Rovienky.

Hore na hrebeni doberajúc Miloša mám chuť si priať: „Postoj chvíľa, si krásna“. Ale dostane sa mi len roztopašnej odpovede: “ Odletím, aby mohla prísť ešte krajšia“ A tak rýchlo zlaňujeme a  vybiehame ešte ďalšiu cestu, lebo dať za deň na Ošarpancoch len jednu, to sa proste nerobí:)

Sprevádzaný poslednými lúčmi slnka na zostupe dolinou sa mi hlavou začína šíriť večerná poetika…

„More oblakov tykalo si rado

s bezodnou hĺbkou, čo súmrak na ňu padol

čo zakryl to tajomné medzi nami

ako samota v stohu slamy

a posledné vrcholky stien

postupne zahalí tieň“

a nočný vánok prináša závan melanchólie. Veľakrát ma hory zrazili na kolená a predstava už sa nevrátiť bola tak oslobodzujúca, ale už po pár pivách, dňoch, či v najhoršom po pár mesiacoch, si ma vždy neviditeľným hlasom priviali späť do svojho náručia.  Ľudia by to možno nazvali osudom, ale ja to volám oddanosť.  A mám v živote len dve- tú k horám a  tú k svojej milej….

Horám zdar.

 

Krátka októbrová romanca

3 názory na “Krátka októbrová romanca

Pridaj komentár